Zdá sa mi, že Slovensko, podobne ako Chorvátsko, smeruje k referendu alebo aspoň k parlamentnému hlasovaniu o ústavnej definícii manželstva. Po úspechu Pochodu za život je to pochopiteľné a ak by jeho organizátori niečo podobné nechceli, popreli by jeden zo zmyslov pochodu. Ale ak nemá byť možné referendum či hlasovanie iba manifestáciou sily väčšiny, cítim, že práve väčšina musí urobiť aj niečo viac.
Viem, že to, čo teraz napíšem, vyvolá vášne aj u ochrancov tradičnej rodiny, aj u zástancov rozvoľnenia jej definície. Ale napíšem to, pretože to považujem za svoju zodpovednosť. Tak teda: ak Slovensko v referende alebo v parlamente prijme ústavný zákon, definujúci manželstvo ako zväzok muža a ženy, myslím si, že súčasne by malo prijať aj zákon, ktorý umožní homosexuálnym párom nejakou formou zoficiálniť svoj vzťah. Považujem to dokonca za morálnu výzvu pre väčšinu.
Osobne si pritom myslím, že definovať manželstvo ako zväzok muža a ženy je nielen tradičné, ale aj rozumné. A nielen pre potenciál rodenia či adoptovania detí. Preto mi ústavná definícia tohto zväzku vrátane adopcie detí nijako neprekáža, naopak. Ale súčasne vnímam, že ak takto väčšina rozhodne, a nijako nevezme do úvahy pocity a v mnohom objektívne ťažšiu situáciu homosexuálnej menšiny, previní sa neláskou.
Viem, čo si teraz mnohí povedia. „Vidíte, vykľulo sa liberálne šidlo z vreca, to sú oni, bezákovci,“ povedia asi mnohí katolíci. Viacerí homosexuálni aktivisti si, naopak, potvrdia, že som spiatočník, ktorý podporuje inkvizičné zákony a predpotopnú rodinu, pričom homosexuálov nanajvýš toleruje, aj to len naoko.
Ale to nie je dôležité. Prijať ústavný zákon, definujúci manželstvo ako zväzok muža a ženy, a súčasne prijať zákonnú úpravu, ktorá dá najavo, že tento štát nepovažuje usporiadaný vzťah dvoch homosexuálov za zlo, ale za pozitívny cieľ, nie je podľa mňa morálny kompromis. Naopak, považoval by som to za morálne riešenie, ktorým by Slovensko ukázalo nielen úctu k overeným hodnotám, ale aj veľkorysosť a zaujímavý príklad okolitému svetu, aký naposledy vyslali odvážne reformy.
Viem, že toto je citlivá téma, na ktorú možno nie sme pripravení. Ale možné referendum ukazuje, že nastal čas postaviť sa jej čelom. Čelo však musí ako prvá otočiť väčšina, pretože nielen sila, ale aj podoba rozhodnutia je najmä v jej rukách. Inými slovami: prijať iba ústavný zákon o manželstve muža a ženy bez akéhokoľvek záujmu o partnerstvá homosexuálov, ktorí si chcú byť verní, bude možno víťazstvo, ale bude to víťazstvo sily, ktorá zanechá boľavú jazvu. A vôbec nie iba medzi homosexuálmi. Dokonca si myslím, že taký triumf ublíži najmä nám, triumfujúcej väčšine.
Prosím, rozmýšľajme o tom spolu.
Viem, že to, čo teraz napíšem, vyvolá vášne aj u ochrancov tradičnej rodiny, aj u zástancov rozvoľnenia jej definície. Ale napíšem to, pretože to považujem za svoju zodpovednosť. Tak teda: ak Slovensko v referende alebo v parlamente prijme ústavný zákon, definujúci manželstvo ako zväzok muža a ženy, myslím si, že súčasne by malo prijať aj zákon, ktorý umožní homosexuálnym párom nejakou formou zoficiálniť svoj vzťah. Považujem to dokonca za morálnu výzvu pre väčšinu.
Osobne si pritom myslím, že definovať manželstvo ako zväzok muža a ženy je nielen tradičné, ale aj rozumné. A nielen pre potenciál rodenia či adoptovania detí. Preto mi ústavná definícia tohto zväzku vrátane adopcie detí nijako neprekáža, naopak. Ale súčasne vnímam, že ak takto väčšina rozhodne, a nijako nevezme do úvahy pocity a v mnohom objektívne ťažšiu situáciu homosexuálnej menšiny, previní sa neláskou.
Viem, čo si teraz mnohí povedia. „Vidíte, vykľulo sa liberálne šidlo z vreca, to sú oni, bezákovci,“ povedia asi mnohí katolíci. Viacerí homosexuálni aktivisti si, naopak, potvrdia, že som spiatočník, ktorý podporuje inkvizičné zákony a predpotopnú rodinu, pričom homosexuálov nanajvýš toleruje, aj to len naoko.
Ale to nie je dôležité. Prijať ústavný zákon, definujúci manželstvo ako zväzok muža a ženy, a súčasne prijať zákonnú úpravu, ktorá dá najavo, že tento štát nepovažuje usporiadaný vzťah dvoch homosexuálov za zlo, ale za pozitívny cieľ, nie je podľa mňa morálny kompromis. Naopak, považoval by som to za morálne riešenie, ktorým by Slovensko ukázalo nielen úctu k overeným hodnotám, ale aj veľkorysosť a zaujímavý príklad okolitému svetu, aký naposledy vyslali odvážne reformy.
Viem, že toto je citlivá téma, na ktorú možno nie sme pripravení. Ale možné referendum ukazuje, že nastal čas postaviť sa jej čelom. Čelo však musí ako prvá otočiť väčšina, pretože nielen sila, ale aj podoba rozhodnutia je najmä v jej rukách. Inými slovami: prijať iba ústavný zákon o manželstve muža a ženy bez akéhokoľvek záujmu o partnerstvá homosexuálov, ktorí si chcú byť verní, bude možno víťazstvo, ale bude to víťazstvo sily, ktorá zanechá boľavú jazvu. A vôbec nie iba medzi homosexuálmi. Dokonca si myslím, že taký triumf ublíži najmä nám, triumfujúcej väčšine.
Prosím, rozmýšľajme o tom spolu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.