Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Návrat veľkej medvedice

.peter Bálik .časopis .hudba

Predminulý týždeň Bratislava zažila návrat Zuzany Michnovej. Speváčka legendárnych Marsyas sa predstavila dvakrát na koncerte alebo aj v novom dokumentárnom filme Jsem slavná tak akorát. A .týždeň bol pri tom.

Niekedy sa všetko spojí v jednom bode, akoby svet chcel upozorniť na niekoho, koho ľudia dlhé roky prehliadali. A tou osobou je česká speváčka Zuzana Michnová, ktorá žila roky mimo záujmu českých a slovenských médií, pričom v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch patrila spolu so skupinou Marsyas k najdôležitejším osobnostiam domácej hudobnej scény. Zuzana sa po revolúcii postupne vytratila z hudobnej scény, nie však jej piesne, ktoré dodnes majú v sebe akúsi nadpozemskú neuchopiteľnú krásu.
Tento hipisácky sen po rokoch opäť ožíva v rôznych podobách. V koncertnej, filmovej a knižnej verzii. Spolu s Oskarom Petrom, Jirkom Charyparom a sprievodnou kapelou Kalandra Memory Band na koncertoch Michnová oživila a predminulý štvrtok predstavila po dlhšom čase v Bratislave piesne Marsyasu. Na druhý deň mal slovenskú premiéru dokument o jej živote Jsem slavná tak akorát, ktorý nakrútila česká režisérka a jej kamarátka Jitka Němcová a do tretice je v našich kníhkupectvách  biografia Vojtěcha Lindaura o tejto českej folkrockovej kapele s názvom Dávám, tak ber!

.slávna akurát
Dve hodiny pred koncertom sedí .týždeň v zákulisí bratislavského klubu Babylon so speváčkou Zuzanou Michnovou. Šesťdesiatštyriročná speváčka má nohy vyložené na stole, popíja energetický nápoj, aby sa dostala späť do formy. Po zoznámení ukazuje svoje blond vlasy, že si ich kvôli Bratislave nechala odfarbiť na dôkaz toho, ako si váži bratislavské publikum, aby nevidelo na jej hlave šedivú cestičku.
Nie je to dlhý rozhovor, speváčka je dosť unavená, cesta mikrobusom po hrboľatej českej diaľnici dokáže byť zničujúca. Vedľa nej si o chvíľu sadá jej kolega Oskar Petr, ktorý si prepisuje text z bookletu CD na papier, aby naň na pódiu lepšie videl. Na každom z nich zanechal vek svoje stopy. Petr je malý zhrbený mužíček s veľkou šedivou hrivou, Zuzana Michnová je už stará dáma, ale keď sa zapozeráte do jej tváre,  v jej očiach je iskra tej ženskej, známej z fotiek sedemdesiatych a osemdesiatych rokov.
„Čím začneme, panáčku?” pýta sa speváčka. „Prečo sa film volá Jsem slavná tak akorát? Vždy som chcela byť slávna, ale...“ hovorí Zuzana Michnová a dodáva: „No, chcela som byť slávna iba málo, aby nikto neobťažoval. Keď idem metrom, nechcem, aby odo mňa niekto žiadal podpis. Nechcem, aby ma niekto obťažoval. To, že sa mi to nakoniec podarilo, nájsť ten správny pomer medzi súkromím a slávou, je taká paráda, že si to ani neviete predstaviť.“
Ale stane sa vám, že od vás niekto chce ten podpis, čo potom? „No áno, občas sa stane, že ma niekto odchytí, ale niekedy to ide. Hovorím mu, že má obrovské šťastie, inak by som ho poslala niekam... Ale prisahám, že robím muziku pre to, že robím muziku. Muzika sa mi páči a som strašne rada, že kvôli mne sa desať ľudí trmáca po Česku, aby som sa predviedla. Je to prenádherné. Ale zas nechcem, aby odo mňa ľudia chceli viac. Rozumiete tomu?“ zdvihne obočie s tým, že už  má tej pozornosti okolo seba dosť. Dáva si dvojmesačnú pauzu, aby spravila v dome na pražských Kavčích horách poriadok. „Nesmejte sa. Musím vymaľovať celé schodisko. Nakrúcala som film, nemala som na nič čas, dokonca ani na skladanie ponožiek. Mám doma plné vrece ponožiek od syna a muža, ktorí si už nevedia nájsť správny pár. Sľúbila som, že im to vynahradím.“

.pozdrav od Cohena
Neskôr sa rozprávame o dokumentárnom filme, ktorý opisuje jej životný príbeh o tom, ako sa začiatkom sedemdesiatych rokov zoznámila s folkerom Petrom Kalandrom a neskôr aj s Oskarom Petrom, s ktorými založila folkrockovú kapelu Marsyas. Pôvodné zloženie sa dočkalo len jediného rovnomenného albumu Marsyas (1978). Po Petrovej emigrácii padla zodpovednosť za kapelu na jej hlavu a spolu Kalandrom a novými členmi (Pavel Skála, Olin Nejezchleba, Jiří Vondráček) nahrala dva výborné albumy Kousek přízně (1982) a Jen tak (1984, už bez Vondráčka), až nakoniec zostala na všetko sama a nahrávaciu kapitolu Marsyasu uzavrela albumom V přítmí (1989).
Reč sa stočí na filmový plagát s fotkou nahej Michnovej, ktorá má na „šuške“ napichané lúčne kvetinky. Odkiaľ je tá fotka? „To ma v roku 1969 fotil môj muž. Vtedy som bola ešte slobodná a mala som krásne kozy,“  smeje sa. Hovorí, že isté veci by vo filme urobila inak a lepšie, ale nakoniec dodá, že film je nakoniec dobrý taký, aký je. „Všetko tam bolo v poriadku, ale keby som si mala vybrať, tak si vyberiem iba niečo,“ dodáva Michnová, ktorá by určite do filmu dala aj ten nešťastný pád z bicykla, ktorý z pohľadu diváka vyzerá hrozivo, až to bolí. „A viete, že sa mi nič nestalo?“ tvrdí speváčka, ktorá si na zábere viditeľne udrela hlavu o cestu.
Bavíme sa o tom, ako navštívila v roku 1979 koncert Leonarda Cohena v nemeckom Mainzi, kde jej spevák na papierik napísal: „All Courage to Czech People,“ alebo o tom, že na staré kolená začala s Jitkou Němcovou chodiť na angličtinu. Potom nás zrazu preruší nepríjemný buchot bubnov z hlavného pódia. „Áááá, Ježiši, ja to nemôžem počúvať!!!“  zakričí a chytí sa za uši, čím sa končí aj náš rozhovor.
Speváčka padá pomaly do seba a zaťahuje roletu, akoby energetický nápoj vôbec nezabral. Lenže o hodinu je to na pódiu úplne inak. Michnová na pódiu doslova „řádí“. Práve ona je tou postavou, ktorá ženie bratislavský koncert dopredu. Niekedy jej vypadne verš, inokedy nastúpi neskôr, prípadne chce odísť z pódia, aj keď má spievať nasledujúcu pieseň, ale to nikomu neprekáža. Zuzana si koncert užíva a publikum hltá každú notu, tak veľmi sú ľuďom pesničky ako Marsyas a Apolón, S Luisem, či Příšte se ti radši vyhnu, drahé. Keď príde na refrén pesničky Zmrzlinář, ktorá napríklad zaznela vo filme Pupendo, ozve sa obrovský potlesk. Nie je veľa koncertov (s výnimkou džezových), kde sa tlieska počas pesničiek.

.šuplík plný textov?
Na druhý deň sa scenár opakuje. Na slovenskej premiére dokumentu Jsem slavná tak akorát Zuzana Michnová „řádí“ nielen na filmovom plátne, ale je pri ňom. Keď sa počas projekcie objavia archívne zábery členov Marsyasu, Michnová v úplnom tichu zrazu vybuchne do veľkého smiechu, čím začne baviť aj bratislavské publikum. Niekedy si do svojich pesničiek aj začne spievať. Len tak, pre seba. Je to ako keby sme boli svedkami prvého hudobného dokumentu, nakrúteného v 3D verzii bez okuliarov, ale so živou speváčkou.  
Režisérka filmu Jitka Němcová sa pred premietaním hnevala, že organizátor nezohnal dobré biele plátno. To, čo je k dispozícii, je pokrčené, ale samotnému filmu to nemôže uškodiť. Jsem slavná tak akorát je zvláštne krásny portrét  niekde medzi dokumentom a fikciou, kde niektoré inscenované obrazy hovoria o speváčke rovnako veľa ako samotné fakty. Vo filme sa objavujú rôzne dôležité postavy z jej života – hudobníci, kde okrem členov Marsyasu, ktorí sa kedysi nazvali „Synovia veľkej medvedice“, nechýba ani Michael Kocáb, Michal Pavlíček alebo Marek Eben. Mihne sa tam Bolek Polívka, Iva Janžurová či kritik Vojtěch Lindaur. Spolu so snivými prestrihmi, ovečkami na pražskej ulici, či surealistickým výjavom z Buňuelovho Anjela skazy vytvorila Němcová pútavý portét tejto českej speváčky, ktorý nemá ambíciu povedať, kto je Zuzana Michnová, ale viac hovorí o jej duši, o jej nádherných piesňach a jej snoch, ale aj o tom, prečo po rozpade napíše nové piesne.
Keď sme sa jej pýtali pred koncertom, kedy bude mať Marsyas nové skladby, iba zavrtela hlavou a odpovedala veľmi vyhýbavo s tým, že jej to nechýba. „Vo filme je jedna scéna, kde sedí stará zostava Marsyasu. Skála, Vondráček, Olin, Charypar, ktorí hovoria, že Boh jej dal talent, že keby každý rok zložila jednu pesničku, tak by mali 25 nových skladieb, ale ona na to kašle,“ odpovedá namiesto nej na druhý deň režisérka Němcová. Prečo na to kašle? „Ide o to, že ona je veľmi múdra. Je svojím najväčším cenzorom. Asi nechcela písať ďalej. Jej stavby pesničiek sú úplne dokonalé. Keď vie, že to nie je ono, tak to nepustí. Ja som nejaké nové texty v šuplíku našla, ale ona ich nedá.“   

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite