Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rus a Poliak. Dva svety

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Poliakmi pohŕdal Dostojevskij či Puškin, Rusmi Mickiewicz aj Conrad. Neexistuje trvalejšie a vášnivejšie napätie medzi dvoma slovanskými národmi.

Naskytla sa mi nedávno príležitosť zažiť rusko-poľskú diskusiu. Cítil som sa ako v dobre napísanej poviedke. Postavy prijali svoje odlišné roly a dôsledne ich napĺňali. Aleksander Markov je z ruského intelektuálneho časopisu Gefter, Pawel Rojek z krakovskej revue Pressje. Pawel, sympatický mladý Poliak, ktorý so sebou všade nosí svoj denníček, kde si zapisuje zážitky a kreslí pamätníky a pouličné scény, sa spýtal Aleksandra na Smolensk. V apríli 2010 tu pri leteckom nešťastí zahynul poľský prezident Lech Kaczynski s vyše 90 ďalšími ľuďmi, príslušníkmi poľskej elity. Téma za tri a pol roka neprestala byť jednou z hlavných tém v poľských médiách.  „Čo sa píše o Smolensku v Rusku?“ pýta sa Pawel. Aleksander je trochu roztržito vyzerajúci štyridsiatnik s hustou bradou a prenikavým pohľadom. „Nič,“ odpovedá a s chladným neutrálnym pohľadom sa pozerá na Pawla. Tým to pohne, ale krotí svoju vášeň a opatrne zareaguje, aká dôležitá téma to pre jeho národ je. „Najviac mi prekáža, že vrak lietadla je stále v Rusku, že nám nebol vydaný,“ dodáva. Aleksander ho rezervovane vypočuje a nenútene dodá: „To lietadlo sa do Poľska nevráti nikdy.“ Nie, on nevystupuje ako obhajca Kremľa alebo Putina, o to tu vôbec nejde. „Kým bude to lietadlo v Rusku, Poliaci budú rozdelení, a to Rusku vyhovuje,“ dodá na záver Markov.  A Rojek nedokáže dodať ani slovo. Nedá sa. Práve na seba narazili dva svety. V žiadnej inej európskej krajine sa neskloňuje slovo „pravda“ vo verejnej diskusii častejšie, než práve v Poľsku, nikde ľudia tak veľmi nežijú témami historickej spravodlivosti. Aj v diskusii o Smolensku, ktorá čoraz viac vnútorne polarizuje Poľsko a hrozí, že časť národa sa kvôli vlastným ilúziám uzamkne do geta, je plná pravdy. Je to však diskusia, ktorú nemožno viesť s Rusmi. Z východu totiž celá tragédia skončila 10. apríla 2010, odvtedy je to hra. Často cynická a chladne vypočítavá, ale v podstate diplomatická hra. Rusom v nej ide o Rusko, nie o pravdu.
Keď pred dvoma týždňami spáchala istá moslimka z Dagestanu samovraždený útok v meste Volgograd, pri ktorom zahynulo šesť ľudí a zranení boli tridsiati, ruské oficiálne médiá nenechali nič na náhodu. Bol to prvý teroristický útok mimo Moskvy a Kaukaz. Ruské štátne médiá nehľadali pravdu o tom, čo sa stalo. Nesprávali sa nezávisle, investigatívne – ale mocensky. Polícia vo večerných správach informovala, že žena nastúpila do autobusu vo Volgograde omylom, pomýlila si ho s medzimestským autobusom do Moskvy. Keďže si na zástavke zabudla batožinu, okamžite ju bolo možné identifikovať a opísať aj jej motív, ktorý dokázal, že nebola spojená so žiadnou teroristickou organizáciou. Občiansky preukaz síce vyzeral tak, akoby bol vyrobený v ten deň, ale to bolo vedľajšie. Ruské médiá mali za cieľ upokojiť divákov, predísť ďalšej eskalácii napätia. Je to imperiálny pohľad na svet. Okamžite sa prispôsobuje vzniknutej situácii, ale pred jej riešením uprednostňuje prevenciu nových problémov. Ruský štát funguje inak ako európske štáty. Má nielen iné ciele, ale aj iné prostriedky. Nemôže sa spoľahnúť na viaceré inštitúcie štátu, krajine sa vládne najmä prostredníctvom televízie a tajných služieb.
Vráťme sa do Poľska.  Bude to znieť paradoxne, ale hlavný dôvod poľsko-ruského napätia je opäť imperializmus, lepšie povedané vzájomné podozrievanie z imperializmu. Keď Stanislaw Mikolajczyk, premiér poľskej exilovej vlády, počas druhej svetovej vojny namietal proti novému územnému členeniu a povedal Stalinovi, že Ľvov Rusku nikdy nepatril, Stalin mu povedal: „Ale Varšava patrila. A pamätáme si, že Poliaci boli kedysi v Moskve.“  Stalin neponechal nič na náhodu a komunistický režim v Poľsku po roku 1944 presadzovali Poliaci, ktorí boli sovietskymi občanmi.
Poľsko bolo historicky najväčšie, keď sa jeho štát nazýval Poľsko-litovskou úniou. Spoločný neabsolutistický štát siahal od Baltského k Čiernemu moru a bol spoločným štátom Poliakov, Litovcov, Ukrajincov, Bielorusov, Židov či Tatarov. Juliusz Mieroszewski tento región moderným slovníkom nazval oblasť ULB (Ukrajina, Litva, Bielorusko). Poľsko nedokáže myslieť imperiálne smerom na západ, ale len na východ, kde sa nachádza značná časť historického Poľska. A v tomto zmysle je zápas o miesto Ukrajiny (podpísanie či nepodpísanie asociačnej dohody s EÚ) aj zápasom o vznik nového Poľska. Samozrejme, charakter tohto „imperializmu“ je radikálne iný, než v prípade Ruska. Žiaľ, namiesto odvážnejšej historickej roly  vedú Poliaci občiansku zákopovú vojnu. Paradoxne, Lech Kaczynski, pre ktorého smrť je Poľsko rozdelené, bol pritom prezident, ktorý východu rozumel.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite