Tí sofistikovanejší sa presúvajú sprava do stredu, zo stredu doľava a zľava k neokomunistickým utópiám. A to žijeme v časoch najväčšej prosperity, v najslobodnejších a najbezpečnejších časoch moderných slovenských dejín.
Akoby sa naše osobné životy opäť raz rozčesli na dvoje. Michal Nanoru oživil v nedávno vydanej knihe Prkýnka na maso jsme uřízli začiatky skateboardu v Československu, ktorých slávu stelesňuje Miro Žbirka v muzikáli Neberte nám princeznú. Dnes to vidí z newyorského odstupu takto: „Jako kdyby bylo lepší se na všechno vykašlat a jenom přežít. Zdravá skepse je možná fajn, na druhou stranu tu chybí základní schopnost nadchnout se pro něco většího, než je moje žena, dítě a garáž. Přízemnost, pasivní agresivita a odevzdanost je frustrující.“ Akoby už zase šlo len o existenčné obstarávanie, zháňanie každodennej obživy, a nie aj o existenciálnu starosť, ktorá odpovedá na otázku akí sme, odkiaľ prichádzame a kam kráčame.
František Mikloško v spleti našich každodenných úkonov píše, že „treba ísť na existenciálnu hranicu“ a „na všetky periférie a križovatky“. Odvoláva sa pritom na výrok pápeža Františka, ktorý ho adresuje Katolíckej cirkvi, ale platí to všeobecne. Skúsenosť novembra 1989 je svedectvom, že práve v časoch mútnej, kalnej stojatej vody sa neslobodno zrieknuť kladenia existenciálnych otázok. Sú v časoch zdanlivej nehybnosti tým úplne najdôležitejším. Pôsobia latentne, sú ešte nezreteľné, neviditeľné, ale vytyčujú už v skrytosti smer budúceho diania.
Akoby sa naše osobné životy opäť raz rozčesli na dvoje. Michal Nanoru oživil v nedávno vydanej knihe Prkýnka na maso jsme uřízli začiatky skateboardu v Československu, ktorých slávu stelesňuje Miro Žbirka v muzikáli Neberte nám princeznú. Dnes to vidí z newyorského odstupu takto: „Jako kdyby bylo lepší se na všechno vykašlat a jenom přežít. Zdravá skepse je možná fajn, na druhou stranu tu chybí základní schopnost nadchnout se pro něco většího, než je moje žena, dítě a garáž. Přízemnost, pasivní agresivita a odevzdanost je frustrující.“ Akoby už zase šlo len o existenčné obstarávanie, zháňanie každodennej obživy, a nie aj o existenciálnu starosť, ktorá odpovedá na otázku akí sme, odkiaľ prichádzame a kam kráčame.
František Mikloško v spleti našich každodenných úkonov píše, že „treba ísť na existenciálnu hranicu“ a „na všetky periférie a križovatky“. Odvoláva sa pritom na výrok pápeža Františka, ktorý ho adresuje Katolíckej cirkvi, ale platí to všeobecne. Skúsenosť novembra 1989 je svedectvom, že práve v časoch mútnej, kalnej stojatej vody sa neslobodno zrieknuť kladenia existenciálnych otázok. Sú v časoch zdanlivej nehybnosti tým úplne najdôležitejším. Pôsobia latentne, sú ešte nezreteľné, neviditeľné, ale vytyčujú už v skrytosti smer budúceho diania.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.