Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

So Stokou v New Yorku

.časopis .reportáž

Devätnásť dní v East Village. Festival FringeNYC a na ňom Divadlo Stoka s anglickou verziou Neistého gruntu. Manhattan a Brooklyn. Streets a Avenues, mrakodrapy, parky a záhrady. Svet v jednom meste. New York City.

Zavolal mi Blaho Uhlár. „Rozmýšľam, že sa s Neistým gruntom prihlásime na FringeNYC,” hovorí. „Určite nás nevyberú, ale keby predsa, tak budeme potrebovať človeka, ktorý bude za Stoku komunikovať s organizátormi a bude s nami v New Yorku počas festivalu. Žiadajú si to organizátori a nesmie to byť nikto, kto je súčasťou samotnej divadelnej produkcie. Nechcel by si tým človekom byť ty?”
Bol január, do augusta bolo ďaleko, pravdepodobnosť, že Neistý grunt vyberú na najväčší divadelný festival v Severnej Amerike sa mi zdala nízka (to som však Blahovi nepovedal), predstava, že na cestu do New Yorku nájdeme peniaze, sa mi zdala úplne nereálna. A tak som súhlasil. Vyplnili sme prihlášku, poštou sme zaslali DVD so záznamom predstavenia, Blaho poslal organizátorom prvý zo série poplatkov a čakali sme.
Pätnásteho februára sme dostali mail s informáciou o tom, že Uncertain Ground (anglickú verziu Neistého gruntu) vybrali na FringeNYC.

.festival ako prekážková dráha
Je to zvláštny festival. Historicky súvisí s festivalom Fringe, ktorý sa od konca 40. rokov koná v škótskom Edinburghu ako kontrapunkt k festivalom mainstreamových divadiel. Lebo „fringe” znamená „okraj”. Za posledných 50 rokov vzniklo v celom svete veľa Fringe festivalov rôznej kvality. Na Fringe si môžete zájsť v Singapure, v Budapešti či v Sydney. Zvláštnosťou týchto festivalov je to, že na nich môže vystupovať ktokoľvek, kto sa prihlási (a zaplatí nemalý prihlasovací poplatok). Len FringeNYC, teda festival v New Yorku, o ktorom tu ďalej bude reč, je výnimkou. Hoci aj naň sa môže prihlásiť každý, účastníkov spomedzi prihlásených vyberie porota, čo festivalu dodáva vážnosť. Nakoniec, čo sa počtu návštevníkov týka, ide o najväčší festival v Severnej Amerike.
Preto, keď na 17. ročník FringeNYC pozvali Stoku, radosť bola namieste. Išlo pritom už o druhú účasť Stoky na tomto festivale – v roku 2001 boli v New Yorku s inscenáciou Z diaľky (From A Distance).
Blaho ma, ako debutujúceho „ACR” (Authorized Company Representative – tak moju pozíciu nazýval FringeNYC festival) varoval, že cesta do New Yorku bude pripomínať prekážkovú dráhu a mal pravdu. Od komplikovaného zasielania rôznych poplatkov cez kompiláciu materiálov, na základe ktorých požiadali organizátori príslušné americké úrady v našom mene o „umelecké” víza (súhlasiť museli napríklad herecké odbory štátu New York) až po diskusie o ohňovzdornosti rekvizít či povinnú účasť ACR-a, čiže mňa, na „Box Office Trainingu” (mojou funkciou bolo dohliadnuť na to, aby sa na naše predstavenia dostali len tí, čo si zakúpili lístky – školenie k tomu trvalo dve hodiny a príslušný manuál mal 20 strán).Fringe pritom účastníkom nič neplatí, čiže vznikla potreba hľadať sponzorov, čo sa nám vďaka firme Eset, fondu Pro Slovakia a viacerým priateľom aj podarilo. Patrí im za to veľká vďaka.
Samotné festivalové predstavenia už prebiehali bez problémov. Išlo „len” o to, ako zaujať divadlom presýtených divákov (na festivale bolo takmer 200 divadiel, z toho 19 neamerických) a presvedčiť ich, aby si prišli pozrieť práve našu „show”. FringeNYC je totiž pre americké divadlá výbornou a vyhľadávanou príležitosťou ukázať sa newyorským kritikom a producentom, čo má v sebe veľký kariérotvorný potenciál. My sme boli z tohto hľadiska trochu mimo, pretože sme prominentných tvorcov divadelného vkusu nepoznali. Preto sme na každé z piatich predstavení v Kraine Theater prichádzali s malou duščikou. Príde niekto? A koľkí? Čo keď iba jeden? A čo keď nepríde nikto? Po premiére vyšla na divadelnom webe NYTheatre.com prvá recenzia. Pozitívna. O deň neskôr vyšla ďalšia, tentoraz v magazíne Time Out. Zdrvujúca. Na druhé predstavenie (o 14.30 v pracovný deň) prichádza iba 5 ľudí. „Prečo ste vlastne prišli na Fringe?” pýta sa ma jeden z nich a konštatuje, že je to nedotiahnuté predstavenie, vhodné pre podnapitých adolescentov. „Bolo to temné, hlboké a nesmierne dojímavé, hlboko ma to zasiahlo,” hovorí mladá študentka z Austrálie. Zdá sa, že Neistý grunt rozvíril vodu: na každé ďalšie predstavenie prišlo viac a viac ľudí. Pred derniérou sa už na ulici tvoril rad – a to napriek tomu, že sa konala v pondelok o štvrť na jedenásť večer, čo vraj je pre divadlo v New Yorku najhorší možný čas.
A keď Braňo Mosný a Peter Tilajčík, šikovní mladí herci, ktorí spolu s Blahom Uhlárom inscenáciu vytvorili, vystúpia na festivalovom večere zahraničných divadiel, zožnú tam jednoznačne najväčší úspech.
Stoka teda v New Yorku trochu provokovala, trochu zneisťovala, trochu zabávala a zanechala za sebou veľmi dobrý dojem.

.new York: Manhattan
New York = Manhattan. Manhattan = úzky ostrov s pravouhlými ulicami, mrakodrapmi a známym parkom. To sú predstavy, ktoré si so sebou človek prinesie pri prvej návšteve New Yorku. Aj ja som si to tak predstavoval a keď sa mi cestou z letiska prvýkrát ukázala manhattanská panoráma, zdalo sa mi, že to je presne tak, ako som si predstavoval.
Keď som však o pár hodín neskôr kráčal po Avenues a Streets East Village, manhattanskej štvrte, kde sme bývali aj hrali divadlo, mrakodrapy som nevidel. Videl som však „deli grocery” na každom rohu, kaviarne a reštaurácie so skladmi v pivniciach, videl som malé susedské záhrady medzi domami (v jednej z nich si každý štvrtok večer premietali film), videl som Kubáncov, vysedávajúcich pred Raúl Candy Store a čínske práčovne. Namiesto ocele a skla výstavných mrakodrapov tu stáli tehlové budovy s požiarnymi schodišťami. Po uliciach sa pomaly presúvali autá a taxíky, občas zakvílili policajti alebo hasiči a vyžiadali si tak prednosť.
Ako milovník kníhkupectiev a hudobných obchodov som ich rýchlo v našom okolí objavil. Kníhkupectvo Strand, kúsok od Union Square, som našiel hneď na začiatku môjho newyorského pobytu, a potom som ho navštívil každý deň. Chodil som tam listovať knihami, zopár som si aj kúpil, ale hlavne som sa cítil tak trochu doma. Ako v takom väčšom Artfore. Dokonca ani tá ležérna atmosféra a patina získaná množstvom návštev tam nechýbala. Na pultoch Auster, Kundera, Nesbø, Sjón či Nicole Krauss. A okolo pultov ľudia, ktorí bez kníh nevedia žiť. Kedykoľvek som vošiel do niektorej predajne platní v Greenwich Village, vždy tam bolo plno. Ľudia sa hrabali starými vinylmi, cédečkami, počúvali novinky, objavovali, debatovali – a kupovali. Zaujímavé je, že pred pár rokmi zatvorili najväčšie hudobné megastory, a práve teraz sa z trhu sťahuje sieť Barnes & Noble. Veľkí idú pod vodu, malí plávajú radostne ďalej.
Manhattan nie sú iba mrakodrapy. Je to aj hmýriaci sa Chinatown s predajňami rýb na ulici alebo pokojná Chelsea so slávnym hotelom a s množstvom malých galérií. Tie majú vernisáže každý štvrtok a piatok. Pokiaľ nie ste zberatelia či kunsthistorici, nemusíte nič plánovať: stačí zájsť večer na západnú 23. a 24. ulicu a ak na chodníku uvidíte hlúčik ľudí, môžete si byť istí, že tam je galéria a v nej vernisáž.

.new York: Brooklyn
Brooklyn je ďalšia mýtická časť New Yorku. Žije tu veľká židovská komunita, pôsobí tu veľa výborných muzikantov a je odtiaľto pôsobivý výhľad na Manhattan.
V brooklynskej štvrti Park Slope je reštaurácia Korzo a v nej sme sa stretli s Ottom Žižákom (reštauráciu vlastní jeho syn). Otto prišiel do New Yorku pred mnohými rokmi. Začínal ako zvárač, neskôr sa stal podnikateľom, ktorý zabezpečoval stavebno-technické projekty pre veľkých klientov a zároveň podnikal s nehnuteľnosťami. Dnes je na dôchodku a venuje sa svojim koníčkom: robí víno a pivovicu. Otto je živý dôkaz toho, že „americký sen” nie je len sen. Stretli sme sa viackrát a vždy mi dôrazne opakoval, že ak niekto chce v Amerike niečo dosiahnuť a skutočne sa tomu odovzdá, tak je vysoká pravdepodobnosť, že to aj dosiahne. „Amerika je najlepšia krajina,” hovorí. „V americkom biznise je najdôležitejšia dôvera. Ak odvedieš svoju prácu dobre a tvoj klient vie, že sa na teba môže spoľahnúť, príde znovu.” Keď sa rozchádzame, dohadujeme si stretnutie v Bratislave, kde s ním urobíme veľký rozhovor.
„Keď som pred osemnástimi rokmi prišla do New Yorku, Williamsburg bol schátranou priemyslenou štvrťou s vysokou kriminalitou,” hovorí nám Erika Gombosová, ktorá sa tu venuje holistickej terapii. Sedíme v kaviarni na rušnej ulici v centre Williamsburgu. Sú tu kluby, reštaurácie, pokojné rezidenčné bloky, parky, školy, galérie. Keďže ide o čať Brooklynu, ktorá je najbližšie pri Manhattane, býva tu veľa manhattanských manažérov, právnikov a obchodníkov. Ešte stále vo vzduchu cítiť bohémsku atmosféru, no väčšinu rezidentov už tvoria príslušníci strednej a vyššej vrstvy.

.new York: Bushwick
Katarína Hybenová žije so svojim manželom Kenom v Bushwicku tri roky. Vydáva tu internetový denník Bushwick Daily, píše, fotografuje, edituje. V piatkový podvečer sa stretávame na Morgan Avenue, aby nám v priebehu večera ukázala niečo zo svojej štvrte. Je to jedna z najzaujímavejších častí New Yorku. Pred očami sa totiž mení z opustenej a nebezpečnej štvrte, obývanej predovšetkým „latinos”, na štvrť bohémsku a tá – nechtiac – dláždi cestu bohatším manhattanským yuppies, ktorí si tu hľadajú a nachádzajú pokojné a bezpečné byty.
Na Morgan Avenue niekoľko umelcov predáva svoje diela – obrázky, náramky, náušnice. Dvaja mladí muži tu majú rozložené stoly s knihami: Kerouac, Flannery O’Connor, Corso, Ginsberg, Ezra Pound…Oproti, v budove bývalého skladu, sa stretávame s Rafim Fuchsom, izraelským fotografom, ktorý tu má galériu a s mladým filipínskym fotografom Miguelom Libarnesom, ktorý tu vystavuje. Pijeme pivo, Rafi hovorí o tom, že v celej budove sú galérie a ateliéry. Nájomné je zatiaľ prijateľné, umenie sa darí predávať. „Ide to celkom dobre,” hovorí Rafi a ukazuje mi knihu svojich fotografií, medzi ktorými sú aj portréty Colina Powella či kapely Jon Spencer Blues Explosion. Pivo je dopité, ideme ďalej. Po niekoľkých minútach chôdze (míňame niekoľko malých modlitební, kde prebiehajú piatkové bohoslužby, veľkú školu a množstvo malých obchodov, prevažne juhoamerického charakteru) prichádzame do klubu Apostrophe. Je to vlastne byt, obývaný umelcami, ktorí u seba doma každý piatok organizujú žúr. Na prízemí je výstava. Prevažne abstraktné umenie, celkom zaujímavé. Je to niekoľko desiatok ľudí, predáva sa pivo a špeciálne alkoholické koktaily. Odniekiaľ počuť, či skôr cítiť ťažké bíty. Ich zdroj nevidno. Po chvíľke hľadania objavujem strmé schody do suterénu. Schádzam dolu, odhŕňam ťažký čierny záves a ocitám sa v totálnej tme. Za plentou je dídžej. Pár ľudí sa „vlní v rytme trávy,” (ako spieva Jana Kratochvílová). Občas sa niekoho dotknete. Nič nevidíte. Nie je to úplne nepríjemné, no je to veľmi zvláštne. Po niekoľkých minútach vychádzam naspäť hore, dávam si malé pivo a idem sa nadýchať čerstvého vzduchu na ulicu. Oproti v otvorenej garáži asi dvadsať Jamajčanov hrá nejakú dramatickú stolovú hru, ich manželky diškurujú pri stoloch. K tomu všetkému znie z veľkého soundsystému reggae. Zoznamujeme sa, pozývajú nás medzi seba, vysvetľujú pravidlá hry, vysvetľujeme, odkiaľ sme. A že máme radi Boba Marleyho, Petra Tosha a Skatalites. Zjavne ich to poteší. Hovoria, že môžeme prísť kedykoľvek – sú tam každý večer.
Večer uzatvárame v slušnej talianskej reštaurácii, ktorá akoby už patrila do sveta, čo má do Bushwicku prísť. Latinos aj Jamajčania odídu (nebudú schopní platiť vyššie nájomné), o nejaký čas odídu aj bohémi a z pestrofarebného, grafitmi vyzdobeného Bushwicku sa stane pokojná rezidenčná štvrť s reštauráciami, kde je organické jedlo a dobré víno.
Neviem, či to je dobre, alebo zle. Je mi však jasné, že to patrí k New Yorku. Pred desaťročiami sa to udialo v Greenwich Village, potom v East Village, neskôr vo Williamsburgu, teraz sa to deje v Bushwicku. New York je stále v pohybe.
„Ako sa ti páčilo v New Yorku?” pýta sa ma Abdullah, jemenský predavač v deli, u ktorého si každý deň kupujem noviny a limonádu, keď mu vravím, že dnes odchádzam domov. Hovorím mu, že sa mi tu veľmi páčilo, ale bolo to mimoriadne intenzívne, takže sa už teším domov. „Ja to tu už niekedy neviem vydržať,” vraví Abdullah. „Tak sa zoberiem a odídem z mesta. O dva dni mi však už chýba jeho hluk, jeho vône. A viem, že sa musím okamžite vrátiť.” Podávame si ruky. „Som si istý, že sa vrátiš,” vraví mi Abdullah, keď odchádzam z jeho deli. Myslím, že má pravdu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite