Nechcem živiť falošné nádeje, ani nemám potrebu vylepšovať to, čo je nevylepšiteľné. Ale začínam mať pocit, že sme ako povestná žaba postupne uvarení do beznádeje takmer vo všetkých oblastiach nášho spoločného života, takže už možno nie sme schopní vidieť prvé výhonky zmeny k lepšiemu.
Nehovorím teraz o masívnej zmene, aká tu nastala v roku 1989 a potom ešte v roku 1998. Takú už možno nikdy nezažijeme, a je to tak dobre. Zápasiť o slobodu s diktatúrou alebo režimom lži a násilia sa predsa nedá a ani nemá príliš často. Hovorím skôr o pozvoľnej zmene porazeneckej klímy, a najmä o rastúcej váhe tej časti spoločnosti, ktorá bola už-už udupaná k nečinnosti a stiahnutiu sa do svojich súkromných životov.
Za hlavné ihrisko tejto zmeny považujem blížiace sa prezidentské voľby, a to hneď vo viacerých aspektoch. Po prvé – dlhé váhanie Roberta Fica s kandidatúrou pre obavu z možnej prehry v druhom kole je samo osebe dôkazom, že absolútna dominancia jednej strany sa tu pomaly končí.
Po druhé – napriek všetkým možným výčitkám voči ostatným kandidátom je ich zostava veľmi zaujímavá. Sú v nej výrazne zastúpené statočný odpor proti komunizmu, tribúny novembra 1989, začiatky slobodného podnikania, starostlivosť o slabých a chorých aj kvalitné západné vzdelanie ponovembrovej generácie. Každý z kandidátov na druhé kolo má svoje slabé miesto, niektorí z nich veľmi výrazné, ale ako celok je to dôstojná ponuka.
A napokon po tretie – či sa v druhom kole podarí zastaviť úplné ovládnutie krajiny jednou stranou, alebo nie, tieto prezidentské voľby tak či onak prekreslia doteraz dosť statický obraz verejného života Slovenska. Najmä preferencie Andreja Kisku, ale aj jedného či dvoch ďalších kandidátov môžu byť začiatkom inak definovanej opozície a tým aj štartom oveľa farebnejšieho sporu o budúcnosť Slovenska. Áno, môže sa stať, že slabší Smer sa po parlamentných voľbách spojí s KDH alebo Mostom (považujem tento oportunizmus za veľmi pravdepodobný), ale dokonca ešte aj to ozdraví opozíciu a vráti do verejnej sféry životodarný spor.
Naozaj nechcem živiť falošné nádeje, na to som zažil priveľa sklamaní, ale zdá sa mi, že nehybnosť, a preto aj pohodlné vládnutie populizmu, sa pomaly končí.
PS:
Na tomto mieste chcem vyjadriť svoju osobnú úctu českým katolíckym biskupom, ktorí sa na stretnutí s pápežom Františkom vyslovili za uskutočnenie jeho osobného rozhovoru s Róbertom Bezákom. Toto gesto solidarity a záujmu považujem za krásny príklad skutočnej kresťanskej univerzality, ktorá prekračuje hranice štátov a národov.
Vážení páni českí biskupi, napriek tomu, že ste tým nechtiac zahanbili naše domáce pomery, súčasne ste oživili nádej v našej domácej beznádeji. Ďakujem Vám za to.
Nehovorím teraz o masívnej zmene, aká tu nastala v roku 1989 a potom ešte v roku 1998. Takú už možno nikdy nezažijeme, a je to tak dobre. Zápasiť o slobodu s diktatúrou alebo režimom lži a násilia sa predsa nedá a ani nemá príliš často. Hovorím skôr o pozvoľnej zmene porazeneckej klímy, a najmä o rastúcej váhe tej časti spoločnosti, ktorá bola už-už udupaná k nečinnosti a stiahnutiu sa do svojich súkromných životov.
Za hlavné ihrisko tejto zmeny považujem blížiace sa prezidentské voľby, a to hneď vo viacerých aspektoch. Po prvé – dlhé váhanie Roberta Fica s kandidatúrou pre obavu z možnej prehry v druhom kole je samo osebe dôkazom, že absolútna dominancia jednej strany sa tu pomaly končí.
Po druhé – napriek všetkým možným výčitkám voči ostatným kandidátom je ich zostava veľmi zaujímavá. Sú v nej výrazne zastúpené statočný odpor proti komunizmu, tribúny novembra 1989, začiatky slobodného podnikania, starostlivosť o slabých a chorých aj kvalitné západné vzdelanie ponovembrovej generácie. Každý z kandidátov na druhé kolo má svoje slabé miesto, niektorí z nich veľmi výrazné, ale ako celok je to dôstojná ponuka.
A napokon po tretie – či sa v druhom kole podarí zastaviť úplné ovládnutie krajiny jednou stranou, alebo nie, tieto prezidentské voľby tak či onak prekreslia doteraz dosť statický obraz verejného života Slovenska. Najmä preferencie Andreja Kisku, ale aj jedného či dvoch ďalších kandidátov môžu byť začiatkom inak definovanej opozície a tým aj štartom oveľa farebnejšieho sporu o budúcnosť Slovenska. Áno, môže sa stať, že slabší Smer sa po parlamentných voľbách spojí s KDH alebo Mostom (považujem tento oportunizmus za veľmi pravdepodobný), ale dokonca ešte aj to ozdraví opozíciu a vráti do verejnej sféry životodarný spor.
Naozaj nechcem živiť falošné nádeje, na to som zažil priveľa sklamaní, ale zdá sa mi, že nehybnosť, a preto aj pohodlné vládnutie populizmu, sa pomaly končí.
PS:
Na tomto mieste chcem vyjadriť svoju osobnú úctu českým katolíckym biskupom, ktorí sa na stretnutí s pápežom Františkom vyslovili za uskutočnenie jeho osobného rozhovoru s Róbertom Bezákom. Toto gesto solidarity a záujmu považujem za krásny príklad skutočnej kresťanskej univerzality, ktorá prekračuje hranice štátov a národov.
Vážení páni českí biskupi, napriek tomu, že ste tým nechtiac zahanbili naše domáce pomery, súčasne ste oživili nádej v našej domácej beznádeji. Ďakujem Vám za to.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.