Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

15 rokov po

.štefan Hríb .časopis .editorial

Smer nemá súpera, hlave štátu chýba rozmer, krajina stratila náboj a mnohí z nás nádej. Ale nie je to beznádejné. Iba treba pochopiť problém – a ten je ukrytý v slávnych voľbách z roku 1998.

Voľby spred pätnástich rokov boli jedným z pozitívnych vzopätí Slovenska. Možno boli ešte autentickejším vzopätím, než rok 1989. Ten sychravý November, jeho hrdé námestia, vracajúci sa Karel Kryl, prepustená Bratislavská päťka a Václav Havel na balkóne Melantrichu budú navždy mojím najväčším spoločenským zázrakom, ale myslím si, že pád komunizmu sme si my na Slovensku zaslúžili menej než pád Mečiara.
Až v roku 1998 sme vedome a v dostatočnom počte odmietli brutalitu, nevkus a lož ako stavebné kamene vlastného štátu. Tie voľby nebudú nikdy dostatočne docenené, pretože už nie je možné overiť, kde by sme boli bez nich, či iba v závoze Európy, alebo priamo v Putinovom blízkom zahraničí.
Bol to kľúčový moment posledných dvadsiatich rokov, svetlá chvíľa moderného Slovenska, naša spoločná miliónová výhra, ktorou sme na poslednú chvíľu zaplatili svoje vykročenie z bahna vlastných besov. Neviem a nechcem na to zabudnúť.
Ale rovnako neviem a nechcem zabudnúť, že práve vtedy, vo chvíli opojnej radosti z prehry pána Idem od vás, sme položili nielen základy dnešnej prevahy Smeru, ale aj príčiny rozkladného pocitu, že všetci politici sú povodníci a že všetky reformy zlyhali. Dokonca si myslím, že aj aktuálna renesancia viery v štát a jeho zásahy pramení v roku 1998.
Vtedy, pretože šlo naozaj o všetko, sa tu uverilo, že poraziť Mečiara možno aj jeho zbraňami. A tak SDK zaplatila novinárom za krajšie písanie a plechovo sľúbila dvojnásobné platy, komunista Schuster sa spoločne predával ako dobrá voľba, z Pavla Ruska urobila opozícia, vedomá si sily televízie, obeť mafie, hoci bol jej produktom. A takmer všetci prestali brať ohľady.
Pamätám si, ako zúfalo kričali celé nasledujúce roky Jano Langoš, Fero Mikloško, Peter Zajac či Vlado Palko, že Dzurinda oklamal KDH a DS pre svoju osobnú moc a že eróziou dôvery ohrozuje všetko, čo rok 1998 priniesol. Nikto to nechcel počúvať. Nikto. Intelektuáli sa z toho vysmievali, pre médiá to bolo pod ich rozlišovaciu schopnosť, a volič mal radšej predstavu jedného lídra jednej strany, než akúsi päťkoalíciu. Dzurinda to pochopil, zneužil a zúročil, veľmi šikovne zúročil, ale nakoniec sa sám stal Mečiarom roku 2012.
Ale nejde o jedného politika. Vzopätie z roku 1998 a príbeh jeho rozkladu hovorí omnoho viac. A to, že bez dôvery nič na svete dlho nepretrvá. Že aj reformy, akokoľvek rozumné, potrebujú dôveryhodných nositeľov, inak budú rozložené. A že akokoľvek veľký a potrebný je cieľ, bez naoko malých cností sa ešte aj jeho dosiahnutie môže zmeniť na nočnú moru.
Pred pätnástimi rokmi bol porazený mečiarizmus, áno, aj vďaka Dzurindovi. Ale najmä ním použité zbrane privolali súčasnú nehybnosť. Takže, páni a dámy, ak bude niekto z vás čosi skúšať nabudúce, nezabudnite, prosím, na silu dôvery.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite