Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo ostane z Dynamitky?

.eva Čobejová .časopis .história

Pre celé generácie Bratislavčanov bola Dynamitka, Dimitrovka či najnovšie Istrochem len synonymom smradu a rozľahlého územia s dymiacimi komínmi či ošarpanými halami. Ale ten pohľad sa pomaličky mení.

Možno si veľa ľudí, prechádzajúcich okolo toho zanedbaného rozľahlého územia  povie, že čím skôr tie továrenské haly zmiznú z mapy mesta a nahradia ich byty či nákupné centrá, tým lepšie. Lenže stačí sa vybrať na prechádzku v blízkosti tejto fabriky, prejsť Nobelovou ulicou, všímať si staršie obytné bloky, parky, obslužné budovy – a napriek istej rozbitosti územia a novodobého chaosu tu stále vidno pozostatky veľkorysého konceptu silnej fabriky, ktorá okolo seba budovala aj robotnícke kolónie so solídnymi bytmi, parkmi i športovými možnosťami.
Nie div, že v posledných rokoch fascinuje bývalá Dynamitka aj historikov, pamiatkarov i nadšených laikov. Renomovaný slovenský historik Roman Holec napísal knižku Dejiny plné dynamitu, pamiatkarka Viera Obuchová jej venovala dosť priestoru v knihe Priemyselná Bratislava a chemikTomáš Dérer vzbudil záujem o Dynamitku najprv svojimi blogmi, a napokon vydal zaujímavú knižku Vzostup a zánik bratislavskej Dynamitky. Aj teoretička architektúry Nina Bartošová chystá práve knihu o Dynamitke. Je to pozitívny obrat, keď v meste neobdivujeme len sakrálne pamiatky, honosné vily či paláce. Napokon, mesto by nebohatlo a nerozvíjalo sa, keby nemalo silné priemyselné zázemie. Rozhodnutie Alfreda Nobela a jeho obchodných partnerov, vybudovať jeden zo svojich podnikov na močaristých plochách medzi Bratislavou a Račou, bolo mimoriadne dôležité nielen pre toto mesto. Historik Roman Holec pripomína, že zásluhou Dynamitky sa z Bratislavy stalo jedno z centier chemického priemyslu a túto tradíciu, od začiatku spojenú s multietnickými hodnotami, treba kultivovať v historickej pamäti mesta, národa a štátu. „Iné podobné podniky s takýmito dlhými dejinami a medzinárodným významom na Slovensku totiž nemáme,“ tvrdí historik Holec.

.začiatok
Švédsky chemik, vynálezca a podnikateľ Alfred Nobel veľmi rýchlo po svojom vynáleze dynamitu  začal zakladať po celom svete továrne na výrobu tohto veľmi žiadaného artikla. V októbri roku 1873 aj bratislavská mestská rada povolila výstavbu podniku, ktorý začala stavať spoločnosť Alfred Nobel & Co. Na umiestnenie svojej fabriky v Rakúsko-Uhorsku si Nobel vybral strategickú polohu. Bratislava ležala blízko vnútornej hranice monarchie. Podnik patril najprv pod viedenskú centrálu, ale nachádzal sa v Uhorsku, takže šikovne využíval výhody, poskytované jednou i druhou časťou monarchie.
Nobel viackrát osobne navštívil Bratislavu a dohliadal na postup prác, keďže tu budoval najlepšie zariadenú továreň na výrobu výbušnín v habsburskej monarchii. V roku 1885 mu jeho blízky spolupracovník Izidor Trauzl písal: „V tomto polroku bude v Bratislave dokončená aj prevádzka na výrobu kyseliny sírovej a realizované elektrické osvetlenie továrne. Bratislava sa tým zakrátko stane najlepšie vybavenou továrňou na kontinente a svojou centrálnou polohou, priamym spojením železnicami a Dunajom na všetky smery bude konkurencieschopnou v kontinentálnom obchode.“
S rozvojom Dynamitky je významne spojená aj nemecká židovská rodina Philippovcov. Rodina sa spolupodieľala na zakladaní nemeckých a stredoeurópskych podnikov nobelovského koncernu a jej podnikateľská filozofia stála podľa historika Holeca na zásade solídnosti, „safety first“ a myslenia na budúcnosť. Philippovci vlastnili podstatnú časť akcií firmy a podieľali sa na spravovaní Dynamitky až do roku 1939, keď sa ako židia stali bezprávnymi občanmi.

.problémy s národnosťou
Dynamitku od začiatku sprevádzali problémy s jej „národnosťou“. V 19. storočí, ale aj v 20. storočí hrala národná príslušnosť majiteľov i manažmentu dôležitú úlohu. Uhorsko po vyrovnaní exaktne rozlišovalo nacionálnu identitu podnikov  a Dynamitka bola rakúsko-nemecká (iba v technickej kancelárii tvorili väčšinu Česi). Po vzniku Československej republiky sa Dynamitka opäť ocitla v komplikovanej situácii. Akcie držali nemecké, rakúske a maďarské subjekty a aj manažment tvorili Nemci a Maďari. Preto bola Dynamitka vnímaná z hľadiska štátneho záujmu ako nespoľahlivá. Preto jej nemohla ostať v rukách licencia na výrobu výbušnín a licenciu, ako aj monopol na túto výrobu získala v ČSR firma v Semtíne. Dynamitka  tak prišla o svoju najlukratívnejšiu výrobu.
Všetko sa však zmenilo po rozpade ČSR, keď sa slovenský priemysel stal súčasťou nemeckých hospodárskych plánov. Nemecký kapitál v Dynamitke bol zrazu výhodou. Nevýhodou bol akurát vysoký podiel židov v akcionárskej štruktúre aj v manažmente. Čoraz silnejší tlak nacistov vyriešil tento problém – židia museli z firmy odísť. Jej hlavný akcionár Erwin Philipp musel pod cenu predať svoje akcie a za to sa mohol vysťahovať do Švajčiarska. Hlavné slovo mal už v júli 1939 v Dynamitke nemecký chemický koncern IG Farben. Aj v tomto čase bola opäť v Dynamitke národnosť a rasa dôležitá, prípustný bol ríšskonemecký árijec a lojálny Slovák. O rok neskôr už Dynamitka opäť mohla vyrábať výbušniny a stala sa najdôležitejším  podnikom slovenského štátu, hoci slúžila takmer výlučne záujmom nemeckého vojnového hospodárstva. Pár krátkych rokov prežívala preto boom. Výroba výbušnín jej prinášala obrovské zisky a firma štedro investovala. Pre nemecký chemický priemysel sa navyše stala mostom k strednej a juhovýchodnej Európe. Dynamitka a jej dcérske spoločnosti počas vojnovej konjunktúry založili sedem nových spoločností a šesť ďalších získali, a to v Rumunsku, v Chorvátsku i Maďarsku.
No od roku 1943 sa už Dynamitka dostáva do vážnych ťažkostí a blíži sa rýchly pád. Zbombardovanie rafinérie Apollo, ktorá tiež patrila do sféry vplyvu Dynamitky, v júni 1944 bolo šokom. Bombardovanie v decembri 1944 poškodilo aj niektoré  prevádzky Dynamitky, a tak sa začína manažment Dynamitky baliť a chystať sťahovanie. Od januára do marca 1945 boli zariadenia, inventár, autá, vagóny, suroviny i výrobky odosielané do Nemecka.  Podľa odhadu hodnota odvlečeného majetku bola 49 miliónov Kčs.  

.nová éra
Československo Dynamitku znárodnilo a jej riaditeľom sa v roku 1946 stal významný chemik Viliam Ríša, ktorý vybudoval nový závod na výrobu viskózových vlákien a vybavil ho americkými strojmi. Ríša bol za to v päťdesiatych rokoch obvinený a uväznený. Riaditeľom sa potom stal dvadsaťšesťročný absolvent chemickej priemyslovky, spoľahlivý komunistický káder Vincent Krahulec.
V roku 1952 sa Dynamitka mení na Chemické závody Juraja Dimitrova a začína sa prudký rozvoj výroby pesticídov. V rokoch 1960 až 1990 podnik zamestnával až
7 000 ľudí. Podnik sa už ocitol v obývaných štvrtiach mesta a svojím zápachom aj neekologickými výrobami iritoval obyvateľov mesta. Postupne bol preto nútený odstavovať zastarané neekologické výroby. Ešte výraznejšie obmedzenie výroby prišlo v deväťdesiatych rokoch.
Odštátnenie Istrochemu sprevádzalo pochybnosti ako všetky mečiarovské privatizácie. Podnik získala skupina CHZB, ale firme hrozil konkurz a Fond národného majetku privatizáciu po nástupe Dzurindovej vlády spochybnil. Akcie sa vrátili v roku 1999 späť štátu. V roku 2002 kúpil Istrochem  Agrofert Holdingu česko-slovenského podnikateľa Andreja Babiša. V obrovskom areáli mali už hodnotu najmä pozemky – ide o 150 hektárov ucelenej plochy. A keď Andrej Babiš získal v roku 2005 Duslo Šaľa, tak sa Istrochem stal dcérskou spoločnosťou Dusla. Vtedy ešte bežala výroba výbušnín, ale Babiš ju odčlenil do samostatného podniku a ten predal Explosii Semtín. Tá v roku 2009 oznámila, že ruší v Bratislave výrobu priemyselných trhavín. Tomáš Dérer v knižke Vzostup a zánik bratislavskej Dynamitky konštatuje: „Príbeh bratislavského dynamitu sa tak skončil druhýkrát a definitívne. Paradoxne, s účasťou tej istej pardubickej firmy ako takmer pred deväťdesiatimi rokmi.“
Celý areál dnes spravuje spoločnosť Istrochem Reality, dcérska firma Agrofertu. Aké má plány s pozemkami, o tom neinformuje. Akurát na stránke ateliéra Architekti a B.K.P.Š. možno vidieť urbanistickú štúdiu z roku 2009 na revitalizáciu územia tohto zanikajúceho priemyselného areálu, kde by malo ísť o bývanie, pracoviská a vybavenosť.

.čo zachovať
Z obdobia Alfreda Nobela máme v Bratislave dve národné kultúrne pamiatky – Zrkadlovú sieň v bývalom kasíne Dynamitky a tiež bytový dom slúžiaci riaditeľstvu Dynamitky so znakom DN nad vchodom.
Je viacero úvah, čo ešte zachovať zo samotného výrobného areálu Dynamitky. Tomáš Dérer považuje za najpozoruhodnejšiu časť továrne prevádzku trhavín, ktorá by sa dala pretvoriť na originálne múzeum, venované niekdajšej výrobe dynamitu, ako aj osobnosti Alfreda Nobela. Prevádzka trhavín je umiestnená v parku, takže atraktívne múzeum by nemuselo byť ani príliš finančne náročné.
Aj historička Viera Obuchová z Mestského ústavu ochrany pamiatok považuje za najzaujímavejšiu časť Dynamitky tie objekty, v ktorých sa vyrábali trhaviny. Je škoda, že štát tieto objekty predal skôr, než si preskúmal, či by ich sám mohol atraktívne využiť, podobne ako sa to udialo pri Cvernovke či tabakovej továrni. Viera Obuchová vyrástla v robotníckej kolónii Dynamitky a tvrdí: „Žiaľ, zo starej kolónie dnes neostalo takmer nič. Je škoda, že sa to asanovalo, bol to nádherný komplex so školou, kaplnkou, konzumom, kasínom, domom pre učiteľov, štadiónom, kúpeľmi, kúpaliskom, tenisovými kurtmi. Keby to dnes stálo, bol by to svetový unikát. Týchto robotníckych kolónií mi je naozaj ľúto.“
Architektka Nina Bartošová mala možnosť preskúmať areál Dynamitky a navštívila aj iné Nobelove závody v Európe. „Význam Dynamitky je z hľadiska pamiatkových hodnôt nespochybniteľný,“ tvrdí Bartošová, „ale reálna možnosť zachovať a využiť bývalé výrobné objekty bez ďalších výskumov, ktoré zhodnotia aj kontamináciu územia a ich fyzický stav, je otázna. Určite by stálo za to, už len na ilustráciu typu výroby, ktorá tu dominovala, zachovať časť závodu výroby priemyselných trhavín, v ktorom sú jednotlivé objekty chránené typickými zemnými valmi. Pre ikonický charakter by bolo dobré ponechať aj obe vodné veže – z ktorých jednu už ukážkovo konvertovali architekti BKPŠ.“
No Nina Bartošová má aj isté pochybnosti, či dnes presne vieme povedať, čo Dynamitka znamená pre pamäť miesta. „V zahraničných prípadoch, keď sa podarilo uchovať podobnú dynamitku, či už v Avigliane, alebo v Paulilles, to boli predovšetkým bývalí zamestnanci, ktorí o záchranu dynamitky bojovali. Výrobné objekty pre nich zhmotňujú spomienku na ťažkú a nebezpečnú prácu, na ktorú sú však títo ľudia hrdí. Ich príbeh ostáva živý práve vďaka tomu, že tieto objekty stále existujú. Nemuselo pritom ísť nutne, podobne ako ani u nás, o celkom pôvodné stavby z čias Nobela.“ Podľa Niny Bartošovej aj Dynamitka jasne ukazuje, že pamiatková hodnota stavieb nezávisí vždy len od ich kvality či od estetiky architektúry. Podstatnejšie je niečo iné – spoločenský záujem.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite