Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petra Vlhová vyhrala obrovský slalom Svetového pohára v Jasnej a znovu je v súboji o Veľký krištálový glóbus

Budem váš prezident

.eva Čobejová .časopis .téma

Oficiálne ešte žiadnu volebnú kampaň pred voľbami prezidenta nemáme. Ale niekoľko záujemcov o miesto v Grassalkovičovom paláci už obieha Slovensko a presviedča voličov. Aké metódy si vybrali? Ako im to funguje?

.kopnite si do Fica
Športová hala Pratex na okraji kysuckej metropoly Čadca nebola v skoré nedeľné popoludnie plná. Mnohí z necelých dvoch stoviek divákov držali v rukách notebooky, tablety alebo mobily, aby mohli „live“ sledovať zápas našich hokejistov s ruskými. V publiku prevažujú najmä mladí Kysučania, ktorí sú premiérovi očividne naklonení. Na palubovke sa medzitým v rámci predvolebného futbalového turné po Slovensku, vtipne nazvaného Kopnite si do Fica, rozcvičujú dve mužstvá: na jednej strane modrí, legendy nášho futbalu ako Laco Petráš a medzi nimi s číslom 10 na drese aj premiér Robert Fico. A na druhej strane červení, teda žiaci miestnych stredných združených škôl. Hráč s číslom 10 na seba pútal pozornosť asi desiatky zástupcov médií, väčšinou regionálnych.
„Vitaj u nás. Prišiel si, aby si si s našimi chlapcami zahral, aby sme aj takto utužili vzťahy,“ uviedol ho regionálny šéf Smeru a parlamentný poslanec Ján Podmanický. Premiér spokojne držal loptu ako kapitán. Prítomným občanom, či skôr fanúšikom sa prihovoril aj primátor Čadce Milan Gura (inak člena Lipšicovej strany NOVA). Ten už neopomenul oceniť prínos premiéra-kapitána pre tento región: „Chcem sa vám aj za občanov poďakovať za to, že podporujete aktivity na Kysuciach. Tohto roku sa odovzdáva domov dôchodcov, postavíme sto bytov za podpory vlády, tešíme sa, že začneme stavať aj diaľnicu Bukov-Svrčinovec.“ Potom mal slovo kandidát na prezidenta, premiér a kapitán v jednej osobe: „Som priateľ Kysúc. Veľmi rád sem chodím a bez ohľadu na to, ako dopadnú prezidentské voľby 15. a 29. marca, vždy budem tomuto regiónu naklonený. Ešte raz športu zdar.“
Zaznel potlesk a mohlo sa začať hrať. Dvakrát dvadsať minút namiesto dvakrát štyridsaťpäť. Sálový futbal má aj iné špecifikum, hráčov je menej a jeden z nich, ten preferovaný, môže pokojne stáť vysunutý ako hrot útoku pred súperovou bránkou a čakať na správnu prihrávku bez toho, aby bol v ofsajde. Pochopiteľne, toto privilégium mal premiér, no žiaľ, počas celého zápasu mu ten správny kolmý pas nikto neposlal. Vo svojom veku už kondične nemohol vždy stačiť stredoškolákom, občas aj pooddychoval na striedačke, ale je fakt, že predviedol zopár vydarených akcií.
Študenti zas nemohli stačiť legendám futbalu a napokon prehrali 1:4, ako extra bonus na žiadosť kapitána sa kopali aj pokutové kopy. Aj v nich modrí vyhrali 4:2. „Bol to zatiaľ najtvrdší zápas v rámci série Kopnite si do Fica,“ priznal médiám po zápase unavený premiér. Na otázky o politike nechcel odpovedať. Kapitán síce gól nedal, ale nezúfal, ten podstatný cieľ – spokojné publikum – bol splnený.  

.o kaviárových socialistoch
V tú istú nedeľu večer sa stretol so svojimi priaznivcami v nitrianskom Divadle Andreja Bagara Milan Kňažko. Na rozdiel od mladých fanúšikov kapitána Fica, tu v divadle prevažujú skôr ľudia stredného a vyššieho veku, zjavne ide o publikum, ktoré navštevuje aj divadelné predstavenia.
Kňažkovi sedia oblek, divadelné kulisy aj svetlo dokonale – určite viac než  futbalový dres premiérovi. Vyše sto sympatizantov alebo zvedavcov si mohli už pri vchode zadarmo vyzdvihnúť knižný rozhovor Jána Štrassera s touto hereckou legendou. Kniha vyšla dávnejšie, no teraz, v rámci kampane, sa urobila jej dotlač. Kňažko sa politike a spoločensky aktuálnym témam nevyhýbal, práve naopak. Medzitým za ním trpezlivo stál s gitarou v ruke Laco Lučenič, ktorý pre neho kamarátsky odohrá na stretnutiach s občanmi vždy zopár pesničiek. Beatlesovky alebo známe skladby Deža Ursinyho.
Z Kňažka išla energia a rozhodne publikum nenudil. „Cestou do Nitry som videl popri ceste bilbordy s nápismi ako rozum, srdce, charakter, alebo pripravený pre Slovensko. Takto pekne o mne ešte nikto nehovoril. Len chyba je, že sú na nich iné tváre. Tie sa však časom vymenia,“  povedal čoskoro sedemdesiatnik, ktorý, ako priznáva, sa rozhodol prerušiť svoj aktívny dôchodok a kandidovať z jedného hlavného dôvodu. A tým je strata ilúzie, že hendikep z obdobia mečiarizmu sme prekonali počas ôsmich rokov vlády Dzurindu, keď Slovensko prijali do NATO, do EÚ, do OECD, prijali sme euro. Kňažko si kedysi myslel, že už sa nijaké veľké prekvapenie nechystá, no súčasná vláda jednej strany – a najmä jedného muža – ho zaskočili.
„Trochu ma vyrušuje každá moc, ktorá odmieta nezávislú kontrolu, či dokonca opozičnú kontrolu a chcela by sa kontrolovať sama. Takéto príklady z histórie sa nikdy neskončili dobre a vždy sa priklonili smerom k diktatúre alebo k autoritatívnemu spôsobu riadenia,“ povedal kandidát v krátkom úvode.
Kňažkovi prekáža, že idey a sny novembra 1989 akosi zmizli. „Vytvorila sa znova akási mlčiaca väčšina. Chcel by som vás ubezpečiť, že ja ako prezident nebudem mlčať. Budem na strane tých, ktorí sú ukrivdení a ktorí už stratili nádej a vieru,“ povedal.
Laco Lučenič zaspieval pesničku Ľavou zadnou a prišli na rad otázky z hľadiska. Bývalý nitriansky šéf VPN, neskôr zakladateľ prvej katedry rómskeho jazyka na svete, dnes aktívny dôchodca Ivan Mačura mu ponúkol svoje služby v takzvanej rómskej otázke. Kňažko diplomaticky neodmietol, no chápe, že ide o takmer neriešiteľný problém.
Ďalší pán z publika sa pýta, ako má riešiť svoj osobný problém, keďže elektrárne bez jeho súhlasu cez jeho jabloňový sad vedú drôty vysokého napätia. Kňažko odpovedal, že takúto vec prezident nerieši, ale dobrý právnik by mohol pomôcť. Vychutnal si aj otázku, čo si myslí o nepovolených čiernych stavbách. „Sú to mohyly korupcie verejnej správy na Slovensku. V štvrti rodinných domčekov niekto postaví bytovku a zničí tak časť mesta. V tej bytovke dnes zhodou okolností býva premiér.“
Padla aj otázka, či existuje niečo v jeho živote, za čo sa hanbí. Pochopil ju presne, ale vyvinil sa slovami, ktoré už viackrát zopakoval. „Keď som bol poradca prezidenta Havla v Prahe, niekto vo VPN objavil Mečiara. Nie ja. Urobili z neho volebného lídra a predstavili mi ho ako výnimočného človeka, génia. Trvalo mi rok, kým som sa presvedčil, že celkom nemajú pravdu.“

.stačí nádej
Je utorok podvečer, hnusné počasie, zima, mrholenie, a v televízii hokejový zápas Slovensko – Česko. Komu by sa chcelo vychádzať z domu? Krátko pred piatou je však v sále mestského úradu v Šali okolo sto ľudí. Kým sa míting s Andrejom Kiskom začne, prídu ďalšie desiatky ľudí.
Keďže sa v televízii hrá dôležitý olympijský hokej, človek by čakal v pódiu najmä ženy. Určite prevažujú, ale iba mierne. Vidno aj veľa mužov v produktívnom veku, ktorí zvyčajne na volebné mítingy nechodia, a dokonca mladíkov, ktorí so záujmom listujú v Kiskovej brožúrke. Možno v nej hľadajú recept, ako zarobiť veľké peniaze.
Na úvod príjemne zaspieva Lucia Lužinská a zahrá Boris Čellár. A prichádza moderátorka Elena Vacvalová, ktorá akcii dodáva kultivovaný humor aj kúsok televíznej slávy.
Andrej Kiska najprv rozpráva svoj životný príbeh. Na pódiu sa už cíti sebaisto, vie, kde má pridať na emócii, kde byť civilný, kde sa nebáť pátosu, aký sa od budúceho prezidenta žiada. Hovorí o svojich ťažkých začiatkoch, opisuje živorenie v Amerike, začiatky podnikania. Jeho príbeh má klasickú dramatickú zápletku aj so záverečnou katarziou. V sále to zašumí, keď povie, že na projekt detskej filantropickej nemocnice minul 500-tisíc eur, a nič z toho nebolo. Publiku sa z tej sumy mierne zatočí hlava. „Byť úspešný nie je hriech,“ pripomenie Kiska.
Vypichuje tri témy – stagnujúcu ekonomiku a s tým súvisiacu nezamestnanosť, vzdelanie, stav zdravotníctva. No ľudia chcú počuť najmä o zlyhávajúcom sociálnom systéme a nekvalitnom zdravotníctve. Kiska má výhodu, že vďaka práci v Dobrom anjelovi nemusí hovoriť frázy, ale príbehy ľudí, ktoré dôverne pozná.
Samozrejme, zdôrazňuje svoj veľký tromf – že nie je spojený so žiadnou politickou stranou, že nemá za sebou sponzorov. Sála viackrát opatrne tlieska. Keď Kiska hovorí o tom, že dve jeho staršie deti žijú v zahraničí, a položí sugestívnu otázku, prečo sa naše deti necítia dobre v tejto krajine, veľa starších žien smutno pritakáva. Publikum sa nedostane k mikrofónu, otázky treba poslať písomne a číta ich Elena Vacvalová. Ak je pravda, že prečítala všetky otázky, tak všetky boli ku Kiskovi priaznivé.
Míting sa končí, publikum už vie, že hokejisti prehrali. Zdá sa, že míting priniesol príjemnejšie pocity. Kiska má dar pri osobnom kontakte šíriť pozitívnu energiu. Skupinka starších mužov po mítingu ostane v sále a vášnivo diskutuje: „On je už naša jediná nádej, ak on zlyhá, tak už nebudeme nikomu veriť,“ tvrdí jeden z diskutujúcich. Kiska oslovuje voličov, ktorí nechcú voliť tradičných politikov, no nestratili vieru v zdravý rozum, preto nebudú voliť Helenu Mezenskú.
Kandidát si sadá k stolíku a podpisuje záujemcom svoje knihy. Každému okrem podpisu aj potrasie rukou a pridá milé slovo. Dve mladé dámy požiadajú o spoločnú fotku. Kandidát sa stále usmieva a vyzerá nabitý energiou. Keď odíde posledný volič, oprie sa sťažka o stôl a povie: „Som unavený. Strašne unavený.“
Andrej Kiska je v kampani už takmer dva roky. A to najťažšie má ešte pred sebou.

.ulica je ťažká
V centre bratislavskej Rače zaparkuje autobus s portrétom Pavla Hrušovského a heslom Spolu na to máme. Je deväť hodín ráno, na ulici je len zopár ľudí a pomaľovaný autobus si nevšímajú. „Bratislava je ťažký terén,“ skonštatuje mladý muž v bielej vetrovke s Hrušovského podpisom na chrbte. „Mali by ste byť s nami na východe, tam to bolo celkom iné,“ nostalgicky hovorí Tibor, jeden z mladých členov posádky. No hneď sa vrhne do davu ľudí, ktorí práve vystupujú z električky.
Hrušovského autobus už tri týždne prečesáva celé Slovensko a kampaň svojou intenzitou pripomína nedávne ťaženie Ľudovíta Kaníka v Banskobystrickom kraji.
Tibor, Peťo, Juraj, ale aj Denisa a Mirka sú už zohratí. V ruke igelitky s darčekmi, letáčiky a na tvárach úsmev. Milo sa prihovárajú dôchodcom, mamičkám s kočíkmi a ide z nich radostná mladícka energia. Tibor stojí na chodníku a empaticky počúva staršiu pani. V to ráno je to už druhá žena, ktorá mu porozprávala o svojom boji s rakovinou. Pre týchto mladých ľudí je  kampaň na ulici vysokou politickou aj ľudskou školou. Vďaka nej vedia, že mnohí starí ľudia sú vďační aj za pár minút pozornosti od mladého človeka. Pavol Hrušovský má na ulici ťažšiu pozíciu. Patrí do kasty politikov, ktorí podľa mnohých frustrovaných voličov zlyhali – a zrazu ho majú pred sebou. Mohli by si aj udrieť. V Rači sa jedna takáto volička uspokojí iba s agresívnym výpadom. Do krčiem, kde tak rád agitoval Mikuláš Dzurinda, sa už dnes ani nechodí. Neoplatí sa.
Prejde hodinka, volebný štáb rozdal desiatky darčekov a letákov, nastupuje do autobusu a ide sa ďalej. Počas cesty na ďalšiu štáciu zahreje v autobuse teplá káva, atmosféra je vybudená pocitom, že ešte nič nie je stratené. Pavol Hrušovský počúva rozjarenú mládež a porovnáva volebné kampane, ktoré zažil. „Ľudia majú v tvári smútok,“ tvrdí. „Spoločnosť je smutnejšia.“ A ešte je nové, že ľudia chcú „nepolitickú politiku“. Na ulici však prevláda téma staroba-choroba. „Lenže dnes sa tá hranica staroby posúva,“ tvrdí Hrušovský. „Už päťdesiatnici nemajú šancu nájsť si prácu, že sú starí.“
Námestie v Svätom Juri, štvrť na jedenásť. Námestie je ľudoprázdne. Dvere autobusu sa otvárajú, šofér pustí rezkú hudbu a mladí aktivisti v bielych vetrovkách energicky vybiehajú hľadať voličov. Dorast KDH vie, že si treba kampaň poctivo odrobiť, že nič z toho sa nestratí. Akurát Pavol Hrušovský pôsobí na tom prázdnom námestí a v možno už aj stratenom boji ako rytier Don Quichot.

.štúdium duše
V bratislavskom kníhkupectve Panta Rhei je v stredu už pred šiestou plno. Vpredu sedia seniori, vzadu medzi knihami postávajú mladí ľudia. Strednú generáciu takmer nevidieť. Oficiálne nejde o volebnú kampaň, ale o prezentáciu novej Procházkovej knihy. Debatu moderuje Dado Nagy, človek pohybujúci sa v literárnych sférach. Je jasné, že teraz nejde o literatúru ani o Procházkovu knižku, ale o voľby. Procházka využíva možnosť prezentovať sa v sieti Panta Rhei vďaka svojej novej knižke. Je – aj nie je to kampaň.
Moderátor Dado Nagy je prekvapený, keď sa ho pýtame, či je súčasťou volebného tímu. „Samozrejme, že nie,“ povie, ale vie, že každá prezentácia knihy politika je braná ako jeho kampaň. „Predvolebným mítingom by som to asi nenazýval, ale som si vedomý, do akej rieky vstupujem a nemám s tým najmenší problém. S Radom sa poznáme takmer dvadsať rokov, prezentoval som mu už aj knihy Mak proti Gatsbymu a Štekajúca karavána. V posledných parlamentných voľbách bola jeho kandidatúra pre mňa asi jediným dôvodom, prečo ísť vôbec voliť. Jedným slovom, hoci sa necítim súčasťou kampane, veľmi rád Rada kedykoľvek podporím.“
Míting sa začína. Procházka má krátky úvod, hovorí aj o literatúre, spomína Vilikovského, Piussi, Kompaníkovú a priznáva sa k slabosti pre Janu Beňovú. Nehovorí veľa – ponúka ľuďom možnosť pýtať sa. Hlásia sa výlučne seniori a ani sa nechcú pýtať, ale chcú sa vyrozprávať alebo predviesť. Mladí ľudia vzadu mlčia. Staršia pani, ktorá sa ešte pred mítingom priznala, že sa rozhoduje medzi Procházkom a Mezenskou, protestne odchádza. Mezenská má jej hlas istý. Odíde viacero starších ľudí, na ktorých vidno nie frustráciu z kandidáta, ale skôr zo života. Radoslav Procházka sa snaží vystupovať mierne, vie, že mu je často vyčítaná arogancia či intelektuálna povýšenosť, takže sa snaží nedať na sebe poznať hnev ani sklamanie či pohŕdanie. Dokonca ani vtedy, keď mu jeden pán začne vysvetľovať, že svet ovláda fiškálska mafia a on je jej súčasťou, takže je zločinec. Keď situáciu zachraňuje milá lekárka, ktorá konečne položí relevantnú otázku, Procházka jej ďakuje, že aj vďaka takým ľuďom, ako je ona, je schopný mentálne vydržať túto kampaň.
Možno to tak musí byť, že práve intelektuálne zdatný Procházka vzbudzuje v starších ľuďoch pocit, že musia toho mladého poučovať, kritizovať a vysvetľovať mu, ako funguje svet. Keď sa táto čudná akcia skončí, rozoberáme ju so šéfom Procházkovej kampane. Martin Dubéci tvrdí, že na každom mítingu je minimálne jeden človek, ktorý začne hovoriť o konšpiráciách à la Rostas.
Dado Nagy prekvapený nie je. Podobné to vraj bolo aj v Nitre či Trnave. „Pripadá mi zaujímavé, že Rado nemá na akciách najmenší problém s ľuďmi, ktorí sa v rámci kladenia otázok prišli vysťažovať alebo prejaviť svoju frustráciu, alebo hnev zo stavu spoločnosti a práva,“ tvrdí. Diskusiu, kde prevládali pozitívne a žičlivé reakcie, zažili v Banskej Bystrici.
Ak sa aj z Radoslava Procházku nestane tento rok prezident, táto volebná kampaň bude preňho dôležitou skúsenosťou. Sám priznáva, že teraz považuje za dôležité najmä štúdium ľudskej duše. Na predvolebných mítingoch má možnosť študovať ju veľmi intenzívne.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite