Téza prvá: hlavička J&T na materiáloch o celej transakcii vyzerá ako dôkaz o štáte, ktorý je v rukách finančnej skupiny – ale nie je to celkom tak. Jednak išlo podľa všetkého o značku z počítača menej významného úradníka onej firmy, ktorý nemal žiadne obsahové kompetencie. Ale najmä: ak je súkromná značka na štátnej zmluve dôkazom čohosi, tak skôr toho, že štát nemá dostatok schopných ľudí, ktorí by podobne zložitým procesom rozumeli. Milá opozícia, nebuď aspoň v tomto pokrytecká: koľko zákonov a zmlúv, aj tých finančne lukratívnych, vám za tie roky pripravovali externí právnici, experti a áno, aj finančné skupiny? Príklad Uhliarika a jeho farmazákona nie je predsa žiadnou výnimkou, a vy to viete. Tak aký korunný dôkaz?
Téza druhá: zvyk vidieť podvod vo všetkom, v čom figuruje J&T, má síce svoju logiku, za ktorú si môže táto firma sama, ale nie je to univerzálny kompas. V reprivatizácii celej SPP je totiž milá J&T iba komparzom omnoho silnejších českých hráčov, Kellnera a v tomto prípade najmä Křetinského, ktorí majú predsa len iný podnikateľský príbeh. Je to naozaj iba téza, ale zo všetkého, čo o odkúpení SPP od pôvodne nemecko-francúzskeho majiteľa viem, mi to vychádza na vážny nadregionálny plán českej megafirmy v oblasti energetiky. Ťahať ich do mečiarovských scenárov okamžitého tunelovania všetkého, čo nie je prikované k stredu Zeme, sa mi teda zdá minimálne predčasné. Môže sa totiž ukázať, že rozumným manažovaním firmy a jej prepojením k susedovi na Západ prispejú obaja Česi k nášmu HDP viac, než celá armáda rozhnevaných opozičných politikov.
Téza číslo tri: za hlavný problém Ficovho zoštátnenia tej časti SPP, ktorá rozhoduje okrem iného o cenách pre domácnosti, sa vydáva jej zadlženie, ktoré teraz na seba preberá štát. Štát vraj prebral problém a súkromník zlaté vajce. Ale ani to nie je presné: opakujúce sa zadlženie časti SPP a reálna hrozba prehratých arbitráží nevznikli predsa z konania súkromníka, ale zo socialistického rozhodnutia predošlej Ficovej vlády, regulovať ceny plynu pre domácnosti tak, že budú pod trhovou cenou. Problém teda nie je v tom, že štát preberá zadlženú firmu, ale v tom, že ju svojím ideologickým pohľadom na svet nechal samotný Fico zadlžiť, a to proti vôli jej kľúčového sukromného spoluvlastníka. Toto malo byť skutočné pole koalično-opozičnej názorovej bitky. Ale to by musela mať opozícia názor, a najmä odvahu povedať, že je za trhové riešenia, ktoré by síce v minulosti znamenali vyššie ceny plynu pre niektoré domácnosti, ale menšie dlhy dnes, a teda už strednodobo neutrálny dosah. Mimochodom, dlhodobo by vzhľadom na svetový pokles cien plynu bolo trhové správanie sa štátu dokonca výhodnejšie pre všetkých.
Možno sa mýlim, ale akosi cítim, že v minulých dňoch som videl skôr účelovo zvolený cieľ opozície, umožňujúci ďalší infantilný festival dua Matovič-Hlina, než obranu záujmov tejto krajiny.
Téza druhá: zvyk vidieť podvod vo všetkom, v čom figuruje J&T, má síce svoju logiku, za ktorú si môže táto firma sama, ale nie je to univerzálny kompas. V reprivatizácii celej SPP je totiž milá J&T iba komparzom omnoho silnejších českých hráčov, Kellnera a v tomto prípade najmä Křetinského, ktorí majú predsa len iný podnikateľský príbeh. Je to naozaj iba téza, ale zo všetkého, čo o odkúpení SPP od pôvodne nemecko-francúzskeho majiteľa viem, mi to vychádza na vážny nadregionálny plán českej megafirmy v oblasti energetiky. Ťahať ich do mečiarovských scenárov okamžitého tunelovania všetkého, čo nie je prikované k stredu Zeme, sa mi teda zdá minimálne predčasné. Môže sa totiž ukázať, že rozumným manažovaním firmy a jej prepojením k susedovi na Západ prispejú obaja Česi k nášmu HDP viac, než celá armáda rozhnevaných opozičných politikov.
Téza číslo tri: za hlavný problém Ficovho zoštátnenia tej časti SPP, ktorá rozhoduje okrem iného o cenách pre domácnosti, sa vydáva jej zadlženie, ktoré teraz na seba preberá štát. Štát vraj prebral problém a súkromník zlaté vajce. Ale ani to nie je presné: opakujúce sa zadlženie časti SPP a reálna hrozba prehratých arbitráží nevznikli predsa z konania súkromníka, ale zo socialistického rozhodnutia predošlej Ficovej vlády, regulovať ceny plynu pre domácnosti tak, že budú pod trhovou cenou. Problém teda nie je v tom, že štát preberá zadlženú firmu, ale v tom, že ju svojím ideologickým pohľadom na svet nechal samotný Fico zadlžiť, a to proti vôli jej kľúčového sukromného spoluvlastníka. Toto malo byť skutočné pole koalično-opozičnej názorovej bitky. Ale to by musela mať opozícia názor, a najmä odvahu povedať, že je za trhové riešenia, ktoré by síce v minulosti znamenali vyššie ceny plynu pre niektoré domácnosti, ale menšie dlhy dnes, a teda už strednodobo neutrálny dosah. Mimochodom, dlhodobo by vzhľadom na svetový pokles cien plynu bolo trhové správanie sa štátu dokonca výhodnejšie pre všetkých.
Možno sa mýlim, ale akosi cítim, že v minulých dňoch som videl skôr účelovo zvolený cieľ opozície, umožňujúci ďalší infantilný festival dua Matovič-Hlina, než obranu záujmov tejto krajiny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.