Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Odtrhnutý

.štefan Hríb .časopis .editorial

Keď sa v roku 1992 nedostalo VPN (hnutie z novembra 1989) do parlamentu, Ján Čarnogurský mi povedal, že je to odraz odtrhnutosti liberálov od skutočného Slovenska. Čoho odrazom je potom jeho nedávny odchod z KDH?

Pre mladšie narodených – voľby v roku 1992 vyhralo s obrovskou prevahou HZDS, a tým bolo rozhodnuté nielen o rozdelení Československa, ale aj o mafianizácii Slovenska. KDH sa vtedy do parlamentu dostalo, ale len s takmer 9 percentami. VPN so 4 percentami prepadlo, ale len preto, že sa nedohodlo s DS-ODS, takže 3 percentá hlasov vyšli nazmar. Inými slovami, v roku 1992 mali kresťanskí demokrati podobné percentá, ako občianski demokrati, len tí druhí boli rozdelení medzi dve strany.
Prečo mi teda Ján Čarnogurský pred 20 rokmi tak sebaisto tvrdil, že volebný výsledok v roku 1992 je odsudkom občianskej pravice a potvrdením tej kresťanskej? Prekvapujúcou odpoveďou je jeho neslávny osud v hnutí, ktoré založil, vypiplal z detských plienok a doviedol k slávnemu roku 1998.
Niet pochýb o tom, že Ján Čarnogurský bol nielen ústrednou postavou vzniku KDH, ale aj jeho najvýraznejšou postavou. Bol to on, kto budoval zaujímavý tím (Mikloško, Dzurinda, Palko, Šimko, Lipšic), a bol to zasa najmä on, kto v 90. rokoch urobil z KDH lídra lepšieho Slovenska. Ale v jednej podstatnej kvalite sa po celý ten čas mýlil. Tak, ako od vnútornej povahy Slovenska z roku 1992 nebola „odtrhnutá“ len občianska pravica, ale aj tá jeho kresťanská, tak to, paradoxne, platilo aj medzi ním a KDH. Čarnogurského odchod z hnutia predsa nie je dôsledkom prezidentských volieb. Ten odchod len na dreň odhalil, že Čarnogurský nemal s KDH veľa spoločné už viac ako 15 rokov.
Nezabúdajme, že ešte v roku 1996 sa začalo uvažovať, že Čarnogurský je fuj a Dzurinda cool. Že netreba 15-percentné hnutie, ale 30-percentnú ľudovú stranu. A že Slovensko už nepotrebuje disidentov s názorom, ale radšej pragmatikov. Túto manipulatívnu hru vtedy rozohrali Ruskova Markíza, dzurindovskí mestskí kibici, časť Slobodnej Európy a SME, ale bez opory vnútri KDH by nebola úspešná. A vnútro KDH potrebnú oporu na popravu svojho šéfa radodajne poskytlo.
Neveríte? Tak si v dobovej tlači nájdite hoci len to, ako sa k samotnej existencii KDH staval jeho dnešný predseda Figeľ aj ďalší „skalní“ kádeháci. Nie je to veselé čítanie. Ale je to čítanie o tom skutočnom KDH.
Ešte menej veselý je však osud tých ľudí, ktorí Čarnogurského odkaz celé tie roky naozaj bránili. Keď František Mikloško a Vladimír Palko pre nesúhlas s mľandravou a na funkcie zameranou tvárou KDH položili funkcie a odišli, Ján Čarnogurský sa k nim staval podobne, ako v roku 1992 ku VPN. Cynicky a najmä v rozpore s realitou.
Teraz, keď ho jeho vlastní nepovažujú za vhodného kandidáta na hlavu štátu, odišiel z hnutia aj on. Smutné. Ale ak sa po voľbách v roku 1992 nadradene vysmieval VPN, tak aspoň vlastný odchod z KDH v roku 2013 by mu už mohol dostatočne ilustrovať, že Slovensko je celkom iné, než si Ján Čarnogurský dlhé roky dosť pyšne myslel.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite