Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Cesta do Lúrd

.eva Čobejová .časopis .fototéma

Masy ľudí, gýčové stánky, stovky chorých, očakávajúcich náhle uzdravenie, a prepracovaná organizácia celého podniku môže človeka zaskočiť. Zrazu sa necíti ako na pútnickom mieste, ale ako vo vychytenej turistickej destinácii.

Kedysi začiatkom deväťdesiatych rokov som sa ocitla ako novinárka v zájazdovom autobuse, ktorý smeroval do Lúrd. Mala to byť púť, ale v tom čase ešte cestovky nemali veľké skúsenosti v tom, ako púte organizovať, a tak to bol skôr klasický zájazd: Cannes, Monako, Lurdy, Andora. Väčšinu pasažierov nášho autobusu tvorili robotníčky, pracujúce v jednej bratislavskej továrni. Odborová organizácia, v snahe rýchlo sa rozlúčiť s komunistickou minulosťou, im zrazu ponúkla zájazd do Lúrd. Možno ešte pred rokom a pol organizovali tí istí odborári zájazd do Moskvy k mauzoléu, ale rýchlo sa prispôsobili. Svojim upracovaným členkám ponúkali Lurdy ako lepšie kúpele. Namočíte sa do zázračnej studenej vody a hneď vás prestanú bolieť nohy, chrbtice, vyliečia sa vám bradavice, ekzémy aj ženské choroby. Tie upracované ženy neboli veriace, ale ani neveriace, po páde komunizmu bolo takých zmätených ľudí veľa. Tešili sa na rýchle uzdravenie a mnohé dúfali, že v Lurdoch rýchlo spoznajú aj vieru.
Z Lúrd sa vracali ešte zmätenejšie, ako tam odchádzali. Fyzicky sa necítili lepšie a masové, často aj exaltované prejavy viery, ktoré nikdy predtým nevideli, ich vyviedli z miery. Aj v podvečernom sprievode so sviečkami, ktorý je tradične silným lurdským zážitkom, bola naša skupinka celkom stratená, a mnohé účastníčky sa preto na spiatočnej ceste cítili previnilo a nešťastne. V Lurdoch nezažili žiadne zázračné obrátenie ani náhle uzdravenie. A nebol tam nikto, kto by ich upokojil a povedal aj to, že veriť v mariánske zjavenia nie je ani pre katolíka nutné.

.nepovinná viera
Mariánske zjavenia nepatria medzi základné dogmy viery, nie sú teda povinné pre príslušníka Katolíckej cirkvi. Aj teológovia a kňazi veriacim často zdôrazňujú, že neveriť v mariánske zjavenia nie je hriech, a to dokonca ani v prípade, ak ide o mariánske zjavenia, ktoré Katolícka cirkev oficiálne uznala ako autentické.  
Keď cirkevná autorita uzná nejaké mariánske zjavenie, znamená to len toľko, že tento svoj úsudok ponúka veriacim ako orientáciu a dáva dovolenie rozširovať zjavenia na poučenie a úžitok veriacich, lebo v nich nie je nič proti viere. „Zjavenia, čo sa hodnovernosti týka, sa kladú v rebríčku na posledné miesta dôležitosti a úrovne istoty v cirkvi,“ píše teológ a kňaz Peter Mášik v knižke Súkromné zjavenia – Veriť či neveriť?
Katolícka cirkev prísne rozlišuje verejné a súkromné zjavenia. Verejné zjavenie je Božie zjavenie, ako ho poznáme z Biblie, a uznávať ho je pre veriaceho katolíka povinnosťou. Všetky ostatné zjavenia sú z cirkevného hľadiska považované za súkromné a „nepatria do pokladu viery“.
Mariánska úcta a s ňou spojené púte sa vyvinuli najmä v časoch vojen a veľkých tragédií ako prejavy ľudovej zbožnosti. Veriaci akoby mali pocit, že svojimi  pozemskými starosťami netreba zaťažovať Ježiša, ale účinnejšie je osloviť jeho matku, ktorej syn nič neodoprie. Navyše ako žena a matka, ktorá prežila utrpenie, určite má Panna Mária silný súcit s trápeniami obyčajných smrteľníkov.
Cirkevné autority mali voči prehnaným prejavom silnejúceho mariánskeho kultu aj výhrady a vystríhali pred tým, aby sa Márii vzdávala taká istá úcta ako Ježišovi. V 19. storočí zosilnel trend putovať na miesta mariánskych zjavení, ktoré sa spájali aj so zázračnými uzdraveniami. Cirkev si však k týmto zjaveniam a uzdraveniam zachovávala opatrný a rezervovaný prístup. Uvedomovala si, že medzi vizionármi sú nielen podvodníci, ale aj psychicky choré osoby, ktoré trpia halucináciami či silnou autosugesciou.
Pravidlá pri posudzovaní súkromných zjavení priniesol v osemnástom storočí pápež Benedikt XIV. V jeho predpise sa hovorí, že súkromné zjavenia treba dôkladne preskúmať a ak ich aj cirkev schváli, znamená to iba toľko, že dané zjavenia sú pravdepodobné a veriteľné v medziach zbožnosti. Ale cirkev tiež priznáva veriacemu právo odmietnuť ich, pričom to neohrozí celistvosť jeho viery. No odmietnutie má byť urobené s príslušnou skromnosťou, ktorá nie je ani svojvoľná, ani opovržlivá.
Za 2 000 rokov kresťanstva bolo ohlásených asi 2 400 zjavení Panny Márie. Ako autentické a hodné viery cirkev zatiaľ uznala len maličký zlomok (17 zjavení). Najznámejšie sú tri – v mexickom Guadalupe, v portugalskej Fatime a vo francúzskych Lurdoch. Oficiálne uznanie chýba Medžugoriu, ktoré je obľúbeným pútnickým miestom slovenských veriacich. Na Slovensku nemáme žiadne cirkvou uznané miesto mariánskeho zjavenia, hoci sú tu tri miesta, kde sa mala zjaviť Panna Márie (Turzovka, Litmanová, Dechtice). Ostatné slovenské pútnické miesta, ako Levoča, Staré Hory či Šaštín, síce upevňujú mariánsky kult, ale tu sa uctievajú milostivé a zázračné obrazy alebo sochy Panny Márie.

.výnimočné lurdy
Zjavenie, ktoré sa spája s Lurdami, je aj medzi uznanými súkromnými zjaveniami výnimočné. Nielen tým, že štrnásťročnej vizionárke Bernadette Soubirousovej dlho nikto neveril a musela vystáť veľa trápenia. Totálne vyčerpaná zomrela ako 35-ročná. Z teologického hľadiska bolo lurdské zjavenie zaujímavé tým, že Bernadette sa mala Panna Mária predstaviť ako Nepoškvrnené počatie. Dogmu o Nepoškvrnenom počatí pritom vyhlásil pápež len štyri roky pred lurdským zjavením a Bernadetta tento pojem nemala veľmi odkiaľ poznať.
Výnimočnosť Lurdov je aj v „zázračných“  uzdraveniach vďaka studničke, ktorú Bernadetta mala vykopať na pokyn od Panny Márie. No prvé správy o uzdravovacích zázrakoch v Lurdoch priviedli cirkev k ešte väčšej opatrnosti. Už pápež Benedikt XIV. kedysi vo svojich pravidlách stanovil, aby sa nikdy oficiálne nenazvalo zázračné uzdravenie, kým jeho fakt nie je vedecky potvrdený.
Správy o lurdských zázrakoch vyvolávali rôzne reakcie. Spisovateľ Émile Zola sa bol osobne v Lurdoch pozrieť a napísal: „Uzdravenia v Lurdoch nie sú nič iné ako výsledok psychickej exaltácie dlho vopred pripravovanej, vyburcovanej nadšením púte, modlitbami a spevmi, stupňujúcim sa vytržením v atmosfére svätýň...“
Cirkev sa rozhodla sama dostatočne brániť, pretože v hre bola jej vážnosť. V Lurdoch preto pri nevysvetliteľných uzdraveniach funguje dôsledný overovací proces, súčasťou ktorého je viacero komisií lekárov i teológov. Závažné slovo má Medzinárodný lekársky výbor. Ani ten však nevyhlasuje zázrak, akurát môže po dlhom skúmaní dôjsť k vnútornému presvedčeniu, že dané uzdravenie, ktoré pripomína zázrak, je naozaj nevysvetliteľné.
Podľa lekára Patrick Theillier, ktorý stál v rokoch 1998 – 2009 na čele Lekárskeho overovacieho úradu v Lurdoch, oznámili pacienti spontánne okolo 7 000 uzdravení, ale doteraz je oficiálne uznaných ako zázračne vyliečených len 69 chorých. Dr. Theillier však tvrdí, že v Lurdoch dochádza aj k „neviditeľným uzdraveniam“, ktoré sú vnútorné a duchovné. Tie sa odohrávajú diskrétne, pri sviatosti zmierenia, a je ich neporovnateľne viac ako tých telesných uzdravení.  
Ako to povedala jedna z postavičiek vo filme Annie Hall Woodyho Allena? „Dám svojmu psychoanalytikovi ešte rok a potom pôjdem do Lúrd.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite