V prvom rade je nebotyčný rozdiel medzi bulvárnou hrou na realitu, s ochotným prispením mnohých hviezd, a reálnou smrťou jednej z nich. Dávať to do priameho súvisu znamená hlúpo preceňovať silu médií a nerozumne podceňovať potenciál skutočných ľudských problémov. Takí mocní my novinári nie sme. Netvrdím, že médiá sú bezmocné. Môžu človeku pomôcť aj ho poškodiť, môžu byť citlivé aj kruté. No na hlboké zúfalstvo, ktoré privedie človeka až k samovražde, žiadny bulvár nemá. Skutočné trápenie každého z nás netkvie v zlomyseľných riadkoch na papieri, ale omnoho hlbšie.
Iveta Bartošová bola vo veľmi mladom veku vystavená sláve a obdivu. Pri trocha slabšej povahe a menších dávkach lásky v rozhodujúcich obdobiach života to najčastejšie prináša pokrivený obraz o sebe, rozhádzanie priorít a šialenú jazdu na umelej realite. Ale koľkí z nás majú dostatočne silnú povahu a dostatok onej lásky?
Čítam a počúvam, že Iveta Bartošová bola povrchná, a tak to sama chcela. No chcela. A čo iné chcú mnohí politici, herci a aj my novinári, než opakované potvrdenie svojej ceny a váhy? Nevrhol aj nás voľný verejný priestor po roku 1989 do arény, na ktorú sme nemali?
Nie je to vec povrchnosti ani intelektu. Ani tí premýšľavejší tomu neunikajú, viem to naozaj z tej najprvšej ruky. Preto ma v prípade tejto tragédie vôbec nezaujíma podiel bulváru. Sila, ktorá hodila českú celebritu v ústrety smrti, sídli celkom inde.
Za 25 rokov v médiách som videl premeny mnohých slušných ľudí na arogantných lídrov a nehanebných zlodejov v politike. Mnoho umelcov zatrpklo, z viacerých poctivých novinárskych elévov sa stali cynickí mediálni manipulátori. Celý ten čas registrujem aj vlastný zápas, v ktorom sa sporí moja pravda s pochopením iného, a najmä piedestál Ja s piedestálom Ty. Iba tuším, prečo, ale väčšina týchto premien a zápasov okolo mňa i vo mne sa končí zle, teda väčšou prázdnotou v duši.
Sme až tak veľmi iní ako mŕtva speváčka?
Tragédia Ivety Bartošovej nie je ostrov. Je to spoločné územie tých z nás, ktorí sa chtiac-nechtiac dostali do verejného priestoru a nielenže na takú pozornosť neboli sami pripravení, ale ostali v tom príliš dlho bez pomoci. Bolesť nie je rovnaká, a nie všetci to riešia radikálne, ale takmer všetci tým prechádzame. Príliš zraniteľní, a ako mi pred pár týždňami povedal skvelý český fotograf, príliš málo šťastní.
Je ľahké súdiť bulvár, aj mávnuť rukou nad povrchnou speváčkou hitov, vypočítaných na efekt. Lenže smutné príbehy viacerých českých a slovenských expremiérov, dočasne slávnych umelcov či samoľúbych novinárov sú z podozrivo podobného cesta.
Myslím, že Ivete Bartošovej chýbalo len to, čo aj nám.
Iveta Bartošová bola vo veľmi mladom veku vystavená sláve a obdivu. Pri trocha slabšej povahe a menších dávkach lásky v rozhodujúcich obdobiach života to najčastejšie prináša pokrivený obraz o sebe, rozhádzanie priorít a šialenú jazdu na umelej realite. Ale koľkí z nás majú dostatočne silnú povahu a dostatok onej lásky?
Čítam a počúvam, že Iveta Bartošová bola povrchná, a tak to sama chcela. No chcela. A čo iné chcú mnohí politici, herci a aj my novinári, než opakované potvrdenie svojej ceny a váhy? Nevrhol aj nás voľný verejný priestor po roku 1989 do arény, na ktorú sme nemali?
Nie je to vec povrchnosti ani intelektu. Ani tí premýšľavejší tomu neunikajú, viem to naozaj z tej najprvšej ruky. Preto ma v prípade tejto tragédie vôbec nezaujíma podiel bulváru. Sila, ktorá hodila českú celebritu v ústrety smrti, sídli celkom inde.
Za 25 rokov v médiách som videl premeny mnohých slušných ľudí na arogantných lídrov a nehanebných zlodejov v politike. Mnoho umelcov zatrpklo, z viacerých poctivých novinárskych elévov sa stali cynickí mediálni manipulátori. Celý ten čas registrujem aj vlastný zápas, v ktorom sa sporí moja pravda s pochopením iného, a najmä piedestál Ja s piedestálom Ty. Iba tuším, prečo, ale väčšina týchto premien a zápasov okolo mňa i vo mne sa končí zle, teda väčšou prázdnotou v duši.
Sme až tak veľmi iní ako mŕtva speváčka?
Tragédia Ivety Bartošovej nie je ostrov. Je to spoločné územie tých z nás, ktorí sa chtiac-nechtiac dostali do verejného priestoru a nielenže na takú pozornosť neboli sami pripravení, ale ostali v tom príliš dlho bez pomoci. Bolesť nie je rovnaká, a nie všetci to riešia radikálne, ale takmer všetci tým prechádzame. Príliš zraniteľní, a ako mi pred pár týždňami povedal skvelý český fotograf, príliš málo šťastní.
Je ľahké súdiť bulvár, aj mávnuť rukou nad povrchnou speváčkou hitov, vypočítaných na efekt. Lenže smutné príbehy viacerých českých a slovenských expremiérov, dočasne slávnych umelcov či samoľúbych novinárov sú z podozrivo podobného cesta.
Myslím, že Ivete Bartošovej chýbalo len to, čo aj nám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.