Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď sme vládli Rusku

.jozef Majchrák .časopis .história

To, že Jozef Gregor Tajovský a Janko Jesenský boli známi spisovatelia, vedia všetci. Oveľa menej sa vie, že ich spája aj dobrodružstvo, o ktorom svojho času s obdivom hovoril celý svet. Obaja boli legionári.

Keď mladý maďarský vojak úmyselne hodil 14. mája 1918 z vlaku v stanici Čeľabinsk na Urale kus železa medzi skupinu pofajčievajúcich československých legionárov, určite mu nenapadlo, že práve pohol dejinami.
V Rusku po boľševickej revolúcii v roku 1917 začala občianska vojna a chaos.  Boľševici podpísali mier s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom a vlaky s nemeckými a maďarskými vojenskými zajatcami sa ponáhľali domov, aby títo chlapci mohli byť opäť navlečení do vojenských uniforiem a nasadení do bojov na západnom fronte proti Francúzsku a Anglicku. Československí legionári, zbehovia z rakúskej armády, ktorí odmietli bojovať proti Rusom a radšej po ich boku bojovali proti Nemcom a svojmu cisárovi, zase smerovali na východ do Vladivostoku, aby mohli byť takisto čo najrýchlejšie prepravení na západný front bojovať na strane Francúzska a Anglicka. Obidve skupiny sa mohli v Čeľabinsku bez povšimnutia minúť a približne 70-tisíc legionárov (z toho asi 5-tisíc Slovákov) by sa bez väčšieho dejinného zápisu rozplynulo na frontoch prvej svetovej vojny. Mladý maďarský vojak im však umožnil zahrať si v jednej z najzaujímavejších epizód tejto vojny.

.sibír v našich rukách
Vyhodený kus železa ťažko zranil jedného z legionárov. Jeho druhovia násilím zastavili vlak, Maďarov vyhnali von a vinníka na mieste zlynčovali. Keď boľševici, ktorí v tom čase kontrolovali Čeľabinsk, niekoľkých legionárov zadržali, ich spolubojovníci zobrali miestnych červenoarmejcov útokom a obsadili mesto. Keď následne zachytili rozkazy vtedajšieho boľševického komisára Leva Trockého, aby Červená armáda legionárov odzbrojila, rozhodli sa zobrať veci do svojich rúk a do Vladivostoku sa prebojovať. Keď na nich boľševici zaútočili, odrazili ich a ovládli obrovské územie okolo železničnej magistrály medzi Uralom a Vladivostokom. Miestni ľudia, unavení vojnou a terorizovaní boľševickými jednotkami, ich na mnohých miestach vítali s nadšením. Legionár Josef Kliment si napríklad po dobytí Jekaterinburgu do svojho denníka (v roku 2005 vyšiel knižne) zapísal: „Zástupy obyvateľstva sa ponáhľali na železničnú stanicu a s búrlivými ováciami nás vítali ako osloboditeľov. Bolo vidieť, ako nás Rusi majú radi. Boli sme tiež veľmi srdečne prijatí v rodinách miestnych obyvateľov a hostení so slovanskou láskou.“ Pod ochranou légií vznikla na Sibíri dokonca dočasná vláda, ktorú však neskôr zvrhol „biely“ admirál Kolčak a nastolil na tomto území tvrdú diktatúru.  
Z neveľkého československého vojenského zboru sa tak doslova z večera do rána stal mocenský faktor na svetovej šachovnici. Légie tým, že obsadili Transsibírsku magistrálu, znemožnili presun desaťtisícov nemeckých zajatcov, ktorí sa tak nemohli zapojiť do bojov na západnom fronte. Štáty Dohody preto Masaryka žiadali, aby légie v Rusku zostali čo najdlhšie. Československý odboj súhlasil, chcel však, aby ich spojenci uznali za legitímnu armádu. A ako píše český historik Antonín Klimek vo svojej knihe Vitajte v Prvej republike, každá armáda musí mať aj politické vedenie – vládu – a byť vojskom nejakého štátu. V období od konca mája do augusta 1918 tak uznalo Československú národnú radu a légie za spojencov postupne Francúzsko, Veľká Británia a USA.

.porazíme boľševika  
Medzitým vznikol samostatný československý štát, skončila sa prvá svetová vojna, ale légie zaseknuté v občianskej vojne v Rusku stále bojovali. Niektorí politici  s nimi dokonca mali ešte ďalekosiahle plány. Jedným z nich bol prvý československý premiér Karel Kramář. Spojenci v tom čase intenzívne riešili, ako sa postaviť k novému geopolitickému fenoménu – Sovietskemu Rusku, kde stále prebiehala občianska vojna. Jednou z alternatív bola aj vojenská intervencia. Podporovali ju nielen viacerí francúzski politici, ale aj vtedajší  britský minister vojny Winston Churchill. Horlivým priaznivcom tejto myšlienky bol aj Karol Kramář. Kramář Rusko miloval. Samozrejme, to staré, predboľševické. Jeho žena Nadežda Nikolajevna pochádzala z bohatej moskovskej obchodníckej rodiny, ich manželstvu požehnal pravoslávny kňaz a letnú dovolenku trávievali v rodinnej vile na Kryme.  V angažovaní sa proti boľševickému Rusku videl Kramář osudovú misiu nového československého štátu. Predstavoval si, že pod československou taktovkou a za pomoci spojencov sa zorganizujú početné vojenské dobrovoľnícke zbory, ktoré vtrhnú do Ruska, zároveň sa légie otočia na západ a oba vojenské zbory sa stretnú v Moskve.  Kramářove veľkolepé plány však našťastie zavrhli nielen spojenci, ale najmä Masaryk so Štefánikom. Bol to najmä Milan Rastislav Štefánik, ktorý dal po návrate z inšpekčnej cesty na Sibíri Masarykovi a Kramářovi jasne najavo, že ak „morálne a fyzicky vyčerpané“ jednotky nebudú čo najskôr presunuté do Európy, hrozí ich totálna demoralizácia.

.cárske zlato?
V čase, keď českí a európski politici diskutovali o budúcnosti légií, mali radoví legionári úplne iné starosti. Okrem bojov sa museli postarať aj o každodenné prežitie. O tom, že sa im to celkom slušne darilo, svedčia aj pamäti už spomínaného legionára Klimenta. „Každý deň bol čerstvý výborný chlieb, každý druhý deň naše buchty s marmeládou. Na staniciach sme kupovali mlieko, maslo, pečené mäso všetkého druhu – zajace, husi, kačky, všetko to, čo predavačky práve mali na predaj. Tiež malé prasiatka, ryby, kurence a saláma. Na Sibíri nebola napriek vojne žiadna núdza o potraviny, pretože to bola komora zásobujúca celé Rusko maslom, mäsom a chlebom.“
Hneď po prvej svetovej vojne sa vynorilo množstvo „zaručených informácií“ o tom, že relatívne dobré hospodárske fungovanie légií súvisí s tým, že sa ich príslušníci zmocnili časti cárskeho pokladu. A niektorí Rusi možno doteraz hľadajú tajomný vrch, do ktorého podľa legendy legionári ukryli zlatý poklad. Je pravda, že legionári mali cársky poklad istý čas pod kontrolou. Dostali sa k nemu však až po tom, ako jeho značnú časť minul na „svoju vojnu“ admirál Kolčak. Zvyšok legionári vydali boľševikom. Český historik Zdeňek Sládek, ktorý sa tejto téme venoval priúšťa, že malá časť drahých kovov zo Sibíri v hodnote desiatok miliónov sa dostala do trezorov pražských bánk. „V porovnaní s tým, čo z pokladu ukoristili svetové banky a rôzni zástupcovia Kolčaka, sú to však len odrobinky,“ píše Sládek.  
Za dobrým hospodárením légií  treba vidieť skôr ich Technické oddelenie, ktoré fungovalo ako podnikateľský subjekt. Obchodovalo s nerastmi, vlnou, kožušinami a v Rusku dokonca dočasne vlastnilo niekoľko baní a tovární. Zisk z ich predaja bol privezený do Československa, stal sa základom pre rozbeh Legiobanky aj podporu vyslúžilýchlegionárov. Hoci viacerých z nich doma ešte čakali zaujímavé kariéry. Aj keď, ako to bolo v prípade vodcu československých fašistov genarála Gajdu, niekedy to boli aj kariéry tragické. To je však už úplne iný príbeh.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite