Slovenská historiografia sa rada pýši tým, že na našom území vznikla prvá univerzita ešte pred objavením Ameriky Krištofom Kolumbom. Dejiny tejto univerzity však boli krátke a vystriedalo ich niekoľko hluchých storočí. Preto je dnes oficiálne najstaršou a zároveň najväčšou slovenskou univerzitou Univerzita Komenského založená v roku 1919. Jej zakladajúcou fakultou bola Lekárska fakulta.
Harvard University, založená v roku 1636, je najstaršou americkou inštitúciou vyššieho vzdelávania. Jej lekárska fakulta Harvard Medical School (ďalej len HMS) bola založená už v roku 1782.
.harvard
Veľká časť biomedicínskeho výskumu na Harvarde je situovaná do inštitúcií ideovo aj právne spriaznených s HMS. Sú to takzvané Harvard-affiliated hospitals and research institutes, ktoré zabezpečujú starostlivosť o pacientov, klinickú prax pre študentov aj absolventov a poskytujú priestor pre špičkový predklinický a klinický výskum. Harvard tieto nemocnice a výskumné ústavy nevlastní ani neprevádzkuje, iba vytvára rámec, v ktorom sa generujú jednotlivci, výskumné skupiny, myšlienky a výsledky, ktoré majú veľkú šancu zmeniť tento svet. Všetky články tejto reťaze za to nesú hrdo nálepku HMS.
Na pravidelných odborných seminároch, ktorých sa každý deň koná nespočetne, stretáva človek laureátov Nobelovej ceny a vedúce svetové osobnosti celých výskumných oblastí. Celkovo pätnásť nositeľov Nobelovej ceny pracovalo v čase svojho objavu na HMS. Okrem intenzívnej spolupráce medzi jednotlivými výskumnými inštitúciami často ústiacej do odborných publikácií toho najvyššieho rangu sa môže Harvard pochváliť aj tým, že je liahňou start-up a spin-off firiem. Každá zaujímavá myšlienka, ktorej hodnota sa preukáže kvalitnou publikáciou, sa stáva skôr či neskôr základom novej biotechnologickej firmy. Takýmto spôsobom sa prelomové objavy dostávajú v priebehu niekoľkých rokov k pacientovi.
Z pohľadu bežného mladého výskumníka, ktorý má krátko po obhájení PhD, vyzerá Harvard ako zasľúbená zem. Byť súčasťou dobrého výskumného tímu, mať veľkú šancu publikovať v Nature a Science, zarobiť peniaze prácou, ktorá ho baví a prináša osoh ľudstvu – to znie ako sen. Pracujete v prostredí, ktoré vás akosi samo poháňa dopredu, neubíja vás zbytočná a zdĺhavá byrokracia, neplytváte energiou na nepodstatné veci. Keď potrebujete nejakú chemikáliu pre svoj výskum, v priebehu piatich minút si ju objednáte cez on-line systém bez toho, aby musel ktokoľvek čokoľvek vytlačiť a podpísať. Ak sa vám v piatok večer v laboratóriu pokazí svetlo alebo klimatizácia, zavoláte údržbu a do hodiny je problém vyriešený.
Každý deň ste prostredníctvom mailu informovaný o zaujímavých veciach, týkajúcich sa vašej univerzity či nemocnice. Máte prehľad o tom, koho tento týždeň prijali na miesto docenta na patológii, aká spoločná akcia zamestnancov sa v najbližšom období chystá a aký nový objav sa podaril vašim kolegom v susednej budove. Do práce máte prístup kedykoľvek. Súčasťou budovy vášho ústavu je aj telocvičňa, posilňovňa či kaviareň. Pracujete v peknom prostredí, veci fungujú a ľudia okolo sú milí a slušní. Baví vás chodiť do práce a tráviť tam väčšinu dňa. Ak ste dosť vytrvalý a máte poriadny kus šťastia, tak v priebehu dvoch rokov máte publikáciu ako prvý autor a niekoľko publikácií ako spoluautor v prvotriednych vedeckých časopisoch. Máte našliapnuté na celkom sľubnú kariéru a šťastný život.
Napriek tomu všetkému len malé percento z mladých zahraničných výskumníkov, ktorí mali to šťastie a dostali sa na niektorý z inštitútov patriacich pod HMS, tam prežívajú americký sen. Pokiaľ nezastávate pozíciu plného profesora, tak nemáte žiadnu istotu, že aj o rok budete pracovať na tom istom mieste, v tom istom laboratóriu. Vaša pozícia je financovaná z grantu vášho šéfa a v prípade, že práve grant nie je, máte smolu.
Môžete však pracovať zadarmo. Znie to pre nás neuveriteľne, no v skutočnosti mnoho zahraničných výskumníkov a lekárov pracuje v laboratóriách HMS bez nároku na mzdu, respektíve si pobyt hradia z vlastných, väčšinou národných zdrojov. Ročný pobyt na Harvarde spomenutý v životopise im totiž otvára mnoho ďalších dverí, či už v USA, alebo doma. Možnosť takejto investície však neraz reálne závisí od toho, v akej krajine a rodine ste sa narodili.
Ak má človek to šťastie, že za svoju prácu dostáva plat, ten je, samozrejme, v absolútnych číslach neporovnateľne vyšší než tabuľkový plat slovenského univerzitného výskumníka. Lenže mesto Boston patrí k najdrahším v USA a ak chcete našetriť na dom, tak si radšej rovno hľadajte prácu v súkromnej firme. Alebo máte aj druhú možnosť. Ak sú vaše výsledky dlhodobo vynikajúce, vaša šanca získať stabilnú slušne platenú pozíciu sa zvyšuje. Pre vás to ale zvyčajne znamená byť v práci dlhšie než ostatní, čiže markantne viac než štandardných 10 hodín denne vrátane víkendov. Vynikajúce výsledky sú v drvivej väčšine prípadov podmienené tvrdou drinou. Nie každý je schopný a ochotný obetovať toľko zo svojho času, aj keď ho práca veľmi baví. Navyše počet dní vašej dovolenky je bežne 10 a takmer nikdy neprekročí 15 za rok.
V súčasnosti je situácia s financovaním vedy v Spojených štátoch komplikovaná. Mnoho prvotriednych výskumných skupín nezískalo grantové prostriedky, a tak fungujú vo veľmi obmedzenom režime, ak vôbec fungujú. Aktuálnym trendom medzi mladými „postdokmi“ je odchod za lepšími podmienkami do biotechnologických firiem, prípadne do krajín ako sú Nemecko, Švajčiarsko, ale aj Japonsko a Čína. A s tým súvisí aj sťahovanie celej vašej rodiny, ak ste mali čas a prostriedky si ju založiť.
.komenský
Na bratislavských Kramároch sa nachádza niekoľko nemocníc vrátane Univerzitnej nemocnice a tiež výskumné ústavy patriace pod Slovenskú akadémiu vied. Väčšina z nich patrí medzi tie najlepšie v krajine. Situácia naoko podobná tej v Bostone. Tu sa však podobnosť končí. Spolupráca medzi jednotlivými výskumnými ústavmi a nemocnicami je veľmi obmedzená. Potenciál spojiť ľudí z rôznych inštitúcií pre spoločnú myšlienku a naplniť nimi prednáškovú sálu majú hádam len odboroví predáci žiadajúci zvýšenie platov. A to iba v prípade lekárov. Navyše, predklinický a klinický výskum sú u nás často ostro ohraničené. Máme tu výskumný ústav a nemocnicu. Nie sú to len dve rôzne budovy, dve rôzne formy hospodárenia a dva rôzne manažmenty. Ide o dva samostatné mentálne svety.
Raz za čas sa objaví meno slovenského výskumníka v Nature alebo Science. Vždy však ide o jedinca pôsobiaceho v zahraničí, prípadne domáci tím intenzívne spolupracujúci so špičkovým zahraničným pracoviskom. Niežeby Slováci boli horší vedci. Problém nie je v prístrojovom vybavení, ba často dokonca ani vo finančných možnostiach pracoviska. Len akosi nám chýba motivácia, energia, odhodlanie, vedenie. Uspokojíme sa s určitým počtom karentových publikácií, ktoré napríklad na HMS pokladajú za neúspech.
Dôvodov je niekoľko a patrí k nim všadeprítomná byrokracia, neschopnosť vidieť za horizont našej rodnej obce, slabé finančné ohodnotenie a už spomínaná neschopnosť produktívnej spolupráce medzi jednotlivými pracoviskami. Našu výskumnícku energiu venujeme veciam, ktoré má mať na starosti niekto iný. Rozptyľujú nás maličkosti a unikajú nám veľké veci. Trpíme aj nedostatkom vzorov. Počet nositeľov Nobelovej ceny, ktorí za posledných 10 rokov navštívili Slovensko, vie spočítať aj dvojročné dieťa. Až na niekoľko svetlých výnimiek je u nás prepojenie akademického prostredia a biotechnologických firiem, slušne povedané, neefektívne, niekedy doslova až bizarné. Jednoducho povedané, hráme nižšiu ligu.
Financovanie výskumu na Slovensku dokazuje, že táto oblasť ľudskej činnosti u nás nie je na popredných priečkach spoločenského záujmu. Či sa na to pozrieme z pohľadu absolútneho objemu peňazí, percenta zo štátneho rozpočtu, alebo ohodnotenia kvalifikovaných ľudí, rovnica bude mať vždy ten istý výsledok. Otázne však je, či paušálne navýšenie výdavkov princípom „každému viac“ je riešením. Nie je.
Napriek spomínaným negatívam nie je robenie biomedicínskeho výskumu na Slovensku tak úplne na zahodenie. Okrem nezanedbateľnej výsady komunikovať vo svojom rodnom jazyku a stýkať sa s priateľmi a s rodinou máme niekoľko zjavných výhod aj oproti Harvardu. Máloktorý mladý výskumník sa musí každý deň báť, že príde o svoje miesto z dôvodov, na ktoré nemá dosah. Ak by sa aj táto nepravdepodobná situácia stala, šanca získať podobnú prácu v tom istom meste je relatívne vysoká. Každodenný stres slovenského výskumníka zvyčajne nie je spôsobený nadmerným pracovným tempom či hrozbou straty zamestnania a následného sťahovania sa za prácou. Táto pomyselná stabilita však môže veľmi ľahko skĺznuť do letargie a nečinnosti. Tu však už prichádzajú na scénu individuálne osobnostné predpoklady.
.ponaučenie
Celé toto poznanie o Harvarde a Slovensku je užitočné iba a len vtedy, ak sa nájde dostatočný počet ľudí so skúsenosťami z tých najlepších svetových univerzít, ktorí budú ochotní vrátiť sa domov, aplikovať svoje skúsenosti, nadchnúť ostatných a nenechať sa demotivovať tunajším prostredím. Bez veľkej dávky vytrvalosti a bez pomoci spriaznených duší ostane tento scenár ešte nadlho zamknutý v šuplíku a slovenskí pacienti budú aj naďalej odkázaní na prelomové myšlienky z Harvardu.
Autor je postdoktorand na UK a HMS.
Harvard University, založená v roku 1636, je najstaršou americkou inštitúciou vyššieho vzdelávania. Jej lekárska fakulta Harvard Medical School (ďalej len HMS) bola založená už v roku 1782.
.harvard
Veľká časť biomedicínskeho výskumu na Harvarde je situovaná do inštitúcií ideovo aj právne spriaznených s HMS. Sú to takzvané Harvard-affiliated hospitals and research institutes, ktoré zabezpečujú starostlivosť o pacientov, klinickú prax pre študentov aj absolventov a poskytujú priestor pre špičkový predklinický a klinický výskum. Harvard tieto nemocnice a výskumné ústavy nevlastní ani neprevádzkuje, iba vytvára rámec, v ktorom sa generujú jednotlivci, výskumné skupiny, myšlienky a výsledky, ktoré majú veľkú šancu zmeniť tento svet. Všetky články tejto reťaze za to nesú hrdo nálepku HMS.
Na pravidelných odborných seminároch, ktorých sa každý deň koná nespočetne, stretáva človek laureátov Nobelovej ceny a vedúce svetové osobnosti celých výskumných oblastí. Celkovo pätnásť nositeľov Nobelovej ceny pracovalo v čase svojho objavu na HMS. Okrem intenzívnej spolupráce medzi jednotlivými výskumnými inštitúciami často ústiacej do odborných publikácií toho najvyššieho rangu sa môže Harvard pochváliť aj tým, že je liahňou start-up a spin-off firiem. Každá zaujímavá myšlienka, ktorej hodnota sa preukáže kvalitnou publikáciou, sa stáva skôr či neskôr základom novej biotechnologickej firmy. Takýmto spôsobom sa prelomové objavy dostávajú v priebehu niekoľkých rokov k pacientovi.
Z pohľadu bežného mladého výskumníka, ktorý má krátko po obhájení PhD, vyzerá Harvard ako zasľúbená zem. Byť súčasťou dobrého výskumného tímu, mať veľkú šancu publikovať v Nature a Science, zarobiť peniaze prácou, ktorá ho baví a prináša osoh ľudstvu – to znie ako sen. Pracujete v prostredí, ktoré vás akosi samo poháňa dopredu, neubíja vás zbytočná a zdĺhavá byrokracia, neplytváte energiou na nepodstatné veci. Keď potrebujete nejakú chemikáliu pre svoj výskum, v priebehu piatich minút si ju objednáte cez on-line systém bez toho, aby musel ktokoľvek čokoľvek vytlačiť a podpísať. Ak sa vám v piatok večer v laboratóriu pokazí svetlo alebo klimatizácia, zavoláte údržbu a do hodiny je problém vyriešený.
Každý deň ste prostredníctvom mailu informovaný o zaujímavých veciach, týkajúcich sa vašej univerzity či nemocnice. Máte prehľad o tom, koho tento týždeň prijali na miesto docenta na patológii, aká spoločná akcia zamestnancov sa v najbližšom období chystá a aký nový objav sa podaril vašim kolegom v susednej budove. Do práce máte prístup kedykoľvek. Súčasťou budovy vášho ústavu je aj telocvičňa, posilňovňa či kaviareň. Pracujete v peknom prostredí, veci fungujú a ľudia okolo sú milí a slušní. Baví vás chodiť do práce a tráviť tam väčšinu dňa. Ak ste dosť vytrvalý a máte poriadny kus šťastia, tak v priebehu dvoch rokov máte publikáciu ako prvý autor a niekoľko publikácií ako spoluautor v prvotriednych vedeckých časopisoch. Máte našliapnuté na celkom sľubnú kariéru a šťastný život.
Napriek tomu všetkému len malé percento z mladých zahraničných výskumníkov, ktorí mali to šťastie a dostali sa na niektorý z inštitútov patriacich pod HMS, tam prežívajú americký sen. Pokiaľ nezastávate pozíciu plného profesora, tak nemáte žiadnu istotu, že aj o rok budete pracovať na tom istom mieste, v tom istom laboratóriu. Vaša pozícia je financovaná z grantu vášho šéfa a v prípade, že práve grant nie je, máte smolu.
Môžete však pracovať zadarmo. Znie to pre nás neuveriteľne, no v skutočnosti mnoho zahraničných výskumníkov a lekárov pracuje v laboratóriách HMS bez nároku na mzdu, respektíve si pobyt hradia z vlastných, väčšinou národných zdrojov. Ročný pobyt na Harvarde spomenutý v životopise im totiž otvára mnoho ďalších dverí, či už v USA, alebo doma. Možnosť takejto investície však neraz reálne závisí od toho, v akej krajine a rodine ste sa narodili.
Ak má človek to šťastie, že za svoju prácu dostáva plat, ten je, samozrejme, v absolútnych číslach neporovnateľne vyšší než tabuľkový plat slovenského univerzitného výskumníka. Lenže mesto Boston patrí k najdrahším v USA a ak chcete našetriť na dom, tak si radšej rovno hľadajte prácu v súkromnej firme. Alebo máte aj druhú možnosť. Ak sú vaše výsledky dlhodobo vynikajúce, vaša šanca získať stabilnú slušne platenú pozíciu sa zvyšuje. Pre vás to ale zvyčajne znamená byť v práci dlhšie než ostatní, čiže markantne viac než štandardných 10 hodín denne vrátane víkendov. Vynikajúce výsledky sú v drvivej väčšine prípadov podmienené tvrdou drinou. Nie každý je schopný a ochotný obetovať toľko zo svojho času, aj keď ho práca veľmi baví. Navyše počet dní vašej dovolenky je bežne 10 a takmer nikdy neprekročí 15 za rok.
V súčasnosti je situácia s financovaním vedy v Spojených štátoch komplikovaná. Mnoho prvotriednych výskumných skupín nezískalo grantové prostriedky, a tak fungujú vo veľmi obmedzenom režime, ak vôbec fungujú. Aktuálnym trendom medzi mladými „postdokmi“ je odchod za lepšími podmienkami do biotechnologických firiem, prípadne do krajín ako sú Nemecko, Švajčiarsko, ale aj Japonsko a Čína. A s tým súvisí aj sťahovanie celej vašej rodiny, ak ste mali čas a prostriedky si ju založiť.
.komenský
Na bratislavských Kramároch sa nachádza niekoľko nemocníc vrátane Univerzitnej nemocnice a tiež výskumné ústavy patriace pod Slovenskú akadémiu vied. Väčšina z nich patrí medzi tie najlepšie v krajine. Situácia naoko podobná tej v Bostone. Tu sa však podobnosť končí. Spolupráca medzi jednotlivými výskumnými ústavmi a nemocnicami je veľmi obmedzená. Potenciál spojiť ľudí z rôznych inštitúcií pre spoločnú myšlienku a naplniť nimi prednáškovú sálu majú hádam len odboroví predáci žiadajúci zvýšenie platov. A to iba v prípade lekárov. Navyše, predklinický a klinický výskum sú u nás často ostro ohraničené. Máme tu výskumný ústav a nemocnicu. Nie sú to len dve rôzne budovy, dve rôzne formy hospodárenia a dva rôzne manažmenty. Ide o dva samostatné mentálne svety.
Raz za čas sa objaví meno slovenského výskumníka v Nature alebo Science. Vždy však ide o jedinca pôsobiaceho v zahraničí, prípadne domáci tím intenzívne spolupracujúci so špičkovým zahraničným pracoviskom. Niežeby Slováci boli horší vedci. Problém nie je v prístrojovom vybavení, ba často dokonca ani vo finančných možnostiach pracoviska. Len akosi nám chýba motivácia, energia, odhodlanie, vedenie. Uspokojíme sa s určitým počtom karentových publikácií, ktoré napríklad na HMS pokladajú za neúspech.
Dôvodov je niekoľko a patrí k nim všadeprítomná byrokracia, neschopnosť vidieť za horizont našej rodnej obce, slabé finančné ohodnotenie a už spomínaná neschopnosť produktívnej spolupráce medzi jednotlivými pracoviskami. Našu výskumnícku energiu venujeme veciam, ktoré má mať na starosti niekto iný. Rozptyľujú nás maličkosti a unikajú nám veľké veci. Trpíme aj nedostatkom vzorov. Počet nositeľov Nobelovej ceny, ktorí za posledných 10 rokov navštívili Slovensko, vie spočítať aj dvojročné dieťa. Až na niekoľko svetlých výnimiek je u nás prepojenie akademického prostredia a biotechnologických firiem, slušne povedané, neefektívne, niekedy doslova až bizarné. Jednoducho povedané, hráme nižšiu ligu.
Financovanie výskumu na Slovensku dokazuje, že táto oblasť ľudskej činnosti u nás nie je na popredných priečkach spoločenského záujmu. Či sa na to pozrieme z pohľadu absolútneho objemu peňazí, percenta zo štátneho rozpočtu, alebo ohodnotenia kvalifikovaných ľudí, rovnica bude mať vždy ten istý výsledok. Otázne však je, či paušálne navýšenie výdavkov princípom „každému viac“ je riešením. Nie je.
Napriek spomínaným negatívam nie je robenie biomedicínskeho výskumu na Slovensku tak úplne na zahodenie. Okrem nezanedbateľnej výsady komunikovať vo svojom rodnom jazyku a stýkať sa s priateľmi a s rodinou máme niekoľko zjavných výhod aj oproti Harvardu. Máloktorý mladý výskumník sa musí každý deň báť, že príde o svoje miesto z dôvodov, na ktoré nemá dosah. Ak by sa aj táto nepravdepodobná situácia stala, šanca získať podobnú prácu v tom istom meste je relatívne vysoká. Každodenný stres slovenského výskumníka zvyčajne nie je spôsobený nadmerným pracovným tempom či hrozbou straty zamestnania a následného sťahovania sa za prácou. Táto pomyselná stabilita však môže veľmi ľahko skĺznuť do letargie a nečinnosti. Tu však už prichádzajú na scénu individuálne osobnostné predpoklady.
.ponaučenie
Celé toto poznanie o Harvarde a Slovensku je užitočné iba a len vtedy, ak sa nájde dostatočný počet ľudí so skúsenosťami z tých najlepších svetových univerzít, ktorí budú ochotní vrátiť sa domov, aplikovať svoje skúsenosti, nadchnúť ostatných a nenechať sa demotivovať tunajším prostredím. Bez veľkej dávky vytrvalosti a bez pomoci spriaznených duší ostane tento scenár ešte nadlho zamknutý v šuplíku a slovenskí pacienti budú aj naďalej odkázaní na prelomové myšlienky z Harvardu.
Autor je postdoktorand na UK a HMS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.