Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Třebíč kresťansko-židovský

.eva Čobejová .časopis .kultúra

V Zozname svetového a prírodného dedičstva UNESCO zápis z juhu Moravy zaujme na prvý pohľad. Pred desiatimi rokmi boli do prestížneho zoznamu súčasne zapísané dva objekty – židovská štvrť a kresťanská bazilika. Oba sa nachádzajú v juhomoravskom meste Třebíč.

Vlastne sú v tom zozname až tri objekty, ktoré sa nachádzajú v jednej třebíčskej mestskej štvrti – románsko-gotická Bazilika sv. Prokopa, židovská štvrť a židovský cintorín. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Výbor pre svetové dedičstvo v tomto prípade pocítil naliehavú potrebu šíriť ekumenické idey, ale odborníci z UNESCO nám takto vlastne pripomenuli nie vždy celkom jednoduché spolužitie kresťanskej a židovskej kultúry od stredoveku až po 20. storočie.
V Třebíči blízko seba stojí skvostná románsko-gotická bazilika, rozľahlé budovy bývalého kláštora benediktínov, prestavané na zámok, ako aj židovské geto a židovský cintorín. Podobné tesné susedstvá sa nachádzali vo viacerých mestách strednej Európy, aj v Bratislave bola gotická katedrála hneď vedľa synagógy a židovského geta. Ale socialistickí plánovači zväčša dosť rýchlo poslali do chátrajúcich židovských štvrtí demolačné čaty.
Domy v chudobnejších židovských štvrtiach na prvý pohľad ani nepôsobili malebne, boli natlačené na seba, chýbala technická infraštruktúra  a ani ich historická hodnota nebola očividná. A tak sa búralo bez zbytočného sentimentu či protestov.

.záplavová oblasť
Prechádzame sa s turistickou sprievodkyňou Renátou Poulovou po třebíčskej židovskej štvrti a spolu špekulujeme nad tým, prečo třebíčske geto, uzavreté medzi riekou a strmým zrázom, prežilo a takmer nič z jeho 120 domov nebolo počas socialistickej veľkovýstavby zbúrané.
Židovská štvrť je pritom v centre mesta, kúsok od baziliky i zámku a od hlavného námestia ju delí iba rieka a most. Napadá nám jediný logický dôvod – rieka Jihlava, ktorá sa z času na čas vyliala a zaliala aj židovskú štvrť. Problematické je aj podložie, ktoré zrejme nevyhovovalo panelákom, nehovoriac o strmom zráze, ktorý ohraničuje štvrť z druhej strany.
Architekt Lubor Herzán, potomok známej třebíčskej staviteľskej rodiny, pripomína ešte jednu vec: „Práve to, že třebíčska židovská štvrť bola po dlhé desaťročia na okraji záujmu spoločnosti, ju uchránilo od zásadných stavebných zásahov, ktoré by nenávratne zničili jej urbanistickú a pamiatkovú hodnotu aj genia loci miesta. Zjednodušene povedané: Třebíč mala, na rozdiel od ďalších miest s obdobnými getami, šťastie na svoju chudobu.“
Až v osemdesiatych rokoch sa miestni súdruhovia rozkývali, mesto sa totiž rozvíjalo aj vďaka blízkej atómovej elektrárni v Dukovanoch. Naplánovali teda aj demoláciu židovskej štvrte, ktorá už bola hanbou mesta. Bývali tu sociálne najslabšie vrstvy, áno, aj Rómovia, domy sa rozpadali, chýbala základná infraštruktúra. No prv, než nastúpila demolačná čata, prišla Nežná revolúcia a všetky plány sa zmrazili. Navyše sa čoraz hlasnejšie ozývala skupina miestnych nadšencov, všetko nežidov, ktorí nedovolili v 80. rokoch zničiť židovský cintorín. Začali hovoriť o hodnotách židovskej štvrte. Vďaka tomu si čoraz viac Třebíčanov začínalo uvedomovať, že tie natlačené uličky majú špecifickú atmosféru, pozoruhodnú históriu a neveľmi vzhľadné domy, niektoré omietnuté odpudivým brizolitom a s plechovými garážovými dvermi, majú vnútri zväčša cenné renesančné jadrá s krásnymi klenbami.
V Třebíči navyše mali osvietené vedenie mesta, ktoré nezačalo horúčkovito natierať ošumelé fasády, ale investovalo radšej do vybudovania technických sietí, protipovodňovej ochrany a pôsobivej kamennej dlažby. Domy sú zväčša v súkromnom vlastníctve, a tak za ich podobu majú zodpovednosť najmä ich majitelia. Brizolitu postupne ubúda, vkusne opravených domov, naopak, pribúda.
K tradične oceňovanej robustnej Bazilike sv. Prokopa tak pribudla ďalšia významná pamiatka – zachovaná židovská štvrť. Ich vzájomná blízkosť a prepojenie majú svoju historickú logiku.

.začali to benediktíni
Kedysi začiatkom 12. storočia sa tu na Vysočine uprostred lesa usadili benediktíni. Pozvala ich sem jedna vetva vládnuceho rodu Přemyslovcov. Kláštor mal byť cirkevným symbolom tejto časti rodu, a preto ho na začiatku jeho donátori štedro zabezpečili. Benediktíni spravovali dediny, vinice, trhy, mlyny, dostávali najrôznejšie naturálne aj peňažité dávky. Třebíčsky opát bol silnou a vplyvnou persónou až do husitských vojen v 15. storočí.
No ešte v čase, keď bol třebíčsky benediktínsky konvent ekonomicky i mocensky silný, pustil sa do nákladnej stavby reprezentatívneho opátskeho chrámu. Bazilika sa stavala medzi rokmi 1230 až 1260. Kunsthistorici na nej oceňujú jedinečné spojenie románskeho architektonického zámeru, ktorý je uskutočnený už prevažne gotickými umeleckými prostriedkami, čo z nej robí skvost stredovekého staviteľstva.
Čiernu kapitolu v dejinách Třebíča napísal Matyáš Korvín, ten dobrotivý kráľ Matej z našich legiend. Mladá sprievodkyňa nám v bazilike dramatickým hlasom oznámi, že Uhri vtrhli do Třebíča, privlastnili si majetok kláštora a vypálili mesto tak, že na niekoľko rokov úplne prestalo existovať a predbehli ho iné moravské mestá. V jej hlase je rozhorčený hnev. Ako potomkovia Uhrov sa necítime najpríjemnejšie. No Matyáš Korvín aspoň nezničil vzácnu baziliku, a tak ju môžeme dodnes obdivovať aj my obyvatelia bývalých Uhier. A v ten deň sme, paradoxne, pri prehliadke baziliky v početnej prevahe.
Kláštor aj bazilika odvtedy chátrali a v 16. storočí sa bazilika stala hospodárskou budovou, v ktorej boli sýpky, sklady, dokonca tu bol pivovar. Benediktíni sa už nevrátili a neskôr boli kláštorné budovy prestavané na panský zámok. Usídlili sa v ňom Valdštejnovci a tí sa zaslúžili aj o to, aby bazilika bola v roku 1704 opäť vysvätená a postupne obnovená.

.finančné a iné služby
Bohatý hospodársky život benediktínskeho kláštora priťahoval židov, ktorí sa tu začali usadzovať už v 13. storočí. Benediktíni využívali ich finančné služby, najmä keď im pri nákladnej stavbe baziliky chýbali zdroje. Je známe, že sa rehoľníci dostali až do takej finančnej krízy, že do zástavy dávali aj strieborné relikviáre a opátsku mitru.
Židia tu však boli užitoční aj neskôr, keď sa z kláštora stalo panské sídlo.  Valdštejnovci využívali svojich židovských poddaných na rôzne hospodárske služby. Židia im zabezpečovali nákup luxusného tovaru v zahraničí, ako aj predaj prebytkov z panských statkov. Robili pre zámockých pánov aj finančné transakcie, ktoré sa šľachte zdali nedôstojné.
Až do roku 1723 žili židia a kresťania v meste pomiešaní, hoci v južnej časti mesta pri rieke Jihlava sa usadzovalo čoraz viac židovských rodín. Klasické židovské geto tu vzniklo 1. júna roku 1723. Bola nariadená výmena židovských a kresťanských domov tak, aby v časti ohraničenej riekou Jihlavou a strmým zrázom kopca Hrádek vzniklo židovské geto a neboli tam už žiadne kresťanské domy. Židia sa už nesmeli usádzať mimo geta. Pôvodne mali byť postavené aj dva oddeľujúce múry, ale k tomu napokon nedošlo a geto sa na noc zatváralo len bránou či železnými reťazami.
Getá sa zriaďovali v tom čase po celých Čechách aj na Morave a fungovali až do roku 1849. Znamenalo to, že sa na malom území muselo pomestiť čoraz viac ľudí. Zanikali záhradky, chlievy, kôlne a pribúdali tzv. kondomíniá, keď v jednom dome bývalo viacero rodín. Domy sa rôznymi spôsobmi delili a pristavovali. Na  stiesnenom priestore žilo v Třebíči okolo 1 500 ľudí a fungovalo tu samostatné mesto, malo svoju samosprávu, dve synagógy, školu, nemocnicu, chudobinec, rituálne jatky, rôzne krámy, dielne a neskôr aj fabriku na spracovanie koží. Nedostatok priestoru sa tu prejavoval nielen na bizarne členených domoch, ale aj na šírke bočných ulíc, ktoré pripomínajú uzučké uličky v starých rybárskych mestách na chorvátskom pobreží.
Třebíčska židovská komunita patrila k chudobným, preto jej štvrť ničím nepripomína napríklad známe pražské geto s výstavnými domami, ktoré sú dnes najlepšou pražskou adresou.

.tvrdšie ako v Uhorsku
Budovanie židovských get na území Čiech a Moravy nariadil v roku 1726 cisársky predpis, ktorý prísne oddelil židovské osídlenie od kresťanského. Ešte krutejším zásahom však bol tzv. familiantský zákon, ktorý mal regulovať počet židov a udržať numerus clausus. Právo pobytu mohli získať len otcovia rodín. V třebíčskom gete mohlo podľa tohto zákona žiť 260 židovských rodín. Rodiny, ktoré mali iba dcéry, boli z hľadiska zákona považované za „vymazané“ a ich číslo mohlo byť pridelené inému záujemcovi. Po smrti otca rodiny – „familianta“, prechádzalo jeho právo len na najstaršieho syna, ktorý jediný sa smel oženiť. Mnoho židov sa preto ženilo tajne, ale ich deti platili pred úradmi za nemanželské a tvorili aj v židovskej komunite nižšiu kastu. Tento drastický zákon spôsobil, že veľa židov odišlo do zahraničia, často do Uhorska, kde familiantský zákon neplatil. (Medzi rokmi 1700 –1800 sa v Uhorsku usadilo najmenej 30 000 moravských židov.)
Zákony, tvrdo regulujúce židovské komunity, platili v Čechách a na Morave až do roku 1849, teda vyše 120 rokov. Keď sa pomery pre židov uvoľnili, zámožnejšie židovské rodiny opúšťali geto, aj to třebíčske. Odchádzali do USA, ale aj do Viedne alebo si stavali domy na hlavnom třebíčskom námestí. Židovské geto sa začalo meniť na geto sociálne. Bývali v ňom najchudobnejší ľudia z Třebíča.
Krátko  pred druhou svetovou vojnou už v třebíčskej židovskej štvrti žilo len 281 židov. Všetkých ich vyviezli do koncentrákov. Vrátilo sa ich desať, no ani tí v Třebíči neostali.

.kde sú turisti?
V roku 2003 prišlo rozhodnutie zapísať Židovskú štvrť a Bazliku sv. Prokopa do  Zoznamu UNESCO. Je to jediná židovská pamiatka v tomto zozname, ktorá je mimo Izraela.
Třebíč, ktorý nikdy nebol silnou turistickou destináciou, bol zrazu v eufórii. Miestni podnikatelia si predstavovali, že sa do ich mesta nahrnú ročne tisícky turistov, ktorí tu budú utrácať peniaze v penziónoch, reštauráciách, kaviarňach, cukrárňach či galériách. To sa  celkom nepotvrdilo. Aj v čase vrcholiacej turistickej sezóny tu vidno len pár turistov, ktorí prišli za pamiatkou UNESCO. Majiteľ reštaurácie Ráchel sa smutne pozerá na prázdnu ulicu a nešťastne si vzdychne, že z turistov sa tu žiť nedá. V zime je tu celkom prázdno a v lete príde zopár autobusov. Vysadia turistov, tí sa prebehnú po židovskej štvrti s plastovou fľašou v ruke, a o chvíľu idú ďalej. Prikývneme súcitne hlavou, a necháme si pre seba zistenie, že tá nepreplnenosť turistami je aj třebíčske plus. Tu nie ste v žiadnom Disneylande, nepredierate sa cez davy turistov, ani na vás neútočia predavači gýčových tričiek a suvenírov. Pri prehliadke synagógy a malého múzea v zrekonštruovanom dome Selingmanna Bauera je nás asi osem, z toho polovicu tvorí americká rodina. Večer stretneme v uličkách partiu poľských vysokoškolákov a starší manželský pár zo Švédska.
Ale nie je to ani žiadny umŕtvený skanzen, ste v normálne fungujúcej časti mesta, ktorej ostala nielen fascinujúca bazilika a bývalý kláštor, ale aj spleť úzkych uličiek s domami, ktoré treba nielen uchovať, ale aj rozumne využívať. Nemôže byť v každom zo 120 domov len umelecká kaviareň či galéria, štvrť musí žiť svojím obyčajným životom. A to si čoraz viac uvedomujú aj v Třebíči. Sťahujú sa sem už aj sociálne silnejšie skupiny, vidno pekne zrekonštruované domy, ktoré ponúkajú luxusné bývanie v centre mesta. Prichádzajú sem menšie firmy či živnostníci, ktoré tu chcú mať svoje sídlo. Je tu knihárska dielňa, antikvariát, umelecký kováč, cestovka, ale aj advokát, zubár či fyzioterpeut. V sídle firmy Kapucín sa nachádzal v podzemí zachovaný rituálny kúpeľ mikve a tak ho firma vzorne obnovila – a nevadí jej, keď si ho chodia pozerať turisti.
V oknách domov vylihujú mačky, z domov počuť hrať rádio či hádať sa starších manželov. Z nových malometrážnych bytov, ktoré sú v bývalej koželužni, vychádzajú mladé vyparádené Rómky. V bývalej židovskej nemocnici, krásne opravenej, sú nové byty. V jednej z dvoch uchovaných synagóg je pôsobivý kostol husitskej cirkvi, kde uchovávajú aj pamiatky na židovskú históriu miesta. Štvrť si pomaličky hľadá svoju novú tvár. Vznikajú projekty, ktoré by spájali obytnú aj komerčnú funkciu a zabránili by vyľudneniu štvrte. Kultúrni pracovníci vymýšľajú akcie, ktoré pripomínajú kresťanskú  (Svätoprokopská púť) aj židovskú (Oživené židovské mesto) tradíciu mesta.
Keby Třebíč nebol tak od ruky, keby bol na nejakej frekventovanej turistickej trase alebo v blízkosti Prahy, turisti by možno židovskú štvrť uživili a mesto by sa nemuselo trápiť, ako ju oživiť. Ale takto to bude možno oveľa zaujímavejšie. Do Třebíča budú zrejme aj naďalej chodiť zväčša  fajnšmekri, ktorí sa nepohybujú iba za zdvihnutým dáždnikom sprievodcu. No tí možno časom budú požadovať aj kvalitnejšie a drahšie služby a turizmus tu bude mať príjemnú nemasovú podobu.

.Boskovice
Cestou z Třebíča sa zastavujeme v Boskoviciach, ktoré mali tiež záujem o to, aby sa ich židovská štvrť dostala do Zoznamu UNESCO. Vicestarostka Jaromíra Vítková pripomína, že sa v Boskoviciach rozhýbali trochu neskoro, v Třebíči boli šikovnejší. V polovici 19. storočia tu pritom žilo okolo dvetisíc židov, ešte pred druhou svetovou vojnou ich tu žilo okolo 400, no z koncentrákov sa ich vrátilo 14. Ani tí tu neostali. Na časy po vojne si pani vicestarostka spomína so smútkom. „Keď sa povedalo ,ísť do židov´znamenalo to ísť do tej časti mesta, kde bývali zväčša sociálne slabší obyvatelia a Rómovia, ktorí domy ďalej devastovali.
Aj tu boli za socializmu snahy zbúrať rozpadajúcu sa štvrť. Paneláky sa napokon postavili na najstarších uliciach kresťanskej časti mesta. Niektoré domy v židovskej časti však bolo nutné pre zlý stav asanovať, dokonca aj synagógy. K zbúraniu celej židovskej štvrte neprišlo možno aj preto, že je pod vŕškom a málo sem svieti slnko. Nebolo to atraktívne územie. Navyše tu neboli  inžinierske siete ani verejné osvetlenie, všetko toto sa robilo až po Nežnej revolúcii. Vtedy pribudla aj zámková dlažba, za ktorú sa dnes miestni hanbia. Kamenná dlažba v Třebíči pôsobí autentickejšie. „Ale tá zámková dlažba – to nie je nezvratný stav,“ hovorí s nádejou v hlase  vicestarostka. No uvedomuje si, že niečo sa vrátiť nedá. „Tí ľudia tu zanechali aj kus svojho života a keď odišli, bol to zásah pre celé mesto. Neostal tu jeden-jediný človek z tejto komunity, aj o židovský cintorín sa staráme my kresťania.“
Boskovická židovská štvrť pôsobí honosnejšie ako tá třebíčska, zrejme aj preto, že sa tu usádzali židia vyhnaní z moravských kráľovských miest, a pôsobili tu aj významnejší podnikatelia, učenci i umelci. Boskovice boli kedysi aj slávnym centrom talmudistických štúdií. Takisto ako v Třebíči aj v Boskoviciach malo tragický vplyv na miestnu komunitu tzv. familiantský zákon. Židia boli natlačení na malom priestore s nevyhovujúcimi hygienickými podmienkami, a tak sa v gete šírili epidémie.
Podobne ako v Třebíči, aj odtiaľto sa začali židia po roku 1849 vysťahúvať a štvrť pustla. Dnes sa Boskovice snažia vrátiť jej  pôvodného ducha, obnovujú sa domy, je tu už reštaurácia s židovskými jedlami, pôvabný antikvariát, literárna čajovňa i kafírna s kóšer kávou. V čerstvo opravenej budove bývalej židovskej školy sa chystá nová expozícia, ktorá má predstaviť židovské štvrte v Česku a na Morave ako pozoruhodný fenomén v rámci celej Európy.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite