Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na barikádach s Klyčkom

.luboš Palata .časopis .téma

Dom odborov na kyjevskom Námestí nezávislosti je jedným z centier protestov. „Tie obrázky sme všetci mali v učebniciach,“ ukazuje na steny štyridsiatnik, počítačový programátor Oleh. Áno, visia tu obrázky Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Toto je však nová ukrajinská revolúcia.

Oleh prišiel ponúknuť pomoc tým, ktorí sa rozhodli zvrhnúť prezidenta Viktora Janukovyča a jeho vládu na čele s premiérom Mykolom Azarovom. Hneď sa ho ujal jeden z mužov s modro-žltou páskou na rukáve a vedie ho do počítačového centra. Ďalší muž s páskou vychádza z prízemia, kde bola zriadená kuchyňa, a volá, že potrebuje dobrovoľníkov na šúpanie zemiakov.
Všade sú tisíce demonštrantov, ktorí prišli z celej Ukrajiny. Nocujú v stanových mestečkách na námestí, na Chreščatiku a na mnohých ďalších miestach v Kyjeve, kde sa opozícia pokúša blokovať vládne a úradné budovy. Veria, že je revolúcia. Revolúcia, ktorá zvíťazí.

.trpezlivý Kličko
O dve poschodia vyššie je veľké tlačové stredisko, kam prichádza triumvirát – traja revoluční vodcovia sa chystajú oznámiť kroky, ktoré budú nasledovať po utorkovom neúspešnom pokuse o odvolanie vlády v parlamente. Vedľa Arsenija Jaceňuka, ktorý je dvojkou v strane Vlasť uväznenej expremiérky Julie Tymošenkovej, je tu asi najradikálnejší z vrcholných ukrajinských politikov, predseda stále ešte prevažne západoukrajinskej národnej strany Sloboda, Oleh Tjahnybok. Oboch však o vyše hlavu prevyšuje muž a skutočný vodca ukrajinskej opozície – úradujúci majster sveta v boxe, šéf strany Udar, Vitalij Kličko. Keď sa tlačovka, na ktorej dostáva prvé slovo Kličko, po štvrťhodine skončí, Jaceňuk a Tjahnybok odchádzajú vcelku nepovšimnutí na tribúnu na Námestie nezávislosti, Klička však obklopia desiatky novinárov. Kličko, ktorý prechádza plynulo nielen z ruštiny do ukrajinčiny, ale aj do angličtiny, pokojne odpovedá. Ale aj bez ochranky si drží strkajúcich sa novinárov dostatočne od tela.
Dostáva logickú otázku, prečo sa nepostavil jednoznačne na čelo opozičných protestov. „Na to sa ma pýta mnoho ľudí. Áno, som pripravený prevziať zodpovednosť. Viem, že v tomto boji sa rozhoduje o budúcnosti našej krajiny. Viem, že ten boj bude ešte veľmi tvrdý. No teraz máme dohodu medzi nami, troma lídrami opozície, a spoločne chceme dosiahnuť víťazstvo,“ vysvetľuje Kličko.
V politike sa ešte stále necíti celkom doma. Keď deň predtým prednášal v parlamente prejav, v ktorom žiadal odstúpenie Azarovovej vlády, pomáhal si poznámkami z papierov. Vedľa ohnivého Tjahnyboka a až trochu hystericky pôsobiaceho Jaceňuka, ktorý prevzal mnohé z repertoáru svojej učiteľky Tymošenkovej, však Kličko volil najumiernenejšie slová a držal otvorenú možnosť dialógu s vládnucou mocou a jej priaznivcami. Ako jediný z revolučného triumvirátu bol aj za provládnymi demonštrantmi, ktorých Janukovyčova Strana regiónov zviezla z východnej Ukrajiny na „antirevolučný“ míting neďaleko budovy parlamentu.
Na Klička sa totiž pozerajú s úctou aj títo ľudia z druhej strany barikády. A on k nim pristupuje s neboxerskou trpezlivosťou. „Máte vnukov? Tak vidíte, my len nechceme, aby tu bola vláda, ktorá ich dáva mlátiť preto, že demonštrujú za Ukrajinu v Európskej únii,“ vysvetľuje Kličko zo svojej dvojmetrovej výšky dôchodkyni na provládnom mítingu. „Preto chceme, aby Janukovyč a Azarov odišli, musia odísť,“ dodáva Kličko, keď si na rozlúčku s paňou podáva ruku.

.ukrajinský sedemnásty november
Na nezávislých a protivládnych ukrajinských televíznych kanáloch stále bežia zábery z novembrového rána, keď špeciálne jednotky Berkut s neslýchanou brutalitou rozohnali stovky študentov, čo demonštrovali na Námestí nezávislosti za to, aby Ukrajina podpísala asociačnú dohodu s Európskou úniou.
Premiér Azarov síce tvrdí, že nešlo o rozohnanie študentov, ale o opozíciu „pripravených provokatérov“, no iba čo tým prilieva olej do ohňa. Mnoho Ukrajincov také správanie polície šokovalo. Nič také sa v tejto krajine za dvadsať rokov nezávislosti nestalo. Krajina, ktorá si najmä za deväť rokov od Oranžovej revolúcie zvykla na úroveň slobody, o akej sa susednom Rusku môže len snívať, vzala udalosť podobne ako my v Československu 17. november 1989 a zmlátenie študentov na Národnej triede v Prahe.
Brutálny policajný zásah má so začiatkom zamatovej revolúcie spoločné aj to, že nikto nevie, prečo sa vlastne odohral. Janukovyč i premiér Azarov sa za akciu, pri ktorej „berkutovci“, ako ich tu volajú, mlátili ako zmyslov zbavení aj do ležiacich a zranených ľudí, už ospravedlnili. Tvrdia, že príkaz na takýto postup neprišiel od nikoho z vlády ani od prezidenta. Ukrajinou sa šíria zvesti, že šlo o vopred pripravený pokus o prevrat proti Janukovyčovi, ktorý podnietila skupina oligarchov, ťahajúcich za nitky ukrajinskej politiky. Ani týždeň po zásahu sa okrem rôznych konšpiračných teórií nič jasnejšie nevie.

.revolučný ostrov
Ľuďom v kyjevských uliciach však stačí, čo videli a zažili. Z Chreščatiku, Námestia nezávislosti a niekoľkých okolitých ulíc sa stala slobodná revolučná republika, kam nesiaha štátna moc a kde sa všetko riadi rozhodnutiami revolučných vodcov. Asi v polovici Chreščatiku, ktorý je za normálnych okolností rušným širokým bulvárom s hustou dopravou, sú zaparkované desiatky áut s ukrajinskými vlajkami. Ďalej sa dá ísť už len peši. Hoci tu neuvidíte policajta a poriadok udržiavajú „revolučné gardy“, je tu pokoj a dokonca fungujú aj obchody, reštaurácie či bankomaty.
Námestie nezávislosti pripomína pevnosť. Na okrajoch vyrástli vysoké barikády z dreva a železných traverz, uprostred sú stanové „kasárne“, kde prespáva časť z asi piatich tisícok ľudí, ktorí tvoria tvrdé jadro demonštrantov. Všade hromady dreva, sudy, v ktorých horí oheň, pri ohňoch sa zohrievajú premrznutí muži a občas aj nejaká žena.
Ľudí na námestiach s postupom dní nepribúda, davy skôr rednú. No stále sa tu popoludní a podvečer schádza nejakých 50-70-tisíc ľudí. Oproti pol miliónu z prvej decembrovej nedele je to zlomok, no na druhej strane napríklad kyjevskí študenti, ktorými sa to vlastne všetko začalo, už protestujú proti vláde a za Európsku úniu viac než dva týždne.
Je to patová situácia, v ktorej ani opozícia, ani vládna moc nemôže dosiahnuť víťazstvo, no nedarí sa jej na hlavu poraziť svojich protivníkov. Každý krok, napríklad odsúdenie deviatich účastníkov demonštrácií na dvojmesačné väzenie, vyvolá ihneď protireakciu v podobe zvýšenia počtu ľudí na Námestí nezávislosti, pochody, blokádu ďalších vládnych budov. Ukrajinu čakajú sviatky a po nich dlhá, tuhá ukrajinská zima. Možno aj pád do hlbokej hospodárskej krízy. Už teraz má štát sotva na výplaty.
„Nebude to trvať dni, ale dlhé týždne a možno mesiace. No ani oranžová revolúcia sa nestala hneď. Janukovyč prehral, keď poslal na študentov Berkut,“ hovorí odhodlane Andrej, ktorý prišiel do Kyjeva až z Ternopoľa. „Ak sa to pokúsi zopakovať, ak sa znovu rozhodne použiť silu, tak ho to zmetie. Revolúcia tak či onak zvíťazí.“

Autor je redaktor MF DNES a Lidových novín

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite