.je osem hodín ráno a mráz mínus pätnásť pod nulou. Do budovy oblastnej administrácie v západoukrajinskom Ivano-Frankivsku, ktorý leží asi dvestopäťdesiat kilometrov od našej hranice, prichádzajú prví úradníci. Aj keď sa už niekoľko dní musia predierať uličkami pomedzi impozantné, niekoľko metrov vysoké barikády z dreva, vriec s pieskom a pneumatík, ich tváre vyžarujú ľahostajnosť, akoby takto do práce chodili už roky. V niekoľkých oknách rozľahlej budovy sa už svieti. Dole sa pritom pri ohňoch v bareloch ohrievajú revolucionári. Pritom uplynulo len niekoľko dní odvtedy, ako v pracovnom stereotype úradníkov nastala významná zmena. Dvadsaťtisícový dav demonštrantov zobral koncom predminulého týždňa budovu útokom, rozrazil policajné kordóny a Kyjev stratil nad celým Ivano-Frankivskom administratívnu kontrolu. Demonštranti na znak víťazstva vyvesili z okien na najvyššom poschodí budovy ukrajinské zástavy a moc delegovali na novokonštituovanú Národnú radu. Má šesťdesiatosem členov, zástupcov Tymošenkovej strany Vlasť, Klyčkovho Úderu a západoukrajinskej nacionalistickej strany Sloboda. Vládnu Stranu regionóv do nového orgánu nezavolali a po jej najvyšších predstaviteľoch v regióne, na čele s gubernátorom oblasti, sa zľahla zem. „Gubernátora odvtedy nikto nevidel. Je niekde v Prikarpatí,“ znie najčastejšia odpoveď. Čo je ešte bizarnejšie, gubernátor tu ani nikomu, zdá sa, nechýba.
Ukrajina sa administratívne člení na dvadsaťštyri oblastí a autonómnu republiku Krym. Každá oblasť má svojho gubernátora menovaného prezidentom, ktorý šéfuje miestnej administratíve a Oblastnú radu, ktorá je volená vo voľbách. Podobne ako v Ivano-Frankivsku prešla moc do rúk opozície aj v susednom Ľvove, Černivci, Ternopile a o niečo pokojnejšie aj na nám najbližšom Zakarpatsku.
„Všetko však funguje normálne, úradníci chodia do roboty, obchody sú otvorené a sneh z chodníkov tu nikto neodhŕňa, aj keď sa nič nedeje,“ smeje sa Vitalij, ktorý na miestnej univerzite študuje medzinárodné vzťahy. Na námestie chodí už od decembra a skončiť sa tak skoro nechystá. „Nepôjdeme preč, kým Janukovyč neodstúpi a nebudú nové voľby. Žiadny iný kompromis pre nás nie je prijateľný.“
Dvadsaťpäťročný mladík nám následne vysvetľuje, že Rusko chce, aby si Janukovyč čo najviac zašpinil ruky a situácia dospela až k tomu, že krajina sa rozpadne na dve časti, pričom tá východná sa spolu s Krymom vzápätí dostane pod kontrolu Moskvy. K tomu však podľa Vitalija nikdy nedôjde. Jeho spolužiačka Oksana, ktorá demonštrantom nalieva čaj, hovorí aj o svojich príbuzných na východe, ktorí vraj majú Janukovyča už tiež plné zuby. „Len im vždy dlho trvá, kým sa rozhýbu.“
.dve mentality
Témou rozdelenej krajiny sa v kaviarni hotela Dnester začína aj náš rozhovor s docentom histórie na miestnej univerzite Igorom Ľjubčikom. Headlinom dňa v televíznych správach je „dobrovoľné“ odstúpenie Mykolu Azarova z funkcie premiéra. Situáciu na majdanoch to však neupokojilo. Najskôr sa nás Ľjubčik opýta, či by nám nevadilo, keby namiesto ruštiny hovoril po ukrajinsky. Po našej odpovedi, že po rusky predsa len rozumieme lepšie, rezignovane pokrčí plecami, rozhliadne sa dookola a stíšeným hlasom začne hovoriť. O meste, ktoré sa v minulosti volalo Stanislawów, podľa poľského magnáta Stanislawa Potockého a bolo súčasťou Poľska, neskôr Rakúsko–Uhorska, a potom chvíľu aj poľskej druhej republiky. Meno Ivano-Frankivsk dostalo až v 60. rokoch podľa ukrajinského realistického spisovateľa Ivana Franka. Ešte v roku 1910 žilo vo vtedy približne tridsaťtisícovom meste pätnásťtisíc Židov a desaťtisíc Poliakov. „Platili tu rakúsko-uhorské zákony a ľudia mali aspoň nejaké práva. Už v 19. storočí tu existovali politické strany a spolky. V tých častiach východnej Ukrajiny, ktoré vtedy patrili k Rusku, nemali nič. Oni poznali iba ruské samoderžavie. Tu si národ preto oveľa viac cení slobodu,“ vysvetľuje Ľjubčik. To však podľa neho neznamená, že tieto dve mentality nemôžu existovať spolu v jednom štáte. „Konflikt medzi nimi je umelo vyvolávaný a posilňovaný súčasnou štátnou mocou a Ruskom. Ľudí trápia najmä existenčné problémy, korupcia a arogancia moci. Ak sa im zabezpečí slušná životná úroveň, tak tento kultúrny konflikt medzi východom a západom bude slabnúť,“ tvrdí historik. Dôkazom je podľa neho aj to, že veľké demonštrácie proti Janukovyčovi sú aj v Poltave či Černigove, ktoré mentálne nepatria k západu krajiny.
„Veď pozrite, nie je to trochu symbolické, že centrum revolúcie je práve na tomto mieste?“ upozorňuje nás Ľjubčik počas cesty na námestie a ukazuje na súsošie, ktoré stojí uprostred barikád. Tvorí ho muž v huculskom kroji s cimbalom a kozák s lutnou, čo má symbolizovať jednotu západnej a východnej časti krajiny. Pod ich nohami sa niekoľko demonštrantov zohrieva hraním futbalu. Policajti sa na miestnom „majdane“ už niekoľko dní neukázali.
.zakarpatský precedens
V Užhorode, na Zakarpatsku, vyzerá situácia na prvý pohľad inak. Kordón policajtov tu ešte stále chráni budovu miestnej administrácie, ktorá stojí uprostred funkcionalistickej štvrte, postavenej ešte v časoch prvej Československej republiky. Aj barikády sú o poznanie menšie ako v Ivano-Frankivsku. Vlastne to ani nie sú skutočné barikády, ale len kopa navŕšeného dreva a pneumatík, ktorú rečníci využívajú ako improvizovanú tribúnu. V čase nášho príchodu sa gréckokatolícky kňaz práve predmodlieva Otčenáš. Niekoľko stoviek zhromaždených ľudí po ňom nahlas opakuje.
„Poďme spokojne do budovy administrácie,“ vyzýva nás šéfredaktor spravodajského portálu zakarpatieonline Oleg Dyba a vedie nás pomedzi rozostavených policajtov. Pôsobia rezignovane a Dyba nám hovorí, aby sme ich spokojne fotografovali. „Nedá sa povedať, že administrácia je tu už v rukách opozície, milícia tu stále je, ale podľa mňa by najradšej boli s ľudom,“ tvrdí Dyba a dodáva, že v Užhorode k nijakým zrážkam medzi políciou a demonštrantmi nedošlo. Miestni policajní šéfovia sa nechceli unáhliť, a tak radšej len sledovali, čo sa deje v Kyjeve a čakali, ako sa vyvinie situácia.
Dyba pred nami neskrýva radosť, pretože práve dnes Oblastná rada Zakarpatskej oblasti odhlasovala, že odovzdáva svoje kompetencie takzvanej Národnej rade Zakarpatska. Tá má tridsať členov a prešlo do nej aj pätnásť poslancov Oblastnej rady. Zvyšok tvoria zástupcovia občianskych organizácií. Za odovzdanie moci hlasovalo aj niekoľko poslancov vládnucej Strany regiónov. „Na Ukrajine je to precedens, pretože napríklad v susednej Ľvovskej oblasti demonštranti násilím obsadili budovu. Tu to bolo pokojné. Zakarpatsko má inú mentalitu, preto to tu prebehlo inými prostriedkami,“ vysvetľuje Dyba.
Zakarpatsko je národnostne zmiešaný región, v ktorom žije pomerne početná maďarská komunita, ale aj Rumuni, Rusi a Slováci. Mnoho miestnych obyvateľov sa tiež nepovažuje za Ukrajincov, ale za Rusínov. To všetko sú dôvody, prečo mnohí ľudia, aj keď nemajú radi Janukovyča a podporujú vstup krajiny do EÚ, s obavami vnímajú niektoré prejavy ukrajinského nacionalizmu – tie cítiť z námestí v Ľvove či Ivano-Frankivsku. Ďalším dôvodom pokojného priebehu je podľa Dybu aj to, že miestny gubernátor sa neuchýlil na radikálne kroky. „Možno sa bál, možno pochopil, že už to nemá zmysel,“ hovorí novinár.
.vyrástli sme
Podľa šéfredaktora zakarpatieonline nemá prezident Janukovyč iné východisko, ako odstúpiť z funkcie. „Môže to urobiť tak, že sa pri tom preleje veľa krvi, alebo pokojne. Nakoniec mohol tak už urobiť dávno, ale myslel si, že keď ukáže svaly, národ sa zľakne, ale národ sa už nebojí.“
Dyba, podobne ako ľudia, s ktorými sme sa rozprávali v Ivano-Frankivsku, tvrdí, že rozdelenie Ukrajiny je „stopercentne Putinov scenár“. Aj podľa neho však nebude úspešný. „Áno, východ je ruskojazyčný, ale táto politická moc riadi štát tak, že ak v Donecku ešte nie sú demonštrácie, neznamená to, že tam ľudia dobre zmýšľajú o Janukovyčovi. Je tam síce veľa ľudí, ktorí ho podporujú, ale táto podpora sa zmenšuje.“ Za reálnu nepovažuje ani hrozbu občianskej vojny, o ktorej píšu niektoré zahraničné média. Množstvo ľudí si už vraj uvedomuje, že dianie v krajine nie je príbehom o regiónoch, ktoré stoja proti sebe, ale o štátnej klike, ktorá si za každú cenu uchraňuje zvyšky svojej moci. „Spoločnosť už od Oranžovej revolúcie vyspela a ľudia chápu, že hoci sa im aj nejaký opozičný líder nepáči, ak chcú zmenu, nemajú inú možnosť, ako ho podporovať. Samozrejme, že Klyčko nie je žiaden intelektuál, Jaceňuk je síce bystrý, ale používa staré politické metódy. Čo iné nám však ostáva, ako stáť za nimi?“ pýta sa novinár. Podľa neho na Ukrajine krok za krokom vyrastá silná občianska spoločnosť, až teraz sa definitívne formuje národ, a to nezávisle od jazyka. „Otázka orientácie na EÚ už nie je najdôležitejšou témou tejto revolúcie. Oveľa dôležitejšia je teraz základná sloboda a demokracia.“
Eparchom Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie je od roku 2010 Slovák, biskup Milan Šášik. Eparchia má sídlo v Užhorode a podriadená je priamo pápežovi. Eparcha Šášik nás síce prijme, ale zo záujmu novinárov príliš nadšený nie je. Žiada nás, aby sme pochopili zložitú situáciu, v ktorej sa ako biskup nachádza a ktorá mu bráni vyjadrovať sa pre médiá. Zo svojej kancelárie nás vyprevádza slovami: „V tejto situácii vám môžem povedať len jedno: Modlím sa za slobodu a pokoj na Ukrajine.“
Ukrajina sa administratívne člení na dvadsaťštyri oblastí a autonómnu republiku Krym. Každá oblasť má svojho gubernátora menovaného prezidentom, ktorý šéfuje miestnej administratíve a Oblastnú radu, ktorá je volená vo voľbách. Podobne ako v Ivano-Frankivsku prešla moc do rúk opozície aj v susednom Ľvove, Černivci, Ternopile a o niečo pokojnejšie aj na nám najbližšom Zakarpatsku.
„Všetko však funguje normálne, úradníci chodia do roboty, obchody sú otvorené a sneh z chodníkov tu nikto neodhŕňa, aj keď sa nič nedeje,“ smeje sa Vitalij, ktorý na miestnej univerzite študuje medzinárodné vzťahy. Na námestie chodí už od decembra a skončiť sa tak skoro nechystá. „Nepôjdeme preč, kým Janukovyč neodstúpi a nebudú nové voľby. Žiadny iný kompromis pre nás nie je prijateľný.“
Dvadsaťpäťročný mladík nám následne vysvetľuje, že Rusko chce, aby si Janukovyč čo najviac zašpinil ruky a situácia dospela až k tomu, že krajina sa rozpadne na dve časti, pričom tá východná sa spolu s Krymom vzápätí dostane pod kontrolu Moskvy. K tomu však podľa Vitalija nikdy nedôjde. Jeho spolužiačka Oksana, ktorá demonštrantom nalieva čaj, hovorí aj o svojich príbuzných na východe, ktorí vraj majú Janukovyča už tiež plné zuby. „Len im vždy dlho trvá, kým sa rozhýbu.“
.dve mentality
Témou rozdelenej krajiny sa v kaviarni hotela Dnester začína aj náš rozhovor s docentom histórie na miestnej univerzite Igorom Ľjubčikom. Headlinom dňa v televíznych správach je „dobrovoľné“ odstúpenie Mykolu Azarova z funkcie premiéra. Situáciu na majdanoch to však neupokojilo. Najskôr sa nás Ľjubčik opýta, či by nám nevadilo, keby namiesto ruštiny hovoril po ukrajinsky. Po našej odpovedi, že po rusky predsa len rozumieme lepšie, rezignovane pokrčí plecami, rozhliadne sa dookola a stíšeným hlasom začne hovoriť. O meste, ktoré sa v minulosti volalo Stanislawów, podľa poľského magnáta Stanislawa Potockého a bolo súčasťou Poľska, neskôr Rakúsko–Uhorska, a potom chvíľu aj poľskej druhej republiky. Meno Ivano-Frankivsk dostalo až v 60. rokoch podľa ukrajinského realistického spisovateľa Ivana Franka. Ešte v roku 1910 žilo vo vtedy približne tridsaťtisícovom meste pätnásťtisíc Židov a desaťtisíc Poliakov. „Platili tu rakúsko-uhorské zákony a ľudia mali aspoň nejaké práva. Už v 19. storočí tu existovali politické strany a spolky. V tých častiach východnej Ukrajiny, ktoré vtedy patrili k Rusku, nemali nič. Oni poznali iba ruské samoderžavie. Tu si národ preto oveľa viac cení slobodu,“ vysvetľuje Ľjubčik. To však podľa neho neznamená, že tieto dve mentality nemôžu existovať spolu v jednom štáte. „Konflikt medzi nimi je umelo vyvolávaný a posilňovaný súčasnou štátnou mocou a Ruskom. Ľudí trápia najmä existenčné problémy, korupcia a arogancia moci. Ak sa im zabezpečí slušná životná úroveň, tak tento kultúrny konflikt medzi východom a západom bude slabnúť,“ tvrdí historik. Dôkazom je podľa neho aj to, že veľké demonštrácie proti Janukovyčovi sú aj v Poltave či Černigove, ktoré mentálne nepatria k západu krajiny.
„Veď pozrite, nie je to trochu symbolické, že centrum revolúcie je práve na tomto mieste?“ upozorňuje nás Ľjubčik počas cesty na námestie a ukazuje na súsošie, ktoré stojí uprostred barikád. Tvorí ho muž v huculskom kroji s cimbalom a kozák s lutnou, čo má symbolizovať jednotu západnej a východnej časti krajiny. Pod ich nohami sa niekoľko demonštrantov zohrieva hraním futbalu. Policajti sa na miestnom „majdane“ už niekoľko dní neukázali.
.zakarpatský precedens
V Užhorode, na Zakarpatsku, vyzerá situácia na prvý pohľad inak. Kordón policajtov tu ešte stále chráni budovu miestnej administrácie, ktorá stojí uprostred funkcionalistickej štvrte, postavenej ešte v časoch prvej Československej republiky. Aj barikády sú o poznanie menšie ako v Ivano-Frankivsku. Vlastne to ani nie sú skutočné barikády, ale len kopa navŕšeného dreva a pneumatík, ktorú rečníci využívajú ako improvizovanú tribúnu. V čase nášho príchodu sa gréckokatolícky kňaz práve predmodlieva Otčenáš. Niekoľko stoviek zhromaždených ľudí po ňom nahlas opakuje.
„Poďme spokojne do budovy administrácie,“ vyzýva nás šéfredaktor spravodajského portálu zakarpatieonline Oleg Dyba a vedie nás pomedzi rozostavených policajtov. Pôsobia rezignovane a Dyba nám hovorí, aby sme ich spokojne fotografovali. „Nedá sa povedať, že administrácia je tu už v rukách opozície, milícia tu stále je, ale podľa mňa by najradšej boli s ľudom,“ tvrdí Dyba a dodáva, že v Užhorode k nijakým zrážkam medzi políciou a demonštrantmi nedošlo. Miestni policajní šéfovia sa nechceli unáhliť, a tak radšej len sledovali, čo sa deje v Kyjeve a čakali, ako sa vyvinie situácia.
Dyba pred nami neskrýva radosť, pretože práve dnes Oblastná rada Zakarpatskej oblasti odhlasovala, že odovzdáva svoje kompetencie takzvanej Národnej rade Zakarpatska. Tá má tridsať členov a prešlo do nej aj pätnásť poslancov Oblastnej rady. Zvyšok tvoria zástupcovia občianskych organizácií. Za odovzdanie moci hlasovalo aj niekoľko poslancov vládnucej Strany regiónov. „Na Ukrajine je to precedens, pretože napríklad v susednej Ľvovskej oblasti demonštranti násilím obsadili budovu. Tu to bolo pokojné. Zakarpatsko má inú mentalitu, preto to tu prebehlo inými prostriedkami,“ vysvetľuje Dyba.
Zakarpatsko je národnostne zmiešaný región, v ktorom žije pomerne početná maďarská komunita, ale aj Rumuni, Rusi a Slováci. Mnoho miestnych obyvateľov sa tiež nepovažuje za Ukrajincov, ale za Rusínov. To všetko sú dôvody, prečo mnohí ľudia, aj keď nemajú radi Janukovyča a podporujú vstup krajiny do EÚ, s obavami vnímajú niektoré prejavy ukrajinského nacionalizmu – tie cítiť z námestí v Ľvove či Ivano-Frankivsku. Ďalším dôvodom pokojného priebehu je podľa Dybu aj to, že miestny gubernátor sa neuchýlil na radikálne kroky. „Možno sa bál, možno pochopil, že už to nemá zmysel,“ hovorí novinár.
.vyrástli sme
Podľa šéfredaktora zakarpatieonline nemá prezident Janukovyč iné východisko, ako odstúpiť z funkcie. „Môže to urobiť tak, že sa pri tom preleje veľa krvi, alebo pokojne. Nakoniec mohol tak už urobiť dávno, ale myslel si, že keď ukáže svaly, národ sa zľakne, ale národ sa už nebojí.“
Dyba, podobne ako ľudia, s ktorými sme sa rozprávali v Ivano-Frankivsku, tvrdí, že rozdelenie Ukrajiny je „stopercentne Putinov scenár“. Aj podľa neho však nebude úspešný. „Áno, východ je ruskojazyčný, ale táto politická moc riadi štát tak, že ak v Donecku ešte nie sú demonštrácie, neznamená to, že tam ľudia dobre zmýšľajú o Janukovyčovi. Je tam síce veľa ľudí, ktorí ho podporujú, ale táto podpora sa zmenšuje.“ Za reálnu nepovažuje ani hrozbu občianskej vojny, o ktorej píšu niektoré zahraničné média. Množstvo ľudí si už vraj uvedomuje, že dianie v krajine nie je príbehom o regiónoch, ktoré stoja proti sebe, ale o štátnej klike, ktorá si za každú cenu uchraňuje zvyšky svojej moci. „Spoločnosť už od Oranžovej revolúcie vyspela a ľudia chápu, že hoci sa im aj nejaký opozičný líder nepáči, ak chcú zmenu, nemajú inú možnosť, ako ho podporovať. Samozrejme, že Klyčko nie je žiaden intelektuál, Jaceňuk je síce bystrý, ale používa staré politické metódy. Čo iné nám však ostáva, ako stáť za nimi?“ pýta sa novinár. Podľa neho na Ukrajine krok za krokom vyrastá silná občianska spoločnosť, až teraz sa definitívne formuje národ, a to nezávisle od jazyka. „Otázka orientácie na EÚ už nie je najdôležitejšou témou tejto revolúcie. Oveľa dôležitejšia je teraz základná sloboda a demokracia.“
Eparchom Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie je od roku 2010 Slovák, biskup Milan Šášik. Eparchia má sídlo v Užhorode a podriadená je priamo pápežovi. Eparcha Šášik nás síce prijme, ale zo záujmu novinárov príliš nadšený nie je. Žiada nás, aby sme pochopili zložitú situáciu, v ktorej sa ako biskup nachádza a ktorá mu bráni vyjadrovať sa pre médiá. Zo svojej kancelárie nás vyprevádza slovami: „V tejto situácii vám môžem povedať len jedno: Modlím sa za slobodu a pokoj na Ukrajine.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.