Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Spektákel, vtip a absolútno

.alexandra Tamásová .časopis .umenie

Cena Oskára Čepana (COČ) je už „dospelá“ – má osemnásť rokov. Aktuálne prebieha v Pisztoryho paláci v Bratislave výstava tohtoročných štyroch finalistov, kde bude 10. októbra vyhlásený aktuálny víťaz či víťazka.

Lokácia výstavy, ktorá sa v posledných rokoch presúva z miesta na miesto, je tentoraz zvolená veľmi dobre. Po príliš punkovej Cvernovke v roku 2011 a, naopak, priveľmi „inštitucionálnej“ galérii Slovenskej výtvarnej únie minulý rok sa zdá, že organizátorom sa podarilo nájsť balans medzi mladosťou a neformálnosťou na jednej strane, a dôstojnosťou na druhej. Pisztoryho palác je momentálne očividne v móde – konali sa tam napríklad podujatia v rámci festivalu Bratislava Design Week, alebo francúzsko-slovenská výstava Pekná maľba II. Vyhovuje zrejme súčasnému duchu doby, ktorý vyhľadáva a oceňuje všetko staromódne, historické, pričom na škodu nie je ani istá miera schátranosti a celkový pocit kreatívneho provizória. Bývalé Leninovo múzeum všetky tieto atribúty spĺňa, a výstava finalistov COČ mu svedčí. Tento rok porota zo všetkých prihlásených vybrala do finále Zuzanu Žabkovú, Martina Vongreja, Radovana Čerevku a Erika Sikoru.  
Zuzana Žabková sa nedávno zviditeľnila najmä vďaka cene Essl Award, kde sa stala víťazkou spolu s Marcelom Mališom. Jej video De profundis zachytávalo ôsmich dirigentov, ktorí bez orchestra, v úplnom tichu, dirigovali svoju obľúbenú verziu tohto žalmu. Nezapreli sa tu tanečné východiská autorky, ktorá sa okrem vizuálneho umenia venuje aj choreografii. Tanec je tiež súčasťou jej inštalácie, predstavenej v rámci COČ. Práca s názvom Úsmev Giocondy sčasti reaguje na slávny počin Marcela Duchampa, ktorý na pohľadnicu s reprodukciou Mony Lisy domaľoval postave fúzy, ale tiež na rovnomennú knižnú publikáciu – súbor mysterióznych poviedok. Inštalácia pozostáva z viacerých súčastí, ktoré nejakým spôsobom reflektujú daný motív. Vnútorná súvislosť medzi jednotlivými komponentmi pritom nie je na prvý pohľad zrejmá – pre dekódovanie zmyslu je nutné prečítať si autorský text, ktorý je (našťastie) umiestnený na výstave tiež. Za najsilnejšiu časť považujem video, založené na kruhovom pohybe kamery po výstavnom priestore, ktorá v určitom momente zachytáva tancujúce ženy rozmiestnené v jednotlivých miestnostiach. Mínusom prezentácie je formálna aj obsahová rozdrobenosť, pôvodná myšlienka akoby sa autorke rozliala až príliš do šírky.
Obdobné výhrady mám aj voči inštalácii Radovana Čerevku, ktorá je taktiež veľmi prekombinovaná, zrejme s úmyslom zvýšiť estetický účinok, respektíve  spektakulárnosť diela. Témou sa stáva politická, či skôr vojenská situácia v Afganistane, ktorý sa v roku 2001 stal terčom operácie s názvom Enduring Freedom (Trvalá sloboda). Čerevka upozorňuje na to, ako sa pôvodne emotívne správy o situácii v médiách zmenili na chladné prezentovanie rôznych grafov a iných schém, znázorňujúcich vývoj situácie. Vytvoril takmer divadelnú scénu, kde v popredí navezená vrstva suchej zeminy s rastlinami a prázdnymi nábojmi symbolizuje reálny Afganistan, zatiaľ čo pozadie tvoria nadrozmerné modely grafov rôznych farieb a tvarov, zrejme na akcentovanie kontrastu medzi živou realitou a jej mediálnou reprezentáciou. Vojnovým konfliktom na Blízkom východe sa Čerevka venuje už dlhší čas, a estetizujúci prístup k téme je mu zrejme vlastný, keďže tému často stvárňuje prostredníctvom vizuálne bohatých inštalácií  vrátane napríklad modelov krajín s ľudskými postavičkami.
Pre mňa najzaujímavejšou časťou výstavy je práca Martina Vongreja Spomienka z absolútna. Hoci je silne zavinutá do seba v zmysle neľahkej diváckej čitateľnosti, má potenciál rozozvučať v divákovi netušené struny. Autor nás núti prezerať si dielo stále znova, provokujúc túžbu absorbovať naplno jeho zmysel. Jadro Vongrejovej práce tvorí obrovský kus dreva – kruh vyrezaný z kmeňa zoťatého stromu. Z centra kruhu, odtiaľ, kde sa skrýva najranejšie „detstvo“ rastliny, smerujú povrázky natiahnuté až do protiľahlých rohov miestnosti. Na nich sú zavesené neostré fotografie, z ktorých sa postupne na každej strane vynorí čiernobiely obraz – na jednom z nich vidíme koruny stromov vrátane toho, ktorého časť je na výstave; na druhej strane je potom záber na tie isté koruny, tentoraz už bez neho. Hoci by tiež možno bolo žiaduce zverejniť na výstave aj autorský text, ktorý by objasňoval niektoré menej zrozumiteľné prvky inštalácie (napríklad  fotografiu Marka Chapmana s Johnom Lennonom), predsa len treba uznať, že schopnosť vyvolať zvedavosť je kvalitou, ktorá bola v umení vždy vzácna.
V poslednej miestnosti  v závere výstavy je video Erika Sikoru, ktoré je súčasťou projektu Plávajúce kamene. Na videu autor „akože“ vážnym tónom opisuje a zároveň demonštruje svoj veľký objav – plávajúce kamene, ako aj rozmanité podnikateľské zámery, ktoré s týmito „kameňmi“ má. Nebudem prezrádzať pointu príbehu o kameňoch, aby som nepokazila budúcim návštevníkom zážitok – spomeniem len, že na prvý pohľad lacná groteska sa zvráti v prekvapivej pointe na priam spoločensky apelatívne dielo s vážnym posolstvom. Návštevníkom, znalým súčasného slovenského umenia, môže zážitok z práce Erika Sikoru trochu pokaziť fakt, že silne pripomenie štýl o čosi staršieho výtvarníka Cyrila Blaža. Počas vernisáže takmer neustále plne obsadené stoličky pred premietacou plochou, ako aj živé reakcie obecenstva však ukazujú, že v rámci celej výstavy ide zrejme o projekt s najsilnejším diváckym potenciálom.
Záverom možno zhrnúť, že tohtoroční finalisti poňali svoje prezentácie ako možnosť ukázať zo seba naozaj to najlepšie a zaujať nielen konceptom, ale aj vizuálne príťažlivým podaním. Azda za to môžu zmenené podmienky súťaže oproti predchádzajúcim ročníkom, keď bol víťaz vyhlasovaný už počas vernisáže, a výstava tak bola len akousi povinnou jazdou, ktorá už na porotu nemala vplyv. Nový model tak priniesol do prezentácie viac energie a dravosti, z čoho napokon profitujeme predovšetkým my – jej diváci.
V čase písania tohto textu víťaz ešte nie je známy, a šance sa zdajú vyrovnané. V tomto ročníku voľba v každom prípade dopadne dobre.
Výstavu finalistov Ceny Oskára Čepana možno uvidieť v Pisztoryho paláci do 15. októbra.

Autorka je výtvarná kritička.

.diskusia
.neprehliadnite