Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Meno krízy je Smer-SNS-HZDS

.peter Schutz .časopis .téma

Po sérii akrobatických premetov, ktorých väčšina však nebola zmenou reality, len mediálne precenenými dramatizáciami, sa na Slovensku zrodila dohoda, že koaličná kríza sa skončila.

Po sérii akrobatických premetov, ktorých väčšina však nebola zmenou reality, len mediálne precenenými dramatizáciami, sa na Slovensku zrodila dohoda, že koaličná kríza sa skončila.


V tomto uznesení je však fatálna chyba: Koalícia Smer-SNS-HZDS je sama osebe krízou.
Miliarda (či koľko), ktorú HZDS vybralo z pozemkového fondu, je na Slovensku škandálom desaťročia. (S určitým odstupom hneď za „vláčikmi“ SDKÚ.) To, čo kauzu robí jedinečnou i v medzinárodnom kontexte, je hlboká stopa vedúca priamo k dverám vysokého ústavného činiteľa. Jednoznačne, transparentne a bez pochybností. Až tak, že iné verzie ako tá, že „kmotrom“ je Vladimír Mečiar, sa nezmestia ani do rozprávky, lebo by jej neuverili ani staré matere, ani malé deti (azda len snem HZDS). Podobných „malých domov“ existuje dosť aj vo svete (v Česku pred 2 rokmi podobne padol minister), ale hmotnosť kauzy spočíva v otázke, kto miliardu zarobil. Nestrácať to zo zreteľa je vec principiálna. Či skúmame politickú, či systémovú podstatu škandálu. O tej stačí jedna veta – schéma „zlodejiny“ je stará ako inštitúcia pozemkového fondu.
Robert Fico (a nielen on, aj časť opozície  – SMK a SDKÚ) sa štylizoval do polohy, ktorá sa dá najlepšie prirovnať k policajnému vyšetrovateľovi, ktorý práve zatkol bezpečnostného riaditeľa banky, lebo pri lúpeži boli zanedbané predpisy a opatrenia, ale samotných zlodejov, čo s lupom ušli, si vôbec nevšíma. Samozrejme, premiér nemôže „naháňať“ vinníka trestnoprávne, ale politicky áno. Pričom zásadná výhoda, ktorú každý predseda vlády má, je jasná – rukolapné dôkazy, čo obstoja na súde, nie sú potrebné. Na to, aby zaujal politické stanovisko, úplne postačuje, aby zbadal závažné a dôvodné podozrenie, ktoré vidí každý, teda že predseda HZDS sa buď osobne obohacuje, alebo financuje stranu (pretože, samozrejme, milión štvorcových metrov nie je charita). Robert Fico však oslepol na obe oči. Iba on si nevšimol, že „operácia Slavkov“ je dokonalý návrat k metódam, ktorými „sa kradlo za Mečiara“, ako sám vravieval. Priamo, otvorene, za bieleho dňa.

Preto aj keby odvolal Miroslava Jureňu hodinu po tom, čo sa dozvedel o „škandalóznych prevodoch“ (vlastnými slovami), aj tak je od „principiálnosti“ vzdialený presne tri galaxie. Ultimátum, teda verejné, premiér vyslovil presne desať dní od prasknutia škandálu. Skutočnosť, že politická zodpovednosť Jureňu je absolútna (pričom ju nijako nezmenšuje, že fond bol mesiace arénou zápasu HZDS-Smer), priamo indikuje záver, že Fico bol od začiatku vo vleku udalostí, médií a opozície. A iniciatívy sa zmocnil až na koaličnej rade, ktorá sa uskutočnila presne týždeň po odhalení tunela. Dovtedy sú známe len jeho úteky pred novinármi a odkazy Jureňovi do Ameriky typu „očakávam, že tam (SPF) urobí naozaj veľký prievan. Ak to neurobí, stratí moju dôveru“. Hoci Bríza medzitým sám odstúpil, na tejto úrovni „riešenia“ zotrval Fico presne sedem dní, pričom médiá od prvého a opozícia od druhého dňa škandálu požadovali hlavu Jureňu. I z toho je vidieť, že toto nie je „jeho“ kauza, ona ho naopak prekvapila, dlhý čas sa orientoval, až potom si ju „osvojil“ a manko doháňal.
Môžeme sa len domnievať, či k osvieteniu, že Jureňa je neudržateľný, doviedol Fica vonkajší tlak, alebo prebudenie mocenských inštinktov, keď si spočítal, že z kauzy vyjde posilnený, len ak sa postaví na čelo spravodlivého hnevu. Ďalšie tri dni, ktoré potreboval na to, aby verejne vyzval na odchod Jureňu, však prezradili predovšetkým váhavosť a neistotu. Prečo by sa inak bránil medializácii konfliktu z koaličnej rady? On, spravodlivý medzi spravodlivými? Prečo okamžite nekonal? Vysvetlenie, že dával HZDS čas, aby Jureňu „odstúpilo“ samo, nesvedčí o vysokých znalostiach koaličného partnera, dosť však podlamuje teórie, že túžil od začiatku po verejnom konflikte na otvorenej scéne. Zároveň vieme, že utajené rokovania s HZDS, ktoré viedli zákulisní hráči, uviazli na plytčine, podobne ako „summit“ v Trenčianskych Tepliciach, kde sa Fico s Mečiarom zišli po výjazdovej vláde. Až tu nastal zlom. Keby vtedy Mečiar lepšie zhodnotil svoje možnosti, vyhol by sa totálnej potupe, ktorá ho stihla. Fico, naopak, odhadol správne riziko, že v situácii, keď je na jeho strane sila i verejná mienka, si vabank dovoliť môže, keďže prípadné zajačie úmysly predsedu HZDS tvrdo narazia na predstavenstve i mimoriadnom sneme.
Efektné vyprášenie Mečiara v priamom prenose akoby zmazalo všetko predtým. To je zle, pretože premiér reagoval aj neskoro, aj neprincipiálne. Naozaj principiálne bolo koalíciu odtrúbiť. Iné východisko pri takomto stave páchateľov proste nie je. Treba však pravdivo priznať, že Fico nie je jediný premiér v Európe, ktorý by tak ďaleko nezašiel. Skôr naopak. Pričom jeho pozícia by po prípadnom zbavení sa HZDS, a teda prechode do novej reality bola lepšia ako ktoréhokoľvek iného predsedu vlády v súčasnosti na jeho mieste. Avšak, a to je už spor s úvahami, ktoré sa v priebehu krízy objavovali, nikdy nie istejšia a lepšia ako terajší stav. Vládnuť so 40 percentami podpory pri 9-percentnom raste s dvoma submisívnymi a programovo nenáročnými partnermi je sen všetkých lídrov v pomernom volebnom systéme. Ak teda Fico veľkú príležitosť s obrovským efektom vyhlásiť, že „Smer so zlodejmi vo vláde sedieť nemôže, a preto končíme,“ vynechal, tak zrejme preto, lebo v porovnaní s komfortom dneška sú neistoty a záludnosti budúcich scenárov priveľké i pre takého giganta. Dokázalo vlastne prekvapiť, že toto riziko, hoci, ako sa ukázalo, nepatrné, podstúpil ultimátom na Jureňu.
Keby podstatou Vladimíra Mečiara nebol konflikt a generovanie napätia, mohol Ficovi odovzdať Jureňu bez boja, ako by to v jeho situácii urobil každý predseda, a potom to ešte spoločne prezentovať ako vtip storočia, teda spoločný koaličný prínos politickej kultúre. Osudná sa mu zrejme stala aj drzosť, že v prvej fáze chcel z vlastného megaškandálu ešte vyťažiť pozičné výhody v zápase o pozemkový fond. Hoci Fico v piatok nedôrazne a nie úplne poprel dohody, ktoré podľa Mečiara uzavreli, podstatné bude sledovať, ako dopadnú na vláde návrhy takzvanej Kramplovej komisie na pozemkovom fonde. Keby HZDS okľukou presadilo rekonštrukciu orgánov, ktorú pôvodne navrhovalo, tak by sa dalo risknúť aj tvrdenie, že Mečiarova porážka je totálna najmä mediálne. To je však nepravdepodobné.
Poníženie a nedôstojné postavenie HZDS, čo je akýsi politický rezultát udalostí, neznamená novú kvalitu koaličného života. To tu už funguje rok a pol. Posilnená pozícia Smeru a priamo úmerne oslabené HZDS (i SNS) budú v ére „po Jureňovi“ len ešte výrazne vypuklejšie, pričom prehĺbená deformácia vzťahov by mala iste pôsobiť aj na väčšiu disciplínu „maličkých“, ale aj na vyššiu zraniteľnosť, keďže posunúť vodcovský a nevypočítateľný typ, akým je Mečiar, do ešte menejcennejšieho postavenia, je samo osebe napínaním struny. Nová stabilita, ktorú bude Fico inaugurovať smiešnym spájaním rozpočtu a dôvery vláde, je pri týchto dvoch lídroch, ktorých vzájomný vzťah vytvára aj konflikty, ktoré by inak neboli, neistý projekt aj do mája 2008, ako sa snažil prikrášliť debakel Mečiar, aj do mája 2010, ako – zrejme – blufuje Fico. Čo bude, to bude, miliardový tunel na fonde (a maštaľnú etudu Jureňu) si táto koalícia môže dať do erbu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite