Mateo Destro režíroval inscenáciu Eee...Earthlinks? alebo Haló, mimozemšťan? divadla Úsmev, pričom pre ňu aj vyrobil masky. To bolo všetko, čo som o ňom vedel, keď v jeden piatkový podvečer vchádzal do Kafe Scherz. Potom sme sa začali rozprávať o divadle, klaunoch a maskách.
.ako si sa dostal k divadlu?
Narodil som sa v Padove, kde som aj dlho býval. V súčasnosti žijem v Toskánsku. Je to krásna, pokojná krajina. Kopce, pahorky, borovice, more. Ako keby Boh Toskánsko namaľoval. Nie je tam nič spektakulárne, všetko je v rovnováhe.
.študoval si divadlo?
Študoval som v tom čase na univerzite pedagogiku. Na jednom workshope som sa stretol s klaunstvom a zamiloval som sa do toho.
.čo ťa na klaunstve priťahovalo?
To, v akom otvorenom vzťahu je klaun so svetom a so sebou samým. A tiež okamžitá reakcia. Hráš a hneď vieš, či sa ti to podarilo. Je v tom niečo priame a poctivé.
.umenie klaunov je pomerne staré.
Podobne ako masky. Môj učiteľ Jacques Lecoq hovoril, že červený nos klauna je maska teba samotného. Keď si nasadím červený nos, odstraňujem tým všetky masky a akceptujem svoje obmedzenia. Je to pravý opak hrdinu. Hrdina v gréckej tragédii bojuje s bohom a na konci zomrie. Klaun zomiera úplne na začiatku. Prv, než začne hrať. Je to smiešne a zároveň dojímavé. V klaunovi vidíš, aká je ľudská bytosť: chce porozumieť, no nedarí sa jej to, chce byť nekonečná, no je pritom klaunom.
.študoval si klaunstvo?
Je veľa klaunských tradícií: je cirkusový klaun, existuje francúzska a ruská klaunská škola. Mne sa páčilo, ako to robil francúzsky majster Jacques Lecoq. V šesťdesiatych rokoch začal so svojimi žiakmi študovať umenie klaunov. To bolo obdobie veľkého aktivizmu, divadlo malo povedať niečo hlboké a závažné, malo meniť svet. V tom istom období sa začal klaunmi zaoberať aj Federico Fellini. „Vážni” divadelníci a filmári si ťukali na čelo. Lecoq si položil otázku, prečo je klaun smiešny. Prečo sa na ňom ľudia smejú.
.a čo zistil?
Vybral si študenta, dal mu klaunovský nos a povedal mu: Rozosmej nás. Študent začal robiť grimasy, divne chodiť, potkýnať sa a padať. Nikto sa nesmial. Potom si dal dole červený nos a všetci sa rozosmiali. Prečo? Pretože tým, ako padáme, akí sme malí a ťarbaví, ti pripomíname teba. Je to vo svojej podstate také tragické a dramatické, že smiechom uvoľňujeme svoje pocity. Čím si ako klaun poctivejší, tým si smiešnejší.
.ako Jacques Lecoq vyučoval?
Na prvej lekcii som mu povedal, že chcem byť smiešny. Povedal: „Buď ticho a zahraj vodu.” Ale ja som hovoril, že chcem byť smiešny. Nepočúval ma. „Staň sa stromom!” Skúsil som to. „A teraz buď novembrovou búrkou v Benátkach!” Postupne som si začal uvedomovať inteligenciu vlastného tela. Teda to, že moje telo vie robiť veci aj bez toho, aby ho riadil rozum. Keď som postupne tieto veci zvládal, mohol som si dať „neutrálnu masku”. To je maska z japonského divadla nó a vyjadruje pokoj. S touto maskou som sa potom učil starým pohybom: kráčaš cez les, stúpaš na horu. Prv, než si schopný stvárniť inú postavu, musíš sa zbaviť svojich masiek. Ináč sú to len naučené triky: takto sa hrá Hamlet a takto Richard III. Potom si môžeš nasadiť masku s miernym výrazom. Až na konci som bol pripravený na červený nos – byť samým sebou. Je to fascinujúca cesta. Od seba k univerzálnosti a naspäť k sebe samému.
.čo sa deje, keď si nasadíš masku?
Sám sa stávaš maskou. Herec v tradičnom divadle si dáva masku psychológie. Ale to, čo vidí divák, je aj tak telo. A to komunikuje. Slovo je až na druhom mieste. Pred ním musí byť ticho. Vtedy hrá telo.
.hral si v Paríži divadlo?
Áno. Bol som v divadelnej spoločnosti, hrali sme po celom Francúzsku. Bolo to výborné. A popritom som si zamiloval masky.
.aj ich vyrábaš?
Áno. Mám rád nielen koncept masiek, ale aj masky ako také. Staré, ale aj nové.
.ovplyvňuje vnímanie masiek súčasná vizualita?
Určite. V minulosti ľudia poznali tradíciu Comedie del arte. Vedeli, kto je Harlekýn, kto Pantalone. Tieto postavy vyjadrujú pocity človeka, ktorý žil pred stáročiami. Ale teraz máme iné pocity, iné obavy, iné radosti. Masky majú blízko ku komiksom: ich autori tiež dokážu jednoduchým spôsobom vyjadriť podstatné veci. Naučili sa to v komunikácii s deťmi.
.čomu sa v súčasnosti venuješ?
Vyučujem vo Florencii fyzické divadlo. A okrem toho režírujem. Teraz som tu v Bratislave, o dva týždne pôjdem do USA, potom režírujem niečo v Taliansku. Okrem toho vyrábam masky. Najdôležitejšie je však učenie. Tak som aj stretol Sisu Michalidesovú, ktorá ma pozvala na Slovensko.
.čo teraz robíš s Divadlom Úsmev?
Pripravujeme novú inscenáciu, ktorá bude mať premiéru začiatkom leta. Pred časom sme spravili inscenáciu Earthlinks, ktorá sa v súčasnosti hrá. Z času na čas sa vraciam a chcem si ju pozrieť. Však poznáš hercov: neustále im musíš pripomínať, čo vlastne hrajú. (Smiech.)
.čo máš na divadle najradšej?
V taliančine sa tomu, čo robia herci, hovorí „recitare”, teda hovoriť znovu. Vo francúzštine a napríklad aj v slovenčine herci divadlo „hrajú”. Tak ako sa hrajú deti. Je to teda „hra”, a nie skutočnosť, no každá detská hra je úplne skutočná, naozajstná. Tak je to aj v divadle. Je to fikcia, no je to zároveň totálne skutočné.
Mateo Destro/
Narodil sa v Padove, vyštudoval pedagogiku na Univerzite v Padove. Neskôr študoval klaunské divadlo na École Internationale de Théâtre v Paríži u Jacquesa Lecoqa, neskôr študoval pohyb u Normana Taylora a výrobu masiek u Domata Sartoriho. V súčasnosti žije v Toskánsku, vyučuje divadlo, režíruje a vyrába masky. Pre Divadlo Úsmev režíroval inscenáciu Eee... Earthlinks? alebo Haló, mimozemšťan?, pre ktorú vyrobil aj masky. Najbližšie predstavenie je v nedeľu 4. mája v divadle elledanse.
.ako si sa dostal k divadlu?
Narodil som sa v Padove, kde som aj dlho býval. V súčasnosti žijem v Toskánsku. Je to krásna, pokojná krajina. Kopce, pahorky, borovice, more. Ako keby Boh Toskánsko namaľoval. Nie je tam nič spektakulárne, všetko je v rovnováhe.
.študoval si divadlo?
Študoval som v tom čase na univerzite pedagogiku. Na jednom workshope som sa stretol s klaunstvom a zamiloval som sa do toho.
.čo ťa na klaunstve priťahovalo?
To, v akom otvorenom vzťahu je klaun so svetom a so sebou samým. A tiež okamžitá reakcia. Hráš a hneď vieš, či sa ti to podarilo. Je v tom niečo priame a poctivé.
.umenie klaunov je pomerne staré.
Podobne ako masky. Môj učiteľ Jacques Lecoq hovoril, že červený nos klauna je maska teba samotného. Keď si nasadím červený nos, odstraňujem tým všetky masky a akceptujem svoje obmedzenia. Je to pravý opak hrdinu. Hrdina v gréckej tragédii bojuje s bohom a na konci zomrie. Klaun zomiera úplne na začiatku. Prv, než začne hrať. Je to smiešne a zároveň dojímavé. V klaunovi vidíš, aká je ľudská bytosť: chce porozumieť, no nedarí sa jej to, chce byť nekonečná, no je pritom klaunom.
.študoval si klaunstvo?
Je veľa klaunských tradícií: je cirkusový klaun, existuje francúzska a ruská klaunská škola. Mne sa páčilo, ako to robil francúzsky majster Jacques Lecoq. V šesťdesiatych rokoch začal so svojimi žiakmi študovať umenie klaunov. To bolo obdobie veľkého aktivizmu, divadlo malo povedať niečo hlboké a závažné, malo meniť svet. V tom istom období sa začal klaunmi zaoberať aj Federico Fellini. „Vážni” divadelníci a filmári si ťukali na čelo. Lecoq si položil otázku, prečo je klaun smiešny. Prečo sa na ňom ľudia smejú.
.a čo zistil?
Vybral si študenta, dal mu klaunovský nos a povedal mu: Rozosmej nás. Študent začal robiť grimasy, divne chodiť, potkýnať sa a padať. Nikto sa nesmial. Potom si dal dole červený nos a všetci sa rozosmiali. Prečo? Pretože tým, ako padáme, akí sme malí a ťarbaví, ti pripomíname teba. Je to vo svojej podstate také tragické a dramatické, že smiechom uvoľňujeme svoje pocity. Čím si ako klaun poctivejší, tým si smiešnejší.
.ako Jacques Lecoq vyučoval?
Na prvej lekcii som mu povedal, že chcem byť smiešny. Povedal: „Buď ticho a zahraj vodu.” Ale ja som hovoril, že chcem byť smiešny. Nepočúval ma. „Staň sa stromom!” Skúsil som to. „A teraz buď novembrovou búrkou v Benátkach!” Postupne som si začal uvedomovať inteligenciu vlastného tela. Teda to, že moje telo vie robiť veci aj bez toho, aby ho riadil rozum. Keď som postupne tieto veci zvládal, mohol som si dať „neutrálnu masku”. To je maska z japonského divadla nó a vyjadruje pokoj. S touto maskou som sa potom učil starým pohybom: kráčaš cez les, stúpaš na horu. Prv, než si schopný stvárniť inú postavu, musíš sa zbaviť svojich masiek. Ináč sú to len naučené triky: takto sa hrá Hamlet a takto Richard III. Potom si môžeš nasadiť masku s miernym výrazom. Až na konci som bol pripravený na červený nos – byť samým sebou. Je to fascinujúca cesta. Od seba k univerzálnosti a naspäť k sebe samému.
.čo sa deje, keď si nasadíš masku?
Sám sa stávaš maskou. Herec v tradičnom divadle si dáva masku psychológie. Ale to, čo vidí divák, je aj tak telo. A to komunikuje. Slovo je až na druhom mieste. Pred ním musí byť ticho. Vtedy hrá telo.
.hral si v Paríži divadlo?
Áno. Bol som v divadelnej spoločnosti, hrali sme po celom Francúzsku. Bolo to výborné. A popritom som si zamiloval masky.
.aj ich vyrábaš?
Áno. Mám rád nielen koncept masiek, ale aj masky ako také. Staré, ale aj nové.
.ovplyvňuje vnímanie masiek súčasná vizualita?
Určite. V minulosti ľudia poznali tradíciu Comedie del arte. Vedeli, kto je Harlekýn, kto Pantalone. Tieto postavy vyjadrujú pocity človeka, ktorý žil pred stáročiami. Ale teraz máme iné pocity, iné obavy, iné radosti. Masky majú blízko ku komiksom: ich autori tiež dokážu jednoduchým spôsobom vyjadriť podstatné veci. Naučili sa to v komunikácii s deťmi.
.čomu sa v súčasnosti venuješ?
Vyučujem vo Florencii fyzické divadlo. A okrem toho režírujem. Teraz som tu v Bratislave, o dva týždne pôjdem do USA, potom režírujem niečo v Taliansku. Okrem toho vyrábam masky. Najdôležitejšie je však učenie. Tak som aj stretol Sisu Michalidesovú, ktorá ma pozvala na Slovensko.
.čo teraz robíš s Divadlom Úsmev?
Pripravujeme novú inscenáciu, ktorá bude mať premiéru začiatkom leta. Pred časom sme spravili inscenáciu Earthlinks, ktorá sa v súčasnosti hrá. Z času na čas sa vraciam a chcem si ju pozrieť. Však poznáš hercov: neustále im musíš pripomínať, čo vlastne hrajú. (Smiech.)
.čo máš na divadle najradšej?
V taliančine sa tomu, čo robia herci, hovorí „recitare”, teda hovoriť znovu. Vo francúzštine a napríklad aj v slovenčine herci divadlo „hrajú”. Tak ako sa hrajú deti. Je to teda „hra”, a nie skutočnosť, no každá detská hra je úplne skutočná, naozajstná. Tak je to aj v divadle. Je to fikcia, no je to zároveň totálne skutočné.
Mateo Destro/
Narodil sa v Padove, vyštudoval pedagogiku na Univerzite v Padove. Neskôr študoval klaunské divadlo na École Internationale de Théâtre v Paríži u Jacquesa Lecoqa, neskôr študoval pohyb u Normana Taylora a výrobu masiek u Domata Sartoriho. V súčasnosti žije v Toskánsku, vyučuje divadlo, režíruje a vyrába masky. Pre Divadlo Úsmev režíroval inscenáciu Eee... Earthlinks? alebo Haló, mimozemšťan?, pre ktorú vyrobil aj masky. Najbližšie predstavenie je v nedeľu 4. mája v divadle elledanse.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.