Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Začiatok pádu Smeru

.martin Hanus .jozef Majchrák .časopis .téma

Čaká nás politicky vzrušujúci rok. Rozhodnutie premiéra Roberta Fica kandidovať na post prezidenta zmení slovenskú politiku. Nie je jasné, čo všetko to urobí s pravicou. Ale je zjavné, že jedna kariérna túžba odštartuje pád najúspešnejšej strany našej ponovembrovej histórie.

.keď Robert Fico krátko pred Vianocami v nablýskanom štýle pod slovenskou vlajkou ohlásil svoje rozhodnutie, bol to šok aj napriek tomu, že sa jeho prezidentská kandidatúra všeobecne očakávala.
Chýry o tom, že o nej Fico v úzkom kruhu svojich straníkov vážne premýšľa, kolovali už dlhšie. Napokon, v .týždni sme tieto špekulácie zverejnili ako prví už krátko po parlamentných voľbách v marci 2012. Nasledujúce mesiace si novinári lámali hlavu tým, či to nie sú len účelovo vypúšťané balóniky –najvyššie poschodia Smeru sú totiž tradične hermeticky uzatvorené, k novinárom takmer nikdy neprenikne nič, čo by si neželal sám šéf strany.
V tomto prípade však Ficovi zjavne neprekážalo, že na verejnosť unikali úvahy, ktoré údajne viedol iba medzi svojimi najvernejšími. Aj preto sa viacerí pýtali – nie je to len akási mediálna hra?Lenže časom bolo zrejmé, že tieto úniky informácií o pochodoch premiérovej mysle nie sú len akousi smeráckou kratochvíľou. V Smere totiž neprebiehala diskusia o žiadnom inom kandidátovi na prezidenta. A navyše, bolo tam čoraz viac cítiť rastúcu nervozitu z toho, čo bude so stranou v ére „po Ficovi“.
Na druhej strane predstava, že tento veľký talent slovenskej politiky naozaj len tak dobrovoľne vyprace svoj premiérsky úrad, sa až do Vianoc priečila logike – nikde v okolí nenájdeme príklad politika v najlepšom veku, na vrchole moci aj popularity, ktorý by sa bez vonkajšieho tlaku rozhodol opustiť najsilnejšiu pozíciu, akú by si zrejme udržal minimálne najbližších šesť rokov. Najväčšiu paralelu možno nájsť s poľským premiérom Donaldom Tuskom, no ani tá nie je presná: Tusk sa síce pred rokmi chystal z pozície premiéra kandidovať na prezidenta, tomu sa však dalo mocensky rozumieť, keďže Poľsko má de facto poloprezidentský systém, a teda prezidenta vybaveného podstatne väčšími právomocami než u nás.
Tusk, takmer o sedem rokov starší než Fico, si to však napokon po tragickej smrti vtedajšieho prezidenta Lecha Kaczynskeho rozmyslel, okrem iného aj z obavy, že ľudia nepochopia, prečo potrebuje z premiérskej pozície presedlať na prezidentskú.
Mimochodom, aj Robert Fico mal svoju chvíľku váhania. Ako nám povedal zdroj blízky vedeniu Smeru, nastala po župných voľbách, váhanie trvalo asi týždeň. Fica rovnako ako úspech Kotlebu či prepad Beňovej vyľakalo, že jeho strana zlyhala v mobilizácii svojich voličov a kládol si otázku, či mu napokon nehrozí tesná prehra vinou pasivity vo vlastných radoch. V kampani do župných volieb sa totiž ukázalo, že stranícka mašinéria Smeru je už unavená zo seba samej, miestni lídri strany sú často poslancami NR SR, veľa času trávia v Bratislave, a tak strana už vo viacerých regiónoch nie je taká aktívna ako kedysi. Fico však po týždni váhania svojim oznámil, že definitívne pôjde do toho.

.najskôr kariéra, potom krajina
Roberta Fica neviedli k jeho rozhodnutiu nijaké vyššie pohnútky. Ak hovorí, že Smer musel do prezidentských volieb postaviť silného, skúseného kandidáta, mohol celé dva roky prehovárať ministra zahraničia Miroslava Lajčáka (ten momentálne sníva o pozícii generálneho tajomníka OSN). Lenže Fico zatúžil po prezidentstve ešte pred svojou päťdesiatkou. Vie, že ak by teraz nekandidoval a víťazstvo by v apríli pripadlo inému kandidátovi Smeru, povedzme Lajčákovi, proti tomu by sa nemohol postaviť pri opätovnej kandidatúre v roku 2019. Fico by si takto zarúbal cestu do prezidentského úradu až do roku 2024 – a desať rokov je v dnešnej rýchlej mediálnej dobe z hľadiska prežitia v politike ako kedysi celé štvrťstoročie. Fico mal preto panický strach, že dovtedy by politicky zhnil. Navyše, ľudia z Ficovho okolia už dávnejšie naznačovali, že premiérovanie a riešenie interných (najmä biznis) sporov vnútri Smeru ho prestáva baviť. A keďže najbližšie roky budú pre eurozónu a Slovensko ťažké, obával sa, že na čele exekutívy by časom prišiel o to najcennejšie, čo v politike kedy mal – popularitu vo veľkej časti spoločnosti. Preto pred vládnou mocou aj vlastnou stranou uprednostnil osobnú kariéru. Ak sa stane prezidentom, bude ďalej na mediálnom výslní, zbaví sa pred ľudom vládnej zodpovednosti, no súčasne mu ostane istý vplyv na politiku, udrží si popularitu a keď bude treba, skritizuje vládu, že nemyslí dostatočne (tak ako on) na každodenné trápenia ľudí.

.jasný favorit
Kľúčová otázka najbližších týždňov teda znie, či sa Robert Fico, túžiaci po desiatich rokoch v Prezidentskom paláci, neprekalkuloval. Pri bližšom pohľade na voličskú mapu Slovenska sa však zdá, že jeho šance sú naozaj veľké. Stále je s prehľadom najpopulárnejším slovenským politikom, ktorý mentálne reprezentuje veľkú časť spoločnosti. Stačí si spomenúť, že v posledných prezidentských voľbách porazil mdlý Ivan Gašparovič opozičnú hviezdu Ivetu Radičovú približne o štvrť milióna hlasov (v druhom kole získala Radičová 988-tisíc hlasov, kým Gašparovič to s pomocou Smeru vytiahol na 1 milión 123-tisíc hlasov). Krajina sa odvtedy zásadne nezmenila, skôr naopak, debakel pravice z roku 2012 a pokračujúca dezilúzia pravicového voliča nahráva Smeru.
Ale nejde len o súčasnú momentku, už od 90. rokov platí, že Slovensko je voličsky rozdelené na dva tábory a ten, ktorý reprezentujú postkomunistické a nacionalistické strany, má stále väčšinu. Už takmer pred 20 rokmi prišiel sociológ Vladimír Krivý s interpretáciou, podľa ktorej sa podpora pre autoritárske Mečiarovo HZDS historicky kryje s podporou pre HSĽS z volieb v roku 1935. Krivý sa domnieval, že za touto podobnosťou je kultúrno-historické dedičstvo ľudí, ktorí pred trhovo, európsky a občiansky orientovanou politikou preferujú nacionalizmus, autoritárstvo a konfesne vymedzený tradicionalizmus. Hoci Krivého interpretácia do veľkej miery vysvetľovala silu HZDS, fenomén Ficovej popularity sa podľa nej nedá celkom dešifrovať. Stranu Roberta Fica totiž nevolí 40 percent autoritársky ladených nacionalistov či nepriateľov demokracie, ale pestrá paleta voličov, napokon, jeho Smeru sa takisto darí aj v regiónoch, kde mali HZDS (a predtým HSĽS) celoslovensky skôr podpriemernú podporu. Ficovi sa tak podarilo osloviť nielen bývalé zázemie HZDS a ešte radikálnejšej SNS, ale aj umiernený stred spoločnosti.
Z toho vyplýva, že súčasný premiér bude väčšinovým kandidátom Slovenska s výnimkou maďarského juhu a veľkých miest, ako sú Bratislava a Košice.

.mobilizácia odchodom?  
V prospech Roberta Fica hrá aj jeho komunikácia s voličmi počas kampane, Ficovi sotva hrozí efekt českého expremiéra Jana Fischera, ktorý do prezidentských volieb vstupoval minulý rok ako favorit, ale vykrvácal v mediálnych diskusných dueloch. U Fica možno rátať skôr s tým, že v televíznych diskusiách utvrdí v odhodlaní svoje tvrdé jadro a zmobilizuje aj ten typ voličov, ktorí tvoria mäkký obal Smeru. Jeho silnou zbraňou vždy bolo, ako dokázal uchopiť starosti, ktoré reálne trápia väčšinu obyvateľov, či sú to ceny energií,  alebo strach z nezamestnanosti. Pre svoju prezidentskú kampaň bude mať Fico k dispozícii dostatok peňazí a ako premiér aj nástroje na prípadnú diskreditáciu svojich konkurentov (nezabúdajme, ako pred voľbami v roku 2010 vyhnal z volebného ringu Mikuláša Dzurindu). Fico bude často v médiách, predloží pár populistických návrhov a určite sa pousiluje v kampani zúročiť aj svoju dobrú pozíciu v európskej politike. Hoci mnohým, ktorí čítajú iba slovenskú tlač, to môže pripadať ako správa z inej galaxie, meno slovenského premiéra je dnes v európskych salónoch skloňované ako synonymum konštruktívneho a spoľahlivého politika.
To všetko však neznamená, že Roberta Fica čaká ľahká volebná kampaň. Jeho kandidatúra je pre mobilizáciu opozičného tábora darom z nebies. Pravicoví politici určite postavia prezidentské voľby ako referendum o Ficovi. Aj preto je možné, že premiér bude kvôli mobilizácii tých svojich nútený siahnuť aj po zbraniach ťažkého kalibru. Viacerí politici Smeru v kuloárnych debatách pripúšťajú možnosť, že Fico napokon zariskuje a vyhlási, že v politike ostane len v prípade, ak uspeje v prezidentských voľbách. Všetci sympatizanti Smeru tak pochopia, že Fico by po porážke už nepokračoval ako premiér.  

.feši na tróne
V Smere si naplno uvedomujú, čo všetko znamená odchod Fica do Grassalkovičovho paláca. Je pre stranu nielen otcom zakladateľom a suverénne najpopulárnejším politikom, ktorý jej zabezpečil tri volebné víťazstvá. Robert Fico funguje už od začiatku ako prirodzený svorník, ktorý drží pokope zoskupenie kolidujúcich záujmov. V Smere je už síce rozhodnuté o tom, že Ficovým nástupcom na poste premiéra a šéfa strany sa stane 42-ročný Robert Kaliňák, ale tiež je známe, že túto osobnú prehru ťažko nesie Pavol Paška. Už aj preto, že svojho času sa uvažovalo o rozdelení postu premiéra a šéfa strany, kde si Paška trúfal aspoň na stranícke vedenie. Medzi Kaliňákom a Paškom panuje už dlhoročná rivalita. Tá nijako nesúvisí s obsahom samotnej politiky, ale s ich podnikateľským zázemím a záujmami (Kaliňák sa ráči s Brhelom, východniarska klika okolo Pašku sa od istého času prepojila so Širokým).
Samozrejme, z pragmatického hľadiska Smeru je Kaliňák oveľa lepšou voľbou než Paška: minister vnútra lepšie vyzerá, je populárnejší, ale je aj politicky bystrejší a pozoruhodne dobre komunikuje s médiami – na rozdiel od arogantného predsedu parlamentu, ktorý svoje banálne a nezrozumiteľné prejavy maskuje tvrdením, že je predsa filozof a estét.
Lenže ani Kaliňák nestačí vyplniť prázdne miesto po Ficovi. Kým Fico je autentický ľavičiar, ktorý v slovenskej politike ešte lepšie než Mečiar stelesnil živý záujem o ťažko skúšaného, malého človeka, Kaliňák nič z tohto nevyžaruje. Ako Ficova dvojka bol dobrým lákadlom pre mladšieho, stranícky nekonformného voliča. Ale v role lídra vládnej strany, ktorá majstrovsky spojila sociálne s národným, bude pôsobiť ako umelé sladidlo.
A je tu ešte iný problém: Fico je plnokrvný politik, ktorý založil svoj úspech na zmluve s diablom. Tým boli, prenesene povedané, mecenáši, ktorí mu poskytli peniaze na rozbeh veľkej strany a v ďalších rokoch očakávali protihodnotu. Práve ľudia ako Kaliňák či Paška sú akýmisi dlhými tieňmi tohto Ficovho nečistého spojenectva. Politika je pre nich najmä pokračovaním biznisu inými prostriedkami. Obaja sú tak vhodným terčom pre opozíciu, ale tento ich problém  bude tak trochu cítiť aj časť voličov Smeru.

.začiatok konca
Ficova kandidatúra prinesie oslabenie Smeru bez ohľadu na to, či predseda tejto strany vo voľbách uspeje. Ak prehrá, mohol by zotrvať (pokiaľ sa v kampani nezaviaže inak) na čele strany aj vlády, jeho autorita však výrazne utrpí a on stratí nimbus neporaziteľnosti. Nemusí to, samozrejme, znamenať, že Smer začne hneď na druhý deň prudko strácať percentá. Porážka predsedu strany by však stranou, ktorá doteraz len rástla, nevídane otriasla, demoralizovala by ho a mohla by naštartovať procesy, ktoré dnes ešte ťažko predvídať. Smer získal v posledných parlamentných voľbách, pri účasti približne 59 percent voličov,  viac ako 1 134-tisíc hlasov. Ak by Fico teraz prehral, bol by to signál, že strana začína výrazne strácať.
Ak sa Robert Fico podľa našich očakávaní stane novým prezidentom, na Smer doľahne depresia iného druhu. Každým dňom bude čoraz bolestivejšie cítiť, že za Fica niet adekvátnej náhrady. Pud sebazáchovy a politický realizmus najsilnejších hráčov Smer ešte udržia nejaký čas pohromade a strana dokáže vyhrať aj najbližšie parlamentné voľby v roku 2016. Po nich však bude s nemalou pravdepodobnosťou nasledovať oslabenie a postupný rozklad. Rok 2014 tak nie je len rokom Ficovej prezidentskej kandidatúry, ale aj začiatkom konca politickej dominancie Smeru.
Vstupujeme tak do novej éry, ktorá je ešte celkom zahalená hmlou. Ale možno už onedlho bude jasnejšia odpoveď na otázku, kto bude z úpadku Smeru najviac profitovať.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite