Verdiho životopisec Josef Bachtík porovnáva dva slohy, dvoch veľkých skladateľov, a to na dôstojne referenčných shakespearovských doskách: Verdiho a Rossiniho Otella. Vyberá si posledné dejstvo: rozhovor s družkou Emíliou, modlitbu Desdemony, jej odchod na lôžko, príchod Otella a následnú tragédiu. Vyše pol storočia delí (prvú) opernú Rossiniho verziu tejto drámy od jej stvárnenia staručkým Verdim na skvelé libreto Arriga Boitu.
Slabinou prvej verzie je práve libreto nastavujúcu dejovú točňu Shakespearovho príbehu na rolu Rodriga ako Otellovho soka v láske, potláčajúc motív Jagovej diabolskej intrigy a nepotrestaného zla. Leitmotív drámy však nielen zostáva, ale sa i akcentuje – čistá láska Desdemony k manželovi tmavej pleti a prudkého temperamentu, ktorý napokon podlieha svojej vášni v zlovestnej žiarlivosti, ktorá ho vedie k vražde nevinnej manželky a následnej sebapoprave. Toto všetko – vyjadrené hudbou – umiestnil do nôt iba niekoľko mesiacov po premiére svojej najlepšej buffy – Barbiera zo Sevilly – v decembri 1816 24-ročný Rossini. Obe spracovania vyžadujú mimoriadne kvalitné hlasy – Rossiniho koloratúrne ozdoby ako nástroj kompozičného štýlu tento nárok ešte zvyšujú, navyše, okrem tenora Otella, aj roly Rodriga a Jaga sú tenorové (Verdiho Jago je barytón). Rossiniho kultová renesancia – definovaná nielen hlavne festivalom v skladateľovom rodnom Pesare potvrdzuje úžasnú, miestami až magnetickú podmanivosť jeho hudby.
Nedávno som mal príležitosť zažiť premiéru Rossiniho Otella vo Flámskej opere v Antverpách pod chýrnym 86-ročným rosssiniovským guru Albertom Zeddom, ktorý orchester vystužil priam motýľovitou belkantovou vláčnosťou i dramatickosťou (v kreatívnej réžii Mosheho Leisera a Patrica Cauriera). Gregory Kunde ako Otello, Maxim Mironov ako Rodrigo, Carmen Romeu ako Desdemona a ďalší prispeli symbioticky ku kvalite inscenácie.
Príbeh sa odohrával na modernej scéne s jeho posunom do neutrálnej súčasnosti, na trochu rozpačitej ploche privysokého javiska (prvé dejstvo preto pôsobilo staticky). Druhé dejstvo vyznelo obzvlášť vypäto: Otello v krčme mieša svoj milostný cit k Desdemone so strachom a hnevom k sokovi a špirálovite sa navíja na zlovestnú strunu žiarlivosti. Libretista Francesco Maria Berio di Salsi vytvoril pre Rossiniho zvlášť účinné scény (výstupy Rodriga, Jaga, duet Rodriga a Otella). Bez prestávky nadväzujúce tretie dejstvo už prvými tónmi a slávnou krátkou canozonou gondoliéra za scénou predznamenáva katastrofu, ku ktorej príbeh nevyhnutne speje.
„Viva Zedda!“ ozývalo sa počas predstavenia z publika. Inscenácii dominoval Gregory Kunde, ktorý má v súčasnosti v repertoári Rossiniho i Verdiho Maura. Desdemona musela siahnuť hlboko do koloratúrnej vybavenosti svojho pôsobivo nežného i dostatočne dramatického sopránu, výborne jej kontrovala spoločníčka Emília (Raffaella Lupinacci). Istým sklamaním bol matný tenor Maxima Mironova, ktorý sa nezohral s ostatnými protagonistami a rola výbojného Rodriga mu nesadla. Temer veristicky pôsobila záverečná scéna v spálni, kde Otello najprv svojou dýkou zavraždí Desdemonu a následne aj seba. Každá nota Rossiniho partitúry si zasluhuje obdiv k majstrovi, ktorého priliehavý hudobný výraz navlieka jednotlivé postavy do nečakane plastického hávu, ako neskôr Bellini či Donizetti a napokon Verdi.
Za zmienku stojí súčasná reflexia Rossiniho hudobného odkazu. Popri 34. ročníku vychyteného festivalu v skladateľovom rodisku Pesare prebieha totiž i jeho paralelná kópia v nemeckom kúpeľnom meste Wildbade, kde sa majster opakovane liečil (s veľkou pravdepodobnosťou na depresívnu poruchu). Aktívnu Deutsche Rossini Gesellschaft lemuje nielen každoročný júlový operný festival z Rossiniho diel (okamžite zaznamenávaných na nosiče firmy Naxos), ale aj priebežná bádateľská činnosť, ktorej výsledkom je veľa notového a najmä muzikologického materiálu. Niet v súčasnosti iného príkladu – bez prímesi fetišizmu – neobyčajnej sily, obrodzujúcej vitality a inšpiratívnej pedantnosti v opernej literatúre, ako je hudobné dielo Gioacchina Rossiniho.
.autor je neurológ a milovník opery.
Slabinou prvej verzie je práve libreto nastavujúcu dejovú točňu Shakespearovho príbehu na rolu Rodriga ako Otellovho soka v láske, potláčajúc motív Jagovej diabolskej intrigy a nepotrestaného zla. Leitmotív drámy však nielen zostáva, ale sa i akcentuje – čistá láska Desdemony k manželovi tmavej pleti a prudkého temperamentu, ktorý napokon podlieha svojej vášni v zlovestnej žiarlivosti, ktorá ho vedie k vražde nevinnej manželky a následnej sebapoprave. Toto všetko – vyjadrené hudbou – umiestnil do nôt iba niekoľko mesiacov po premiére svojej najlepšej buffy – Barbiera zo Sevilly – v decembri 1816 24-ročný Rossini. Obe spracovania vyžadujú mimoriadne kvalitné hlasy – Rossiniho koloratúrne ozdoby ako nástroj kompozičného štýlu tento nárok ešte zvyšujú, navyše, okrem tenora Otella, aj roly Rodriga a Jaga sú tenorové (Verdiho Jago je barytón). Rossiniho kultová renesancia – definovaná nielen hlavne festivalom v skladateľovom rodnom Pesare potvrdzuje úžasnú, miestami až magnetickú podmanivosť jeho hudby.
Nedávno som mal príležitosť zažiť premiéru Rossiniho Otella vo Flámskej opere v Antverpách pod chýrnym 86-ročným rosssiniovským guru Albertom Zeddom, ktorý orchester vystužil priam motýľovitou belkantovou vláčnosťou i dramatickosťou (v kreatívnej réžii Mosheho Leisera a Patrica Cauriera). Gregory Kunde ako Otello, Maxim Mironov ako Rodrigo, Carmen Romeu ako Desdemona a ďalší prispeli symbioticky ku kvalite inscenácie.
Príbeh sa odohrával na modernej scéne s jeho posunom do neutrálnej súčasnosti, na trochu rozpačitej ploche privysokého javiska (prvé dejstvo preto pôsobilo staticky). Druhé dejstvo vyznelo obzvlášť vypäto: Otello v krčme mieša svoj milostný cit k Desdemone so strachom a hnevom k sokovi a špirálovite sa navíja na zlovestnú strunu žiarlivosti. Libretista Francesco Maria Berio di Salsi vytvoril pre Rossiniho zvlášť účinné scény (výstupy Rodriga, Jaga, duet Rodriga a Otella). Bez prestávky nadväzujúce tretie dejstvo už prvými tónmi a slávnou krátkou canozonou gondoliéra za scénou predznamenáva katastrofu, ku ktorej príbeh nevyhnutne speje.
„Viva Zedda!“ ozývalo sa počas predstavenia z publika. Inscenácii dominoval Gregory Kunde, ktorý má v súčasnosti v repertoári Rossiniho i Verdiho Maura. Desdemona musela siahnuť hlboko do koloratúrnej vybavenosti svojho pôsobivo nežného i dostatočne dramatického sopránu, výborne jej kontrovala spoločníčka Emília (Raffaella Lupinacci). Istým sklamaním bol matný tenor Maxima Mironova, ktorý sa nezohral s ostatnými protagonistami a rola výbojného Rodriga mu nesadla. Temer veristicky pôsobila záverečná scéna v spálni, kde Otello najprv svojou dýkou zavraždí Desdemonu a následne aj seba. Každá nota Rossiniho partitúry si zasluhuje obdiv k majstrovi, ktorého priliehavý hudobný výraz navlieka jednotlivé postavy do nečakane plastického hávu, ako neskôr Bellini či Donizetti a napokon Verdi.
Za zmienku stojí súčasná reflexia Rossiniho hudobného odkazu. Popri 34. ročníku vychyteného festivalu v skladateľovom rodisku Pesare prebieha totiž i jeho paralelná kópia v nemeckom kúpeľnom meste Wildbade, kde sa majster opakovane liečil (s veľkou pravdepodobnosťou na depresívnu poruchu). Aktívnu Deutsche Rossini Gesellschaft lemuje nielen každoročný júlový operný festival z Rossiniho diel (okamžite zaznamenávaných na nosiče firmy Naxos), ale aj priebežná bádateľská činnosť, ktorej výsledkom je veľa notového a najmä muzikologického materiálu. Niet v súčasnosti iného príkladu – bez prímesi fetišizmu – neobyčajnej sily, obrodzujúcej vitality a inšpiratívnej pedantnosti v opernej literatúre, ako je hudobné dielo Gioacchina Rossiniho.
.autor je neurológ a milovník opery.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.