Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keynesove mesto

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Bol to telefonát, ktorý som nikdy nečakal. Práve som sa vrátil domov z halového tenisu, bola chladná veterná nedeľa 16. marca 2008.

Týmito slovami sa začína text Alana Greenspana, analyzujúci širšie súvislosti krízy z roku 2008. Jeho kniha vyšla koncom októbra pod názvom The Map and the Territory: Risk, Human Nature and the Future of Forecasting (Mapa a územie: Riziko, ľudská prirodzenosť a budúcnosť prognózovania) a úryvok z nej v aktuálnom čísle časopisu Foreign Affairs.
Telefonát, ktorý Greenspan opisuje, bol od vysokého úradníka americkej centrálnej banky, ktorý s dlhoročným šéfom Fedu v rokoch 1987 – 2006 konzultoval použitie mimoriadneho nástroja, tzv. paragrafu 13(3) zákona o Fede, ktorý banke umožňoval požičať de facto komukoľvek neobmedzené množstvo likvidity. Tentoraz išlo o pôžičku pre banku J.P. Morgan. Tá mala prebrať investičnú firmu Bear Stearns, ktorá bola na hrane bankrotu, a pôžička bola vo výške 29 miliárd dolárov (!), pričom týždeň predtým už banka firme uvoľnila 20 miliárd dolárov.
Hoci Greenspan zdôrazní, že tento mocný paragraf nebol použitý celé desaťročia, na jar 2008 nemal nikto pocit, že sa odohráva niečo, čo nedokážu regulátori zvládnuť. Čo sa teda stalo? Greenspan sa spoliehal na ekonometriu a inovatívne modely ekonomickej prognózy a poznamenáva, že žiadny z modelov nesignalizoval problém. Problém je teda v tom, čo modely nedokážu dostatočne zakomponovať, niečo, čo Keynes nazval „zvieracími pudmi“ (animal spirits). A tie Greenspan bližšie rozoberá. Ten najdôležitejší z nich nazýva Jesselov paradox. George Jessel bol varietný komediant, ktorého starý vtip autorovi poslúžil na pomenovanie problému. Vtip je o skeptickom investorovi, ktorý si kúpi akcie v hodnote desať dolárov za kus  a keď sa náhle ich hodnota zvýši na jedenásť dolárov, investor je povzbudený a ďalej nakupuje. Keď akcie dosiahnu tridsať dolárov za kus, vyzve svojho makléra, aby ich predal. „Ale komu?“ pýta sa maklér. „A to je v podstate to, čo sa stalo v roku 2008,“ píše Greenspan. Trh bol na vrchole a fungoval, všetci, ktorí sa zapojili, systému uverili a stali sa jeho oddanou súčasťou, vysvetľuje Greenspan, pričom „nezostal žiadny nekonvertovaný skeptik, ktorý by nakupoval od prvého nového predajcu“.   Inými slovami, v eufórii (pred pádom Lehman Brothers v roku 2008) regulátori a manažéri bánk „nedostatočne zabezpečili adekvátnu kapitalizáciu finančných inštitúcií“.
Hoci Greenspan sa v texte venuje najmä budúcnosti a potrebe vyvinúť nové vzorce, ktoré takéto nedostatky dokážu predvídať, vážnejšia otázka je, ako odstrániť príčinu. Na to však odpovedá iná kniha. Jej autor si nekladie žiadne odborné ambície, kniha sa číta ako sága a v Amerike (a najmä v hlavnom meste) sa pred pár týždňami stala bestsellerom. Reč je o pútavom a hovorovou angličtinou napísanom portréte súčasného Washingtonu, nazvanom This Town. Two Parties and Funeral in America’s Gilded Capital (Toto mesto. Dve strany a pohreb v americkom pozlátenom hlavnom meste) od Marka Leibovicha, hlavného korešpondenta New York Times Magazine. Leibovichova kniha ukazuje Washington, kde sa stráca rozdiel medzi dvomi stranami, republikánmi a demokratmi, pretože jedni aj druhí tu tvoria jeden klan, jednu „politickú triedu,“ „Gang 500“ alebo „Gang 600“ či „permanentnú feudálnu triedu,“ „Klub“ – ako ich rôzne Leibovich nazýva. Autor sám patrí do tejto komunity. Nie je to „skutočný Washington“ – mesto, ktoré vytvára tejto triede kulisy – ale „Washington“ či skôr „mesto“, ku ktorému patria jeho obyvatelia svojím statusom a vzťahom (belonging). Leibovich opisuje eventy a ceremónie washingtonskej politickej triedy, jej kuloáre, maniere, svet, kde každý každého pozná, kde okrem formálnych volených funkcií existuje neformálna hierarchia vzťahov, kde nie sú len mocní clintonovci, bushovci (v čase písania knihy) či Obamovi a McCainovi ľudia, ale najmä ľudia ako Tim Russert, legendárny americký novinár, ktorý dlhých šestnásť rokov moderoval politickú reláciu na NBC Meet the Press a stal sa neformálnym kráľom „mesta“. Práve jeho náhlym úmrtím a pohrebom v roku 2008  sa príbeh začína. „Toto mesto“ samo seba považuje za novodobú aristokraciu.
Ako to súvisí s Greenspanom? Bývalý šéf Fedu je, samozrejme, spolu s manželkou a novinárkou Andrea Mitchellovou súčasťou „tohto mesta,“ ktorému podľa Leibovicha vládnu najmä lobisti, a teda nielen zákony, ale v rovnakej miere aj zákonné výnimky. A to priamo súvisí s krízou finančných inštitúcii (najmä Fannie Mae a Freddie Mac), ktoré stáli v epicentre krízy, ktoré sa v roku 1992 vďaka prezidentovi Clintonovi tešili zníženiu zákonných štandardov. Americký svet je v Leibovichovej knihe menší a zraniteľnejší. Vládnu mu „pudy“ autenticky keynesiánske

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite