Profesor Rovenský hovorí, že aj on je odchovancom českých lekárov, preto cítil v tomto smere voči českým kolegom istý dlh.
Veľká skupina českých lekárov prišla na Slovensko po roku 1918, keď tu akútne chýbal zdravotnícky personál a keď bolo treba nanovo založiť aj lekársku fakultu. Profesor Rovenský však pripomína, že českí lekári boli na Slovensku potrební aj po druhej svetovej vojne, pretože chýbali židovskí lekári. V štúdii Jozefa Sulačeka o židovských lekároch vo vyhladzovacích táboroch sa uvádza, že zo Slovenska bolo deportovaných až 124 židovských lekárov, vyše osemdesiat bolo po vojne vyhlásených za mŕtvych, no obetí bolo zrejme viac, keďže po niektorých ani nemal kto pátrať. Českí lekári prichádzali na Slovensko aj v päťdesiatych rokoch, keď ešte fungovali povinné umiestenky pre absolventov škôl.
Najzaujímavejšou kapitolou tejto lekárskej histórie je však obdobie krátko po vzniku Československej republiky. Zo slovenského územia sa vtedy húfne vysťahovala promaďarsky orientovaná inteligencia, dúfajúc, že sa po krátkom čase bude môcť vrátiť. Aj tí Maďari, ktorí ostali na slovenskom území, odmietli zložiť sľub lojality voči Československej republike, a tak nemohli pracovať v štátnej službe. Preto ich museli nahradiť tisícky vzdelaných Čechov, aby zabezpečovali fungovanie nového štátu. Historik Štefan Šutaj vo svojej štúdii Českí lekári na Slovensku a ich príspevok k rozvoju slovenskej spoločnosti po roku 1918 píše, že „veľká časť českých elít prichádzala na Slovensko s entuziazmom, romantizmom a perspektívnym optimizmom“. Šutaj zároveň konštatuje, že „českí profesori boli vnímavejší k slovenským odlišnostiam ako ich kolegovia úradníci“.
.komplikovaná Bratislava
Je paradoxné, že modernú univerzitu sa v Bratislave podarilo založiť až v roku 1912. Nazvaná bola podľa manželky Františka Jozefa I. Alžbety a jej vyučovacím jazykom bola maďarčina. No Lekárska fakulta Alžbetínskej univerzity začala fungovať až po vojne, teda v školskom roku 1918/19. Bol to jej prvý aj posledný rok. Po vzniku Československej republiky bola Alžbetínska univerzita zrušená vládnym nariadením. Rozhodnutie zrušiť lekársku fakultu však nebolo jednoduché – na škole už študovali študenti, boli zriadené univerzitné pracoviská, kliniky, navyše Slovensko lekárov akútne potrebovalo. Minister, zodpovedný za Slovensko, Vavro Šrobár, pôvodným povolaním lekár, bol dokonca za zachovanie Alžbetínskej univerzity, a to aj za cenu, že by maďarskí profesori naďalej vyučovali po maďarsky. No v Česku sa začala okolo profesora Kristiána Hynka formovať skupina lekárov pripravená odísť do Bratislavy a založiť tu novú školu, na ktorej by sa vyučovalo po česky a slovensky. Túto misiu podporovala aj Karlova univerzita a prezident Masaryk. Čakalo sa už iba na to, kým československá armáda naplno ovládne mesto.
Kristián Hynek išiel najprv sám do Bratislavy zmapovať terén a bol prekvapený, keď v meste počul iba nemčinu a maďarčinu. Navštívil aj Ivana Hálka, ktorý mal na starosti slovenské zdravotníctvo a zistil, že vládna budova je neustále strážená českými vojakmi a že je vlastne frontové mesto. No Hynek bol o potrebe novej fakulty v Bratislave ešte viac presvedčený.
Národné zhromaždenie prijalo 27. júna 1919 zákon o zriadení Československej štátnej univerzity v Bratislave a prvou fakultou, ktorá sa hneď začala formovať, bola lekárska fakulta.
.aj po nemecky
Už 31. júla 1919 si od prezidenta Masaryka prevzal dekréty prvý profesorský zbor Lekárskej fakulty a jeho prvé zasadnutie bolo ešte v Prahe. V tejto prvej zostave nebol ešte žiadny slovenský lekár. Rektorom univerzity bol zvolený organizačne zdatný a pre vec úplne zapálený Kristián Hynek.
Keď českí profesori prišli do svojho nového pôsobiska, na budove školy bol ešte nápis Szént-Erzsébet Egyetemi Allami Kórház a v štátnej nemocnici našli iba vrátnika a sestru Honorátu. Nové vedenie univerzity ponúklo maďarským profesorom, aby učili na novej škole, ale tí odmietli zložiť sľub lojality voči československému štátu. Časť z nich odišla do Maďarska a časť vyčkávala, neverila, že by nový štát mal dlhé trvanie. Zriadili si zatiaľ súkromné Grand sanatorium na Hlbokej ceste, aby takto prečkali čas, kým sa všetko vráti do pôvodného stavu. Chýbal aj stredný zdravotnícky personál a tí, čo ostali, vytvárali Čechom nepriateľské prostredie. Navyše ani Prešpuráci nemali spočiatku k českým lekárom veľkú dôveru a radšej chodili na konzultácie do Viedne. Komplikáciou boli aj maďarskí študenti, ktorí na škole ostali, ale neovládali češtinu ani slovenčinu. Československá vláda sa zaručila, že budú môcť doštudovať. Prvé prednášky boli preto nielen v češtine, ale aj v nemčine. Až postupne maďarských študentov nahrádzali slovenskí. Prvým slovenským promovaným študentom, ktorý do Bratislavy prestúpil z Pešti, bol Martinčan Pavol Halaša, známy možno viac ako významný bibliograf.
.Hynek a Kostlivý
Rozhodnutie českých lekárov, prísť na Slovensko, malo rôzne motívy. Samozrejme, nechýbal ani pragmatizmus, keďže vo vyprázdnenej Bratislave bol možný rýchlejší kariérny postup ako v Prahe či v Brne. Určite v tom však bolo aj veľa romantizmu, najmä v prípade prvej generácie, ktorá cítila zodpovednosť za nový štát. K tejto generácii patril Kristián Hynek, prvý rektor bratislavskej univerzity. Hynek tu založil aj Spolok slovenských lekárov ako fórum na prednášanie vedeckých a klinických prác a aj priestor na diskusiu lekárov. Stál aj za vznikom časopisu Bratislavské lekárske listy. Po vyše desiatich rokoch sa profesor Hynek, keď už videl v Bratislave funkčnú fakultu, vrátil do Prahy na Univerzitu Karlovu.
Nemožno nespomenúť z prvej generácie českých lekárov na Slovensku významného chirurga Stanislava Kostlivého. Zaujímavé je, že je rodákom z Viedne a v tomto meste žil až do svojich 28 rokov. Sám sa však stále cítil Čechom a Slovanom. V roku 1905 odišiel z Viedne do Prahy a o štyri roky neskôr prijal miesto primára a riaditeľa nemocnice v Třebíči. Počas prvej svetovej vojny ho ako vojenského chirurga poslali na frontovú líniu do Haliča. Po vojne sa vrátil do Třebíča, ale ako 42-ročný skúsený chirurg s docentským titulom prejavil ochotu presťahovať sa aj s rodinou do Bratislavy. Pod jeho vedením sa bratislavská chirurgická klinika dostala už prvé roky na vysokú európsku úroveň. Bol nielen vynikajúci chirurg, známy svojou odbornosťou, všestrannosťou, manuálnou zručnosťou, ale aj vynikajúci pedagóg, obľúbený svojimi študentmi. Slovenský lekársky dorast ho zvolil za doživotného predsedu Spolku medikov Bratislava.
Profesor Kostlivý sa stal zakladateľom slovenskej chirurgickej školy a z jeho kliniky vyšlo sedem profesorov chirurgie, medzi inými aj Karol Koch, Konštantín Čársky či Ján Kňazovický. K škole profesora Kostlivého sa hlási a za jeho žiakov sa považuje 14 profesorov, 6 docentov a vyše 30 primárov chirurgických oddelení.
V roku 1938 autonómna slovenská vláda posudzovala 33 českých profesorov a len desať z nich označila ako „nenahraditeľných“ – profesor Kostlivý k nim, samozrejme, patril. Mal veľkú podporu takmer celej univerzity. No rozdelenie Československa a zmeny v profesorskom zbore veľmi ťažko znášal. Zhoršil sa aj jeho zdravotný stav a v roku 1941 sa profesor Kostlivý vracia do Prahy. Hoci ho prehováralo veľa vplyvných osobností, aby zostal, v Bratislave sa už necítil dobre. No ani v Prahe sa už preňho miesto nenašlo.
Na pamiatku profesora Kostlivého sa každoročne od roku 1947 koná Chirurgický deň Kostlivého a za najlepšiu knižnú publikáciu v odbore chirurgie sa udeľuje Kostlivého cena. V košickom sídle lekárskej fakulty majú aj Poslucháreň profesora Kostlivého.
.Koch a Švejcar
Práve profesor Kostlivý si pri odchode do Bratislavy vybral za svojho asistenta českého kolegu, šikovného a ctižiadostivého chirurga Karla Kocha, ktorý mal za sebou prax vo Viedni a v Brne. Koch bol Kostlivého prvý asistent a zástupca. Vďaka svojej odbornej zdatnosti i talentu Koch rýchlo stúpal po vedeckej dráhe – stal sa docentom a v roku 1928 profesorom, ktorý dostal možnosť založiť si vlastnú kliniku chirurgickej propedeutiky. Profesor Koch mal vážne podnikateľské plány. Vybudoval si špičkové súkromné sanatórium na dnešnej Partizánskej ulici. Liečil sa tu okrem iných aj Andrej Hlinka.
Po vzniku slovenského štátu však bol aj Karol Koch nadbytočný. Mal ponuku z brnianskej fakulty, no rozhodol sa ostať v Bratislave. Keďže prišiel o slovenské občianstvo, zakázali mu však vykonávať lekársku prax. No životaschopný Koch sa nestratil. Hoci mu Nemci úradne zhabali sanatórium, mohol v ňom ďalej operovať prominentných Nemcov, ktorých si takto dokázal zaviazať. Zároveň sa zapojil do protifašistického odboja a v sanatóriu liečil a operoval aj ľudí z odboja, napríklad Viliama Žingora. Po vojne sa Koch dočkal uznania, mal ponuky na politickú kariéru, ale už sa chcel venovať len medicíne. No v roku 1951 bol komunistami zatknutý, obvinený z velezrady a odsúdený na doživotie. Jeho rodinu vyhnali z Bratislavy, majetok prepadol štátu. V roku 1963 ho ako 74-ročného podmienečne prepustili. Keď Československo obsadili spojenecké vojská, Karol Koch emigroval do Kanady, kde aj zomrel. Jeho život bol plný pozoruhodných zvratov a publicista Slavo Kalný ich zachytil v knižke Zabudnite na Kocha.
.šimera a švejcar
Z dlhého zoznamu českých lekárov by sme mali spomenúť ešte Františka Šimeru, manžela významnej slovenskej umelkyne Ester Šimerovej-Martinčekovej. František Šimera dokončil svoje štúdium medicíny v roku 1925 v Bratislave a ako lekár ostal pôsobiť na tunajšej fakulte. Získal profesúru a stal sa prednostom Ústavu pre všeobecnú a experimentálnu patológiu LF UK. Po vzniku slovenského štátu z Bratislavy odišiel a pôsobil v Plzni. Zapojil sa do odboja, nadviazal kontakty s československými parašutistami a po prezradení ho gestapo zatklo a popravilo.
Aj legenda českej pediatrie Josef Švejcar patrí k tým českým lekárom, ktorí pôsobili na Slovensku. Ako medik v službách armády sa po vzniku československého štátu dostal na územie Žitného ostrova, nadviazal kontakty so Slovákmi i Maďarmi, očarilo ho toto prostredie a rozhodol sa doštudovať v Bratislave. To nahnevalo jeho otca, ktorý mu odoprel finančnú pomoc a neprišiel ani na promócie. Švejcar začínal na detskej klinike u profesora Jiřího Brdlíka. Spolu s Brdlíkom napísali aj prvú českú učebnicu pediatrie. Do povedomia verejnosti vstúpil ako významný a neúnavný propagátor dojčenia ako najvhodnejšej výživy novonarodených detí. Po vyše desiatich rokoch odišiel Švejcar do Prahy, ale vo svojich pamätiach opísal svoje bratislavské roky ako síce náročnú, ale dôležitú životnú skúsenosť.
Text vznikol na základe monografie Českí lekári na Slovensku, ktorej autormi sú Jozef Rovenský, Peter Vítek, Július Vajo, Marian Bernadič, Štefan Šutaj a Pavel Čech.
Veľká skupina českých lekárov prišla na Slovensko po roku 1918, keď tu akútne chýbal zdravotnícky personál a keď bolo treba nanovo založiť aj lekársku fakultu. Profesor Rovenský však pripomína, že českí lekári boli na Slovensku potrební aj po druhej svetovej vojne, pretože chýbali židovskí lekári. V štúdii Jozefa Sulačeka o židovských lekároch vo vyhladzovacích táboroch sa uvádza, že zo Slovenska bolo deportovaných až 124 židovských lekárov, vyše osemdesiat bolo po vojne vyhlásených za mŕtvych, no obetí bolo zrejme viac, keďže po niektorých ani nemal kto pátrať. Českí lekári prichádzali na Slovensko aj v päťdesiatych rokoch, keď ešte fungovali povinné umiestenky pre absolventov škôl.
Najzaujímavejšou kapitolou tejto lekárskej histórie je však obdobie krátko po vzniku Československej republiky. Zo slovenského územia sa vtedy húfne vysťahovala promaďarsky orientovaná inteligencia, dúfajúc, že sa po krátkom čase bude môcť vrátiť. Aj tí Maďari, ktorí ostali na slovenskom území, odmietli zložiť sľub lojality voči Československej republike, a tak nemohli pracovať v štátnej službe. Preto ich museli nahradiť tisícky vzdelaných Čechov, aby zabezpečovali fungovanie nového štátu. Historik Štefan Šutaj vo svojej štúdii Českí lekári na Slovensku a ich príspevok k rozvoju slovenskej spoločnosti po roku 1918 píše, že „veľká časť českých elít prichádzala na Slovensko s entuziazmom, romantizmom a perspektívnym optimizmom“. Šutaj zároveň konštatuje, že „českí profesori boli vnímavejší k slovenským odlišnostiam ako ich kolegovia úradníci“.
.komplikovaná Bratislava
Je paradoxné, že modernú univerzitu sa v Bratislave podarilo založiť až v roku 1912. Nazvaná bola podľa manželky Františka Jozefa I. Alžbety a jej vyučovacím jazykom bola maďarčina. No Lekárska fakulta Alžbetínskej univerzity začala fungovať až po vojne, teda v školskom roku 1918/19. Bol to jej prvý aj posledný rok. Po vzniku Československej republiky bola Alžbetínska univerzita zrušená vládnym nariadením. Rozhodnutie zrušiť lekársku fakultu však nebolo jednoduché – na škole už študovali študenti, boli zriadené univerzitné pracoviská, kliniky, navyše Slovensko lekárov akútne potrebovalo. Minister, zodpovedný za Slovensko, Vavro Šrobár, pôvodným povolaním lekár, bol dokonca za zachovanie Alžbetínskej univerzity, a to aj za cenu, že by maďarskí profesori naďalej vyučovali po maďarsky. No v Česku sa začala okolo profesora Kristiána Hynka formovať skupina lekárov pripravená odísť do Bratislavy a založiť tu novú školu, na ktorej by sa vyučovalo po česky a slovensky. Túto misiu podporovala aj Karlova univerzita a prezident Masaryk. Čakalo sa už iba na to, kým československá armáda naplno ovládne mesto.
Kristián Hynek išiel najprv sám do Bratislavy zmapovať terén a bol prekvapený, keď v meste počul iba nemčinu a maďarčinu. Navštívil aj Ivana Hálka, ktorý mal na starosti slovenské zdravotníctvo a zistil, že vládna budova je neustále strážená českými vojakmi a že je vlastne frontové mesto. No Hynek bol o potrebe novej fakulty v Bratislave ešte viac presvedčený.
Národné zhromaždenie prijalo 27. júna 1919 zákon o zriadení Československej štátnej univerzity v Bratislave a prvou fakultou, ktorá sa hneď začala formovať, bola lekárska fakulta.
.aj po nemecky
Už 31. júla 1919 si od prezidenta Masaryka prevzal dekréty prvý profesorský zbor Lekárskej fakulty a jeho prvé zasadnutie bolo ešte v Prahe. V tejto prvej zostave nebol ešte žiadny slovenský lekár. Rektorom univerzity bol zvolený organizačne zdatný a pre vec úplne zapálený Kristián Hynek.
Keď českí profesori prišli do svojho nového pôsobiska, na budove školy bol ešte nápis Szént-Erzsébet Egyetemi Allami Kórház a v štátnej nemocnici našli iba vrátnika a sestru Honorátu. Nové vedenie univerzity ponúklo maďarským profesorom, aby učili na novej škole, ale tí odmietli zložiť sľub lojality voči československému štátu. Časť z nich odišla do Maďarska a časť vyčkávala, neverila, že by nový štát mal dlhé trvanie. Zriadili si zatiaľ súkromné Grand sanatorium na Hlbokej ceste, aby takto prečkali čas, kým sa všetko vráti do pôvodného stavu. Chýbal aj stredný zdravotnícky personál a tí, čo ostali, vytvárali Čechom nepriateľské prostredie. Navyše ani Prešpuráci nemali spočiatku k českým lekárom veľkú dôveru a radšej chodili na konzultácie do Viedne. Komplikáciou boli aj maďarskí študenti, ktorí na škole ostali, ale neovládali češtinu ani slovenčinu. Československá vláda sa zaručila, že budú môcť doštudovať. Prvé prednášky boli preto nielen v češtine, ale aj v nemčine. Až postupne maďarských študentov nahrádzali slovenskí. Prvým slovenským promovaným študentom, ktorý do Bratislavy prestúpil z Pešti, bol Martinčan Pavol Halaša, známy možno viac ako významný bibliograf.
.Hynek a Kostlivý
Rozhodnutie českých lekárov, prísť na Slovensko, malo rôzne motívy. Samozrejme, nechýbal ani pragmatizmus, keďže vo vyprázdnenej Bratislave bol možný rýchlejší kariérny postup ako v Prahe či v Brne. Určite v tom však bolo aj veľa romantizmu, najmä v prípade prvej generácie, ktorá cítila zodpovednosť za nový štát. K tejto generácii patril Kristián Hynek, prvý rektor bratislavskej univerzity. Hynek tu založil aj Spolok slovenských lekárov ako fórum na prednášanie vedeckých a klinických prác a aj priestor na diskusiu lekárov. Stál aj za vznikom časopisu Bratislavské lekárske listy. Po vyše desiatich rokoch sa profesor Hynek, keď už videl v Bratislave funkčnú fakultu, vrátil do Prahy na Univerzitu Karlovu.
Nemožno nespomenúť z prvej generácie českých lekárov na Slovensku významného chirurga Stanislava Kostlivého. Zaujímavé je, že je rodákom z Viedne a v tomto meste žil až do svojich 28 rokov. Sám sa však stále cítil Čechom a Slovanom. V roku 1905 odišiel z Viedne do Prahy a o štyri roky neskôr prijal miesto primára a riaditeľa nemocnice v Třebíči. Počas prvej svetovej vojny ho ako vojenského chirurga poslali na frontovú líniu do Haliča. Po vojne sa vrátil do Třebíča, ale ako 42-ročný skúsený chirurg s docentským titulom prejavil ochotu presťahovať sa aj s rodinou do Bratislavy. Pod jeho vedením sa bratislavská chirurgická klinika dostala už prvé roky na vysokú európsku úroveň. Bol nielen vynikajúci chirurg, známy svojou odbornosťou, všestrannosťou, manuálnou zručnosťou, ale aj vynikajúci pedagóg, obľúbený svojimi študentmi. Slovenský lekársky dorast ho zvolil za doživotného predsedu Spolku medikov Bratislava.
Profesor Kostlivý sa stal zakladateľom slovenskej chirurgickej školy a z jeho kliniky vyšlo sedem profesorov chirurgie, medzi inými aj Karol Koch, Konštantín Čársky či Ján Kňazovický. K škole profesora Kostlivého sa hlási a za jeho žiakov sa považuje 14 profesorov, 6 docentov a vyše 30 primárov chirurgických oddelení.
V roku 1938 autonómna slovenská vláda posudzovala 33 českých profesorov a len desať z nich označila ako „nenahraditeľných“ – profesor Kostlivý k nim, samozrejme, patril. Mal veľkú podporu takmer celej univerzity. No rozdelenie Československa a zmeny v profesorskom zbore veľmi ťažko znášal. Zhoršil sa aj jeho zdravotný stav a v roku 1941 sa profesor Kostlivý vracia do Prahy. Hoci ho prehováralo veľa vplyvných osobností, aby zostal, v Bratislave sa už necítil dobre. No ani v Prahe sa už preňho miesto nenašlo.
Na pamiatku profesora Kostlivého sa každoročne od roku 1947 koná Chirurgický deň Kostlivého a za najlepšiu knižnú publikáciu v odbore chirurgie sa udeľuje Kostlivého cena. V košickom sídle lekárskej fakulty majú aj Poslucháreň profesora Kostlivého.
.Koch a Švejcar
Práve profesor Kostlivý si pri odchode do Bratislavy vybral za svojho asistenta českého kolegu, šikovného a ctižiadostivého chirurga Karla Kocha, ktorý mal za sebou prax vo Viedni a v Brne. Koch bol Kostlivého prvý asistent a zástupca. Vďaka svojej odbornej zdatnosti i talentu Koch rýchlo stúpal po vedeckej dráhe – stal sa docentom a v roku 1928 profesorom, ktorý dostal možnosť založiť si vlastnú kliniku chirurgickej propedeutiky. Profesor Koch mal vážne podnikateľské plány. Vybudoval si špičkové súkromné sanatórium na dnešnej Partizánskej ulici. Liečil sa tu okrem iných aj Andrej Hlinka.
Po vzniku slovenského štátu však bol aj Karol Koch nadbytočný. Mal ponuku z brnianskej fakulty, no rozhodol sa ostať v Bratislave. Keďže prišiel o slovenské občianstvo, zakázali mu však vykonávať lekársku prax. No životaschopný Koch sa nestratil. Hoci mu Nemci úradne zhabali sanatórium, mohol v ňom ďalej operovať prominentných Nemcov, ktorých si takto dokázal zaviazať. Zároveň sa zapojil do protifašistického odboja a v sanatóriu liečil a operoval aj ľudí z odboja, napríklad Viliama Žingora. Po vojne sa Koch dočkal uznania, mal ponuky na politickú kariéru, ale už sa chcel venovať len medicíne. No v roku 1951 bol komunistami zatknutý, obvinený z velezrady a odsúdený na doživotie. Jeho rodinu vyhnali z Bratislavy, majetok prepadol štátu. V roku 1963 ho ako 74-ročného podmienečne prepustili. Keď Československo obsadili spojenecké vojská, Karol Koch emigroval do Kanady, kde aj zomrel. Jeho život bol plný pozoruhodných zvratov a publicista Slavo Kalný ich zachytil v knižke Zabudnite na Kocha.
.šimera a švejcar
Z dlhého zoznamu českých lekárov by sme mali spomenúť ešte Františka Šimeru, manžela významnej slovenskej umelkyne Ester Šimerovej-Martinčekovej. František Šimera dokončil svoje štúdium medicíny v roku 1925 v Bratislave a ako lekár ostal pôsobiť na tunajšej fakulte. Získal profesúru a stal sa prednostom Ústavu pre všeobecnú a experimentálnu patológiu LF UK. Po vzniku slovenského štátu z Bratislavy odišiel a pôsobil v Plzni. Zapojil sa do odboja, nadviazal kontakty s československými parašutistami a po prezradení ho gestapo zatklo a popravilo.
Aj legenda českej pediatrie Josef Švejcar patrí k tým českým lekárom, ktorí pôsobili na Slovensku. Ako medik v službách armády sa po vzniku československého štátu dostal na územie Žitného ostrova, nadviazal kontakty so Slovákmi i Maďarmi, očarilo ho toto prostredie a rozhodol sa doštudovať v Bratislave. To nahnevalo jeho otca, ktorý mu odoprel finančnú pomoc a neprišiel ani na promócie. Švejcar začínal na detskej klinike u profesora Jiřího Brdlíka. Spolu s Brdlíkom napísali aj prvú českú učebnicu pediatrie. Do povedomia verejnosti vstúpil ako významný a neúnavný propagátor dojčenia ako najvhodnejšej výživy novonarodených detí. Po vyše desiatich rokoch odišiel Švejcar do Prahy, ale vo svojich pamätiach opísal svoje bratislavské roky ako síce náročnú, ale dôležitú životnú skúsenosť.
Text vznikol na základe monografie Českí lekári na Slovensku, ktorej autormi sú Jozef Rovenský, Peter Vítek, Július Vajo, Marian Bernadič, Štefan Šutaj a Pavel Čech.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.