Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čistím stôl

.eva Čobejová .časopis .rozhovor

Keď príde november, opäť musí verejne spomínať, ako to bolo v osemdesiatom deviatom. Vie, že je čoraz ťažšie vysvetľovať mladým ľuďom, čo sa vtedy stalo. No nežije iba spomienkami, pracuje na niekoľkých vzrušujúcich projektoch, ktoré by rád dokončil. Fedor Gál.

.je tu opäť november a vy musíte rozprávať o tom, čo bolo pred 24 rokmi. Myslíte si, že vám rozumejú mladí, ktorí už November nezažili?
Keď sme robili s režisérom Hanzlíčkom film Slovensko 1989 – 1990, v Ružomberku sa nás študenti vážne pýtali, prečo sme to so sebou nechali robiť. Gulagy, politické procesy... Pre nich nebolo normálne, že sme komunistom dovolili, aby nám pokazili život. Pre nich sme boli padavky. A toto nám hovorili mladí inteligentní a skvelí ľudia! Bolo to pre nás fascinujúce. Teraz idem diskutovať o Novembri do Trutnova so žiakmi základnej školy a som z toho riadne nervózny. Čo im mám povedať? Mám z toho väčší strach, ako keby som išiel prednášať niekam na London School of Economics.

.ako máte tie revolučné dni v hlave uložené? Ako súvislý príbeh či klipovitý zostrih udalostí a pocitov?
Mne to všetko pripadalo ako veľký happening. Mám v hlave takéto záblesky: Stretneme sa asi dvanásti u Soni Somolányiovej. Debatujeme o tom, že treba niečo urobiť, ale nikto nevie, čo. Krátko nato telefonuje mojej mamke – ja som totiž nemal doma telefón – Miloš Žiak, že mám byť o piatej v Umeleckej besede, že je tam nejaká slezina kamarátov. Žena mi hovorí: Zober si starú vetrovku, aby ti tam niekto nezničil tú novú. Ktovie, čo sa bude diať. Z tej akcie si pamätám mohutný hlas, ktorý zareval, že tí, čo chcú niečo robiť, nech idú do kúta. Zvláštny povel na revolúciu. Tak som sa ocitol v kúte.

.koľko ľudí tam bolo?
Osem  či deväť? To bol základ koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu. Sadli sme si spolu za stôl a zisťujeme, že nemáme žiadneho ekonóma. Ja hovorím, že Jožko Kučerák je skvelý ekonóm a dobre ho poznám. Tam neplatili žiadne iné kritériá – iba kritérium dôvery a kamarátstva. Prvé orgány VPN nemali s demokraciou nič spoločné, bolo to založené iba na vzťahoch a dôvere. Neskôr, keď do toho vstúpila demokratická nominácia, keď sa vyhlásilo: vyberte si šéfov zo svojho okruhu, začali sa „prúsery“. Vtedy už bola revolúcia jasná vec, tak sa prihlásili aj hajzlíci – ale o tom sa mi už nechce rozprávať.

.prečo?
Už sme neboli banda kamošov, ale inštitúcia, ktorá musí ísť do volieb, musí nominovať stovky ľudí na zahraničné ambasády, musí postaviť ministrov. Mnohí, keď to pochopili, rýchlo zdupkali, mnohí potom ľutovali, že zdupkali, a najmä v tom čase mnohí pridupkali. Ale pri oral history vždy nastupuje prirodzený sklon heroizovať si vlastnú minulosť. Preto teraz urobím krôčik k bolestným spomienkam.

.asi ideme hovoriť o antisemitizme, s ktorým ste sa po Novembri rýchlo stretli.
Občas som sa s ním stretol aj predtým a keď som bol silnejší, tak som niekomu dal aj po papuli. Ale po Novembri som sa stal symbolom židákov, ktorí nám opäť idú vládnuť.

.prvá bolestná spomienka?
Krátko pred prvými slobodnými voľbami prišiel niekto s nápadom, že by sme mohli dať vyrobiť svoje karikatúry. Bol to taký uletený nápad, ale nebol som proti. A mňa ten človek nakreslil ako nacistický symbol žida. S veľkým nosom, v ruke som držal nejakú váhu. O dva dni to bolo na titulke Nového slova a Bratislava bola celá polepená plagátmi, kde som bol ja s tým nosom. Dovtedy som poznal len osobné prejavy antisemitizmu, ale zrazu sa z toho stala celospoločenská vec. Naraz som bol verejný žid, škaredo vykreslený. A dokonca som zistil, že tie antisemitské plagáty sa vyrábajú v našom baraku VPN. Prijali sme totiž chlapíka, ktorý za nami prišiel, že má veľa detí a málo peňazí, či mu dáme nejakú robotu. Dali sme ho do xeroxárne. A raz som tam náhodne prišiel, otočil papiere – a boli to moje karikatúry s nápisom: „Židia vo vedení VPN sú:...„ Bolo tam vymenované celé vedenie VPN, pričom Jano Budaj, Eugen Gindl či Milan Kňažko určite nie sú židia. To zabolelo. Aj tisíc iných vecí. Baví vás počúvať takéto bolestínske veci?

.ešte čo zabolelo?
Nemal som auto, býval som na sídlisku a skoro ráno som išiel električkou do roboty. Príde ku mne jeden ožratý, že mojou vinou jeho rodina nemá teraz čo jesť. Povedal som mu, nech menej chľastá a bude mať viacej peňazí. Strhla sa medzi nami zvada, šofér zastavil, že jeden z nás musí vystúpiť. Električka bola plná ľudí a nikto sa ma nezastal. Tak som vystúpil a šiel som pešo. Bol som vtedy predseda najsilnejšej politickej sily, a tí ľudia ma brali ako papaláša. Vôbec si nevšimli, že idem skoro ráno do roboty električkou a bez bodygarda.

.ako ste si predstavovali svoju budúcnosť?
Nijako. Bolo to permanentná akcia, nebol čas na reflexiu. Ale mal som niekde v hlave uložený sen – len čo sa to skončí, vrátim sa k tomu, čo mám rád. Chcel som robiť naozajstnú vedu. Nie takú, ako dovtedy, keď som nikdy nevycestoval na Západ, nikdy som naživo nekomunikoval so špičkami svojej disciplíny, nemal som prístup k literatúre. Každý z nás mal svoj sen a revolúciu sme brali tak, že toto vybavíme a potom si budeme robiť svoje. Ale nikdy sa to „nevybavilo“. Hovoril som si, že keď sa skončia lustrácie, mňa už nikto na VPN neuvidí. Vybavil som si štipendijný pobyt na londýnskej univerzite. Ale o pár dní som musel odtiaľ odísť a zase som v tom lietal.

.neboli lustrácie chybou? Hovorilo sa o poprave Budaja.
Nie, nebola to chyba. Rozhodovací proces bol buď – alebo. Buď platí princíp – kto neprejde lustráciami, nebude na kandidátke –  pre všetkých, alebo neplatí pre všetkých a pre tribúnov revolúcie sa robí výnimka. Pokiaľ ide o princíp, nemal som pochybnosť ani štyri sekundy. Platí to pre všetkých, Jano Budaj neprešiel lustráciami ale to, čo nasledovalo, nás prenasleduje dodnes. Tvrdia o nás, že sme popravili Budaja. Čo mám k tomu povedať? Pokiaľ sa s touto stigmou nevyrovná Jano Budaj, bude to jeho stigma, nie moja.

.ale potom ste naozaj odišli. Nielen z politiky, ale aj zo Slovenska.
Neodišiel som však z verejného života. To sa nedá. Nie som v aktívnej politike od roku 1991, ale keď sa niekde objavím, každý ma vníma ako politika. Hoci som nikdy nebol v parlamente, vo vláde, nikdy som nebol plateným politikom. Nikdy som nebol ani v žiadnej politickej strane. Peter Zajac o mne hovorí, že som anarchoidný konzervatívec. Neznášam inštitúcie, neznášam hierarchiu.

.milan Kňažko možno bude kandidovať za prezidenta. Sú kruhy, ktoré ho do tej kandidatúry tlačia ako symbol Novembra.
Milan Kňažko je symbolom Novembra. Milana Kňažka mám rád. Ale niektoré veci sa nedajú zabudnúť. Nedá sa zabudnúť na jeho vystúpenie v televízii 3. marca 1991, o tom, ako cenzurujeme Mečiara. To bol veľký podraz. Milan už dnes vie, že to bolo inak, ale stále nám nepovedal: Prepáčte. Nedá sa zabudnúť to, že sa na istý čas vzhliadol v Mečiarovi, že sa nechal fascinovať jeho jánošíkovským dizajnom. Ale nedá sa zabudnúť ani na to, že bol symbolom revolúcie a že je to dobrý chlap. Akurát mu chýba jedna vrstvička, neviem presne, či je to intelektuálna alebo charakterová vrstvička.

.bol by dobrý prezident?
Bol. Je to chlap, ktorého si pamätám z novembrových dní a bol tam dobrý. Sakramentsky sa v živote pomýlil, ale on vie, kde sú jeho deficity. Určite nie je amorfný a beznázorový ako Gašparovič, určite nemá za sebou takú smutnú politickú dráhu ako Hrušovský, určite má nejakú politickú skúsenosť, ktorú Kiska nemá, určite nemá ambíciu meniť Slovensko aj tam, kde na to nemá kompetencie, o čo sa pokúša Procházka.

.keby kandidovala Radičová?
Ja to hrozne nerád hovorím. Mám Ivetu rád, poznám ju ako sociologičku ešte zo starých čias, ale Iveta zlyhala ako premiérka vlády Slovenskej republiky. Toto je jej politická kariéra, toto zlyhanie.

.mečiar je pasé, voliči ho po 20 rokoch konečne odmietli. Pocit satisfakcie?
Absolútne nie. Skončilo sa to tak, ako sa to muselo skončiť.

.namiesto Mečiara máme podobne dominantného Fica. Je Fico štandardný  politik západného typu?
Myslím si, že štandardný politik západného typu musí absolvovať istý typ vzdelania, politickej prípravy a musí pochádzať z istého spoločenského niveau. Nie je možné, aby sa v západnej demokracii stal premiérom človek, ktorý má vzdelanie v komunistickom vzdelávacom systéme, sám bol komunistom a ktorého profesionálnu dráhu sprevádza toľko neuveriteľných škandálov a omylov vrátanie korumpovania svojho prostredia, rozdávania lén a prebend. On to prikrýva svojím postom, menom, dizajnom.  

.žijete v politicky rozbúrenom Česku, my máme stabilnú vládu, ktorá má moc pevne v rukách. Nie je to u nás lepšie?
(Úsmev.) Áno, keď sa teraz pozrieme okolo seba, Slovensko je oáza pokoja a prosperity. Faktor jeden: Ľudia hodnotia kvalitu svojho života podľa nerealizovaných ambícií a ašpirácií. A na Slovensku je veľmi veľa ľudí, ktorí majú pocit, že by si zaslúžili viac. Faktor dva: hovoríte s intelektuálom, a v povahe tohto typu intelektu je byť kritický. Faktor tri: hovoríte s človekom, ktorý sa pohybuje v istom spoločenskom prostredí a dominantný tón našich privátnych diskusií je kritický. Keby som sa vzdal kritického myslenia, tak sa vzdám sám seba.

.kde je teraz horšie – na Slovensku či v Česku?
Myslím si, že v Česku je lepšie z mnohých dôvodov. Je to krajina, ktorá je kultúrne vyspelejšia a môže sa sebavedome dovolávať svojich dejín. Slováci sa dobrovoľne vzdali svojich dejín, vzdali sa Rakúsko-Uhorska. Ako keby začínali predvčerom. Druhý rozdiel je, že v Česku je ešte stále vyšší životný štandard. V Česku je okolo pol milióna Slovákov, hlasovanie nohami je jednoznačné. Je tu lepšie. Ďalšia vec je charakter elít, tie české sú vyspelejšie ako slovenské.

.české voľby však dopadli čudne.
Tam je dvojaká interpretácia. Jedna je, že Česi kráčajú do priepasti, druhá interpretácia je, že je to impulz. Že niečo visí vo vzduchu.

.andrej Babiš. Váš názor?
U politika platí prezumpcia viny. Kým nedokáže opak, je eštebák. Uňho platí aj konflikt záujmov, a preto nepatrí do politiky. Ale má to aj plusy. Babišovo plus je, že zabránil návratu komunistov k moci, druhé Babišovo plus je, že zrazil hrebienok Zemanovi, tretie Babišovo plus je, že urobil zo sociálnej demokracie víťaza s odretými ušami. Štvrté Babišovo plus je, že ak bude vo vláde, nebudú sa zvyšovať dane. Až sa mi chce povedať: Pánboh zaplať za Babiša.

.koho ste volili?
ODS.

.prečo?
Človek nemôže prestať byť katolíkom len preto, že sa zistilo, že medzi farármi je niekoľko pedofilov. Spiritualitu človek nemôže zahodiť iba preto, že v istom okamihu svojho života je konfrontovaný s nejakým „prúserom“. Ja neprestanem byť anarchoidným konzervatívcom iba preto, že sa v ODS objavili ľudia, ktorí zlyhali. Ja volím politickú ideológiu. Svojím spôsobom je to viera. Mám vymeniť vieru kvôli Nečasovi a jeho milenke?

.v jednom z posledných čísel .týždňa sme mali tému o tridsiatnikoch, ktorí už nechcú byť pravičiari ako kedysi, ale idú do stredu. Rozumiete im?
Povedať, že delenie na pravicu a ľavicu je zastarané, je hlúpe klišé. Ak je vyznávanie politickej ideológie vyznávanie istého druhu duchovnej spirituality, tak potom je zastarané aj rozdeľovanie na katolíkov a evanjelikov, veď sme všetci kresťania... Neverím na univerzalistické schémy, okrem jedinej – že všetci sme ľudia.

.o čom je teraz váš život?
Vždy je o tom, čo robím. Ako starnem, mám šťastie, že už robím výhradne veci, ktoré chcem robiť. Som teraz v niekoľkých veľkých projektoch. Jeden je o starnutí, umieraní a smrti. Ako starnem a začínam cítiť koniec života, chcem vedieť, čo to obnáša a začínam sa pýtať starších ľudí. Preliezol som ústavy, hospice. Až 80 percent Čechov umiera v inštitúciách a túžia len po tom, aby neboli sami, aby ich niekto držal za ruku. Ďalší projekt sa týka Ruda Dzurka.

.to je rómsky výtvarník, ktorý v lete zomrel?
Áno. Ten človek mi veľa dal, veľa som sa od neho naučil. A som mu dlžný, aby neodišiel bez stopy. Urobím o ňom film.

.čo vás Dzurko naučil?
Množstvo vecí. Napríklad, že tvoriť je súčasťou života. Že tvorba nie je zárobková činnosť, a nie je to ani cesta ku kariére, pozícii či prestíži.  

.to ste bez Ruda Dzurka nevedeli?
Viete, koľko rokov som písal preto, lebo som chcel mať knihu? Koľko rokov svojho života som strávil tým, aby som dokázal, že nie som piate koleso u voza? Aby môj hlas, môj názor bol rešpektovaný? Koľko času som na to vynaložil! Vo mne bola takáto ctižiadosť.

.je zlé mať takúto ctižiadosť?
Rudo Dzurko mal inú ctižiadosť. On chcel, aby jeho obraz bol dobrý. A keď urobil dobrý obraz, nešlo o to, aby ho predal. Daroval ho človeku, ktorého mal rád. Bol chudobný do poslednej minúty svojho života. A dal mi ešte niečo. Naučil ma, kto sú oni. Rómovia. Strašne rád som k nemu chodieval.

.ešte nejaký projekt?
Slováci príliš netušia, že na Slovensku žil hrdina svetového formátu. Volal sa Rudolf Vrba. Utiekol z Osvienčimu, upozornil svet na to, čo sa tam deje. Bol prítomný asi pri 20 procesoch s nacistickými zločincami a celý život prežil v plnom nasadení. Bol to vedec, chemik, on je pre mňa symbol – nie obete, ale vzdoru. Budúci rok bude 70. výročie, čo spolu s Wetzlerom utiekli z Osvienčimu a napísali v Žiline svoj protokol. Chystám o tom dokumentárny film aj medzinárodný pochod z Osvienčimu do Žiliny.

.blížite sa k sedemdesiatke. Aké je starnutie?
Nebudem hovoriť o strate vitality, veľa vecí zabúdam, nestíham, nezvládam a v mnohých projektoch sa tak stávam brzdou. Ale je tam jedna dôležitá a pozitívna vec: čistenie stola. Človek, ktorý začína vedome starnúť, má pred sebou povinnosť vyčistiť stôl. Nemyslím tým nedorobené veci. Nesmú na stole ostať delikty. Nesmú ostať ľudia, ktorým som nestihol povedať pardon, odpusť.

.máte ešte takých ľudí?
Samozrejme, takých ľudí má každý.

.mnohí starší ľudia nájdu vieru, lebo sa starnutie ľahšie znáša. Čo vy?
Ľudia bez viery neexistujú. Moja viera sú hodnoty, ktorých sa držím. Ja som veriaci človek, hoci sa nehlásim k žiadnemu náboženstvu. Keby som bol bez viery, nebol by som Fedor Gál. Keby som bol bez viery, milión vecí by som neurobil. Človek predsa musí mať nejakú vieru, aby dokázal žiť polstoročie s jednou ženou. Človek musí mať nejakú vieru, aby jeho rodina bola preňho na prvom mieste hodnôt. Človek musí mať nejakú vieru, aby si držal politický názor, aby sa spoločensky angažoval a aby to nebolo iba kvôli profitu. Áno, na rozdiel od môjho zlatého priateľa Fera Mikloška ja nechodím do kostola a na rozdiel od Karola Sidona nechodím do synagógy, ale urazili by ste ma, keby ste mi povedali, že som bezverec.

Fedor Gál/
Narodil sa v marci 1945 v Terezíne, svojho otca nikdy nepoznal, lebo zahynul počas nacistického pochodu smrti. Vyštudoval chemickú priemyslovku a popri práci v chemických fabrikách dokončil Chemickotechnologickú fakultu v Bratislave. Pracoval vo výskumných ústavoch a v roku 1989 vstúpil aktívne do politiky, bol predsedom VPN. Po rozpade Československa sa presťahoval do Prahy, kde pôsobil na Fakulte sociálnych vied UK. Od roku 2009 sa venuje najmä filmovému dokumentu. Významný je jeho film Krátká dlouhá cesta, dokument Dobré ráno, Slovensko či projekt Pro Natálku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite