Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Príbeh Hurikána

.peter Bálik .časopis .profil

Preslávila ho pieseň, ktorú o ňom napísal Bob Dylan. Americký boxer Rubin „Hurricane” Carter, ktorý strávil takmer 20 rokov vo väzení za zločin, ktorý nespáchal, zomrel predminulú nedeľu vo veku 76 rokov.

Toto je príbeh Hurikána/Ten sa neskončí, pokiaľ neočistia jeho meno/A vrátia mu čas, ktorý si odsedel/Dali ho do väzenia, pritom raz mohol byť/Svetovým šampiónom – to je jeden z refrénov piesne Hurricane z albumu Desire, ktorú Bob Dylan napísal o prípade Rubina „Hurikána“ Cartera, keď bol presvedčený, že tento boxer je nevinný. Carter sa preslávil ako obeť justičnej nespravodlivosti. Nepoddal sa nepriaznivému osudu a nakoniec z tohto boja vyšiel ako znovuzrodený človek.
 
.kriminálnik, boxer, väzeň
Rubin „Hurricane“ Carter (narodený 6. mája 1937 v Cliftone v štáte New Jersey), nebol v prvej polovici života žiadnym anjelom, problémy so zákonom mal už ako chlapec. V ôsmich rokoch putoval do ústavu za to, že s kamarátmi vykradli sklad s oblečením. Keď mal jedenásť, pichol nožom muža, ktorý sa ho vraj chystal sexuálne zneužiť a opäť skončil v ústave. Keď po šiestich rokoch z neho utiekol, prihlásil sa rovno do armády. Odvelili ho medzi parašutistov do Nemecka, kde objavil čaro boxu. Carter vystrelil ako kométa, vyhral 51 zápasov (prehral len 5 stretnutí) a stal sa armádnym šampiónom v ľahkej váhe. Po návrate do Ameriky ho za útek zavreli na desať mesiacov. Po prepustení putoval do skutočnej basy za krádež a napadnutie. Až v base mu došlo, že jeho život sa vyvíja zlým smerom a rozhodol sa, že opráši svoje boxerské schopnosti. Bola to jediná vec v živote, ktorú vedel.
Hneď deň po návrate z basy mal prvý zápas. Vyhral a zarobil 20 dolárov. Krátko na to si vyslúžil prezývku Hurikán – za svoj tvrdý ľavý hák a zúrivosť, s akou bojoval v ringu. Počas aktívneho zápasenia sa nikdy nedostal na vrchol (zaznamenal 27 víťazstiev a 12 prehier), ale zarábal dostatočne veľa peňazí. Chodil v značkovom oblečení, vlastnil drahé auto a v rozhovoroch často rozprával o nespravodlivej rasovej segregácii, pričom vyjadroval sympatie k čiernym radikálom. Za tieto názory si vyslúžil pozornosť policajtov, ktorí v ňom videli skôr „negra” ako úspešného boxera.
Dňa 16. júna 1966 o pol tretej v noci dvaja čierni muži vtrhli do baru v meste Paterson v štáte New Jersey, kde zavraždili troch ľudí a zmizli na aute. Ešte v tú noc policajti zatkli aj Cartera s kamarátom Johnom Artisom, ktorí sa viezli domov autom, zobrali ich na miesto činu, kde jeden zo svedkov povedal, že vrahovia vyzerali inak. Potom ich odniesli na stanicu, tam prešli detektorom lži a nakoniec ich pustili domov. Carter sa vrátil k boxu, no o tri mesiace oboch obvinili z trojnásobnej vraždy. Napriek tomu, že obhajoba mala hodnoverné alibi, porota uverila dvom svedkom so zločineckou minulosťou, podľa ktorých Carter a Artis boli tými mužmi, ktorí vstúpili do baru a spustili streľbu. Títo svedkovia boli vraj na mieste činu, dôkazom malo byť, že v jeho blízkosti práve vykrádali továreň. Neskôr sa ukázalo, že svedkovia boli nastrčení a ich svedectvá vyfabrikované: bola to dohoda medzi nimi a políciou s tým, že keď usvedčia Rubina, policajti im vymažú ich kriminálne delikty.
Carterovi hrozil trest smrti, nakoniec dostal tridsať a Amis päťnásť rokov väzenia. Po presunutí do cely boxer odmietol nosiť väzenskú uniformu s tým, že on nie je žiadny zločinec. Študoval právnickú literatúru a domáhal sa obnovenia procesu. Začiatkom 70. rokov sa o jeho kauzu začali zaujímať aktivisti, ktorí ho nazvali „väzňom svedomia“. Keď si Dylan prečítal jeho autobiografiu The 16th Round, napísal pieseň Hurricane a na jeho počesť usporiadal benefičný koncert.  Po zhromaždení nových dôkazov došlo v roku 1976 k obnoveniu procesu, no ten potvrdil predchádzajúci verdikt a Carter s Artis opäť putovali do väzenia.
Zúfalý boxer neustúpil a ďalej bojoval za svoju nevinu. „Nevzdal som to,“ spomínal v roku 2011 v rozhovore pre PBS. „To, že ma porota zložená z 12 neinformovaných ľudí uznala vinným, neznamenalo, že som vinný. A keďže som bol nevinný, odmietol som žiť ako vinný človek.“ V roku 1985 sa jeho prípad dostal na federálny súd, ktorý Cartera oslobodil. Podľa sudcu sa „žaloba rozhodovala skôr na základe rasizmu než rozumných dôvodov, kde dôkazy boli skôr utajované ako odhaľované.”

.posledné želanie
Po prepustení sa presťahoval do Toronta, druhýkrát sa oženil a v roku 2004 založil organizáciu na pomoc nespravodlivo odsúdeným. Neskôr sa za ním odsťahoval aj John Artis, ktorý je skrytým hrdinom v tomto príbehu. Policajti ho nútili ku krivej výpovedi, že ak sa poddá, prepustia ho na slobodu, no on radšej šiel do väzenia, ako by mal krivo svedčiť. Ak by sa podvolil, Carter by skončil na elektrickom kresle.
O Carterovi vznikol hollywoodsky film Hurricane, kde si hlavnú úlohu zahral oskarový Denzel Washington. Penzionovaný boxer bojoval za spravodlivosť až do konca. Krátko pred smrťou sa zaujímal o prípad muža z Brooklynu, odsúdeného za vraždu, ktorého obhajoval v článku pod názvom Hurricane Carter’s Dying Wish (Hurikánovo posledné želanie). Ako napísal: „Keď nájdem nebo po tomto živote, budem prekvapený. Počas môjho života na tejto planéte som prvých 49 rokov svojho života prežil v pekle a zvyšných 28 rokov v nebi. Žiť vo svete, kde záleží na pravde a kde spravodlivosť, aj keď oneskorená, funguje, je svet, kde vládne skutočné nebo.” Carter zomrel 20. apríla 2014 na rakovinu prostaty v spoločnosti Johna Artisa, ktorého s ním navždy spojila tragická noc z 15. na 16. júna 1966.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite