Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo pozemky korumpujú

.radovan Kazda .časopis .téma

Problém so Slovenským pozemkovým fondom (SPF), ktorý vyvolal koaličnú krízu, sa nezačal za Ficovej, dokonca ani predtým za Dzurindovej vlády. Ten pretrváva od roku 1992, keď fond vznikol.

Problém so Slovenským pozemkovým fondom (SPF), ktorý vyvolal koaličnú krízu, sa nezačal za Ficovej, dokonca ani predtým za Dzurindovej vlády. Ten pretrváva od roku 1992, keď fond vznikol.


Pozemkový fond vtedy vznikol na základe rozhodnutia Čarnogurského vlády. Tá chcela vytvoriť organizáciu, ktorá bude spravovať poľnohospodárske pôdy vo vlastníctve štátu a nakladať s pozemkami, ktorých vlastník nie je známy. Pri svojom založení dostal „do vienka“ pravidlá fungovania, ktoré naznačujú, že v tých časoch bolo zavádzanie mechanizmov transparentného a efektívneho spravovania štátneho majetku veľmi málo známou oblasťou. A ešte menej reálne uplatňovaným princípom.
Nie je preto veľkým prekvapením, že fond bol vtedy založený veľmi zle, so slabými mechanizmami kontroly a celkom neefektívnymi pravidlami hospodárenia. Tie ho predurčili na to, aby tí, ktorí rozhodovali o tomto majetku, mohli celkom legálne znižovať príjmy štátu vo svoj prospech.
Naozaj prekvapujúca je však skutočnosť, že tieto pravidlá sa za celé tie roky nijako zásadne nezmenili. Na fond sa „akosi zabudlo“, zrejme i preto, lebo každá vládna garnitúra ho vnímala ako zaslúženú politickú korisť, ktorú je dobré na seba nevyťahovať.


.zlodejina ako princíp?
Na fonde sa za šestnásť rokov nezmenili dve podstatné okolnosti určujúce pravidlá jeho konania. Prvá súvisí s oceňovaním pôdy určenej na predaj, prenájom alebo reštitúcie. Princíp stanovenia tejto ceny totiž nevyplýva z ponuky a dopytu, ale z odhadov „hodnoty“ pôdy, nadväzujúcej ešte na systém bonitovaných pôdno-ekologických jednotiek, na ktorého základe  sa v komunistickom Československu určovala cena poľnohospodárskej pôdy. Táto tabuľková cena však zohľadňuje predovšetkým predpoklady pôdy na poľnohospodárske využitie, nie ich reálny cenový potenciál na trhu, v ktorom súťažia aj iné dopyty po pôde (napríklad na budovanie hotelov či golfových ihrísk).
Čo z toho vyplýva? „Iba“ to, že súčasné pravidlá umožňujú úradníkom na fonde celkom legálne dohodnúť za prenájom, predaj (neskôr Dzurindovou vládou pozastavený) alebo náhradný pozemok pri reštitúciách oveľa nižšiu cenu pôdy, než je na trhu súkromných subjektov.
Podstata ostatnej kauzy na SPF vznikla zjavne práve v dôsledku pridelenia náhradných reštitučných pôd s podobnou bonitou, akú mala pôvodná pôda vlastníka, ale s výrazne odlišnou reálnou trhovou cenou. Úradníci to môžu robiť „potichu“, s menším rozdielom ceny (čo bolo „v pásme tolerancie“ Dzurindovej garnitúry), alebo vo veľkom a s rizikom odhalenia, ktoré nesie typický rukopis ľudí okolo Vladimíra Mečiara. Štát týmto spôsobom prichádza celkom legálne o obrovský príjem, ktorý môže končiť (aj) vo vreckách úradníkov na fonde. Ak by vláda rozhodla o predaji veľkej časti štátnych pôd, mohol by tento „únik“ podľa našich odhadov prevýšiť sumu niekoľkých desiatok miliárd korún.
Druhý problém sa týka menovania predstaviteľov fondu. Činnosť pozemkového fondu totiž od začiatku riadi správna rada, ktorú na návrh ministra vymenúva na päť rokov a z funkcie odvoláva vláda. Podobným spôsobom (na tri roky) je menovaná Dozorná rada fondu. Vzhľadom na to, že SPF nie je napojený na štátny rozpočet (financovaný je z vlastných zdrojov príjmu, predovšetkým z prenájmov pôdy) a disponuje už spomínanými vysokými rizikami korupcie, je celkom nepochopiteľné, že žiadna vláda neučinila nič na sprísnenie verejnej kontroly na fonde. Naopak, vlády ho ponechávali v tomto stave, ktorý z fondu robí ideálny nástroj na kupčenie vládnych strán. Prísnejšia kontrola hospodárenia fondu mohla byť pritom dávno zabezpečená: napríklad dobre vyváženou dozornou a správnou radou zloženou z predstaviteľov exekutívy, zástupcov odborných, profesijných a záujmových združení, volených na základe systému, ktorý by posilňoval vzájomnú kontrolu a motiváciu vedenia pre efektívne hospodárenie. Po celý čas sa však objavovali práve opačné pokusy.
V roku 2001 prvá Dzurindova vláda dokonca schválila návrh vtedajšieho rezortného ministra Pavla Koncoša, aby sa štatutárnym orgánom fondu stal generálny riaditeľ, ktorého – opäť na návrh ministra – vymenúva a odvoláva z funkcie správna rada. Teda nenastalo zvýšenie verejnej kontroly nad majetkom fondu, ale len ďalšia koncentrácia moci v prospech ministra.

.jureňov zaslúžený pád
Miroslav Jureňa mohol pokojne odhaliť krivosť obvinení voči nemu, ak by preukázal, že chcel mechanizmy kontroly v Slovenskom pozemkovom fonde sprísniť – že sa o to aspoň pokúsil a niekto iný mu to zmaril. Opak bol však pravdou. Jeden z prvých vážnejších koaličných konfliktov po voľbách vypukol práve pre snahu vládnych strán (predovšetkým ĽS-HZDS) mocensky ovládnuť fond. Keďže sa niekoľko mesiacov nedarilo krízu riešiť, poslanci za ĽS-HZDS Tibor Cabaj a Pavol Džurina sa pokúsili o riešenie pre nich typické, ktoré veľmi nápadne pripomína Mečiarove praktiky spred desiatich rokov. Predložili poslanecký návrh zákona, ktorý mal zmeniť spôsob vymenovania Správnej a Dozornej rady Slovenského pozemkového fondu tak, aby najvyššie orgány fondu menoval výhradne minister pôdohospodárstva...
Návrh, celkom pochopiteľne, neprešiel, ale už samo Jureňovo stotožnenie sa s takýmto korupčným návrhom upozorňovalo, akú chuť má HZDS na SPF. Nehovoriac o tom, že podobný pokus sa mu podarilo zrealizovať v lesnom zákone v súvislosti s posilnením jeho kompetencií menovania prednostov krajských lesných úradov. Jureňa prišiel na svoj post nepripravený a bez vízie, možno práve preto sa zameral najmä na posilňovanie svojej popularity a korumpovateľných právomocí vo svoj prospech. Spadol do jednej z jám, ktoré si sám kopal.

.fico záchranca?
Primárnu zodpovednosť za menovanie vedenia fondu, ktorý spravuje a nakladá približne s tretinou výmery poľnohospodárskej pôdy na Slovensku, nesie vláda. Ona schvaľuje vedenie fondu do podmienok, ktoré sú priam predurčené na vznik korupcie a klientelizmu. Mnoho vlád pred Ficom už mohlo a malo zmeniť mechanizmus, na ktorého základe sa určujú  predstavitelia fondu a tiež presadiť systém oceňovania pôd. Takého systému, ktorý by viac reflektoval trhové ceny. Nadbytočnú štátnu pôdu už mohla vláda predať dražobným spôsobom, urýchliť proces identifikácie vlastníctva pozemkov nezistených vlastníkov a prepracovať mechanizmus určovania cien za prenájom pôd nezistených vlastníkov.
Premiérovo verbálne odhodlanie reformovať fond treba privítať. Keby malo byť skutočné, musel by však prijať opatrenia, ktoré sú jeho strane zväčša proti srsti: liberalizáciu cien, zvýšenie verejnej kontroly nad správou majetku štátu, odpredaj nadbytočného majetku štátu. No ak by bol Robert Fico bol vo svojom úsilí úspešný, bol by to unikátny prípad dobrej reformy, ktorá vznikla preto, aby sa zlodeji nedokázali dohodnúť.

Autor pôsobí v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika
www.konzervativizmus.sk

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite