Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovenská hádzaná

.marcel Trúchly .časopis .šport

Osem rokov som sledoval hádzanú z tribún. A popri povzbudzovaní som rozmýšľal o tom, čo nevidím, čo sa odohráva v zákulisí. Potom som zobral fotoaparát a pozrel som cezeň na život komunity a športu, ktorý mám tak veľmi rád.

Osem rokov som sledoval hádzanú z tribún. A popri povzbudzovaní som rozmýšľal o tom, čo nevidím, čo sa odohráva v zákulisí. Potom som zobral fotoaparát a pozrel som cezeň na život komunity a športu, ktorý mám tak veľmi rád.


Moja prvá cesta do šatne hádzanárov Nových Zámkov viedla cez dlhú tmavú chodbu. V šatni to už vrelo, bolo počuť výkriky hráčov, ktorými sa vzájomne hecovali. Keď som kráčal tou chodbou, mal som čudný pocit narušiteľa komunity a života v nej.
Neskôr som na svojich cestách počas hádzanárskej sezóny zistil, že v každej športovej hale je jedno charakteristické miesto. Niekto by si tipol, že sú to zanedbané sprchy so stenami, kde sa vybláznila matka príroda a zanechala všetkým odkaz v podobe veľkej čierno-bielej fresky z pravej plesne. Niekomu by možno napadlo tvrdé sedadlo v autobuse Karosa, v ktorom sa niekedy oslavovalo a stálo na každej druhej benzínovej pumpe, inokedy sa hrali karty, či len tak mlčky sedelo po zahanbujúcej prehre. Pre mňa je to však tá dlhá tmavá chodba vedúca do šatne.
Je všade rovnaká a je miestom prvých dojmov. Netuším, či to bol niečí zámer, no zdá sa, že je to súčasť arén už od dôb gladiátorov. Aj dnes cez toto miesto mieria na zápas hráči v suchých dresoch na zdravom tele. Späť už kráčajú zničení ľudia, uťahaní a dobití. Pivotman si sťahuje roztrhaný dres, ktorý zakrýval telo s modrinami, štípancami a odreninami – zákernosť obrany nemá hranice. Z postu krídla kríva hráč s výronom na pravej nohe a zo spojky si odnáša hráč pozdrav v podobe narazených krížových stavcov. Všetko sa to môže diať v eufórii so vztýčenou hlavou („fazuľová polievka a makové slíže, komu sa to neľúbi, nech nám riť oblíže“). Alebo s hlavou sklonenou po utŕženom debakli.


.čo sa nedeje?
„Dnes máme menej peňazí ako včera a zajtra ich bude menej ako máme dnes. Mesto nám poskytne dotáciu, rovnakú ako pre treťoligových futbalistov. Bez ohľadu na to, na akej úrovni sme. Dnes si môžeme dovoliť stavať káder len z našich odchovancov,“ hovorí Michal Tóth, športový riaditeľ hádzanárov z Nových Zámkov a bývalý brankár.
Sedeli sme na káve a mne nedalo neopýtať sa „Čo sa to deje? Alebo čo sa to nedeje?“ 
„Pred tromi rokmi, keď sa ešte hrala spoločná československá interliga, ktorá mala vlastného českého generálneho sponzora, to bolo o niečom inom,“ – odpovedá mi Michal. „Bolo to lákadlo pre ľudí aj sponzorov. Haly boli vypredané, u nás sa sedelo aj na schodoch. Médiá sa venovali hádzanej, dnes na ňu kašlú. Je pre nich dôležitejšie venovať niekoľko minút jednej asistencii hokejistu v NHL ako prezentovať domáci šport. Zväz svojou pasivitou a aj médiá hádzanú odpísali. Naša liga je mizéria. Trh s hráčmi je nulový. Najvyššiu ligu hrajú aj mužstvá na amatérskej úrovni, niektoré z nich prezentujú až antihádzanú. Stáva sa, že hráme vyrovnaný dobrý zápas, no zvíťazí komplex arbitra, ktorý žije v nejakých národnostných alebo iných predsudkoch z deväťdesiatych rokov.“
V hlave sa mi vybaví spomienka na návštevu na ortopedickom oddelení, kde trávili viacerí hádzanári čas pred letnou trojfázovou prípravou. Namiesto výhodného last minute bola v ponuke endoprotéza, operácia kolena či plastika ramenných svalov. „Dnes ráno sa mi zdalo, že som v Chorvátsku,“ – vraví Peťo. „Cez okno som videl na ligotajúce sa more. Len čo som si utrel oči, zistil som, že stále ležím v nemocnici. A to more? Len veľká plechová strecha kdesi v diaľke. Moja dovolenka.“

.slovenský pohár
„Pýtal si sa, čo sa nedeje,“ – pokračuje Michal Tóth. „Asi najlepším príkladom je slovenský pohár. Dnes je skôr výsmechom ako prestížou. Víťaz si odnáša desaťtisíc a pohár. Kluby sú rady, ak sa súťaže nemusia zúčastniť až do finále, lebo pohárové kolá im ruinujú rozpočet. Ak  sa nášmu klubu podarí prebojovať do európskeho pohára, tak namiesto nadšenia z úspechu sa na niektorých miestach v meste začne premýšľať nad tým, čo ak nedajbože postúpime a mesto nám bude musieť pomôcť. Štátne dotácie neexistujú, mládežnícke kategórie prichádzajú o talenty, pomaly s takýmto prístupom zväzu a štátu prídeme do štádia, keď nebude mať kto hrať hádzanú. Dnes, ak nie si dotovaný a nehráš európsku súťaž, čo je pre hráčov neoceniteľnou skúsenosťou, tak nemáš šancu. Preto je dnes Prešov tam, kde je. Hrá európske poháre a má viac skúseností. Rovnako dobrých hráčov máme aj my, no keď postúpime cez prvé kolo, tak v mestskom zastupiteľstve plačú.“
A ja si znova spomeniem na Peťa, ako mi vravel: „Odmakáme tvrdý tréning ráno aj večer, posilňovňa, počas prípravy sú tréningy trojfázové, dvakrát do týždňa extraliga, za sezónu je to asi štyridsať zápasov. Mladí chodia na strednú alebo výšku, aby sa niečím poistili do budúcnosti. Cestujeme sedem hodín na východ, potom štyri hodiny čakáme na začiatok zápasu, domov sa vrátime o tretej ráno. V hale je taká zima, že ideme zamrznúť na rozcvičke, prípadne si odnesieme všetci dávku plesňových spór. Neviem kedy sa zraním, čo môže pre mňa znamenať aj koniec. A čo potom? Po tridsiatke začneš uvažovať, či neskončiť a nejsť niekam von. Na stavbe si zarobím viac ako profesionálny hráč hádzanej na Slovensku.“
Chodím s nimi, počúvam ich, fotografujem ich. A verím, že šport, ktorý mám tak rád, dobré časy ešte len čakajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite