Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dom odprevádzania

.časopis .reportáž

Viacerí sa mylne nazdávajú, že ide o dom smútku, odkiaľ sa odchádza na pomyselný druhý breh, bez možnosti návratu. V skutočnosti návštevníka prvého slovenského hospicu Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi prekvapí atmosféra pokoja, pohody a radosti.

.keď biskup sv. Bazil Veľký v Cezarei v roku 370 postavil veľký hospic, do ktorého prijímal aj malomocných, svetská moc to vtedy ešte nechápala. Prvé hospice ako zariadenia pre dôstojné umieranie vznikali v stredovekom Anglicku. Na rozdiel od dnes široko propagovanej, v Holandsku aj legalizovanej eutanázie cirkev ponúka umierajúcim hospicovú starostlivosť s atmosférou rodinného prijatia a lásky.
Spišský biskup a prezident Slovenskej katolíckej charity Štefan Sečka bol spočiatku v rozpakoch. Keď hľadal v slovníku cudzích slov z roku 1979 heslo hospic, našiel dva významy. Prvý, podľa ktorého ide o prechodnú ubytovňu s nádvorím, kde kupecké karavány vykladali a vážili tovar, platili clo a podobne. Išlo teda o dom pre kupcov. Druhý význam je archaický a poukazuje na útulok pre pútnikov, pre cestujúcich. Nič viac. „Hospic nie je dom smútku. Návštevník sa akoby uprostred rozbúreného sveta ocitol odrazu v nejakej oáze,“ uvádza Sečka.
A skutočne, predsudky pokojne zahoďte. Hospic Matky Terezy je krásna, takmer horskú chatu pripomínajúca budova plná žiarivých farieb a kvetín. Nachádza sa v centre obce. Myšlienka charitatívneho zariadenia v Bardejove vznikala už od obnovenia činnosti Bardejovskej charity v roku 1992 a postupne sa stala jej prioritou, ktorú podporila rímskokatolícka cirkev poskytnutím budovy bývalej školy spolu s pozemkom v prímestskej časti Bardejovská Nová Ves. Z poverenia arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča sa výstavbou tohto diela začala zaoberať Arcidiecézna charita Košice. V novembri 1997 arcibiskup požehnal stavenisko budovy s kapacitou 15 lôžok. Projekt podporili aj donori z Nemecka a z Holandska, čo umožnilo zvýšenie kapacity na 20 lôžok. Hospic uviedli do prevádzky v júli 1993.
Je v ňom priestor pre konanie ekumenických pobožností a omší, kde je umiestnený obraz Matky Terezy a tiež reliéfová krížová cesta. Nachádza sa v ňom aj kaplnka Božieho milosrdenstva s relikviou Matky Terezy, ktorú hospic získal z Kalkaty.

.až do konca
Vedúca sestra Martina Proněková (35) je mladá žena, ktorú by ste očakávali skôr v zariadení, kde sa životy zachraňujú. V hospici pracuje šesť rokov, predtým sa venovala mentálne a telesne postihnutým deťom, pôsobila aj na chirurgickom oddelení. Hnevá ju, že doteraz nie je paliatívna starostlivosť o umierajúcich samostatný študijný odbor na nijakej škole na Slovensku. „Naše prvé sestry boli vyškolené v Hospici sv. Anežky v Červenom Kostelci v Česku. Je to nepochopiteľné, no na našich zdravotných školách sa vôbec neučilo o starostlivosti o zomierajúcich, dokonca neexistovali o tom ani nijaké publikácie. Poslaním hospicu je pritom zachovávať ľudskú dôstojnosť, právo na život až po prirodzenú smrť, nepripustiť, aby človek trpel neznesiteľnou bolesťou, neopustiť ho v posledných chvíľach,“ vysvetľuje Proněková a dodáva: „Možno je u nás luxus zomierať v takých zariadeniach. Možno nám stačí, keď náš blízky odchádza niekde za plentou v nemocnici alebo doma v zatvorenej izbe.“
Proněková si v nemocnici uvedomila, aké je pre umierajúceho bolestivé, keď odchádza osamotený. Práve to ju posunulo k úvahám, že je potrebné stáť pri zomierajúcom až do konca. V hospici majú knihu, uvádzajú do nej mená pacientov, ktorí umreli. Priemerne traja, štyria za mesiac. Ideálne by bolo, keby mohli ťažko chorí (väčšinou ide o onkologických pacientov) stráviť posledné chvíle života v kruhu svojich najbližších doma. Nie vždy je to možné a príbuzní to nezvládajú.
    
.mystérium odchodu
Odborná garantka Hospicu Matky Terezy Gabriela Semanová sa zaoberá duchovným sprevádzaním pacienta. „Pacient v terminálnom štádiu nie je osamotený, personál sa pri ňom strieda vždy po hodine, zotrvávajúc v tichej modlitbe,“ uvádza Semanová a dodáva: „Zo skúsenosti vieme, že pacienti cítia strach i bezmocnosť z odlúčenosti od svojich najbližších a majú obavy zo smrti. Usilujú sa o usporiadanie vzťahov k sebe, k manželovi či manželke, k rodine i k Bohu. Často ich trápia predstavy o zanechaných majetkoch. Na duchovnom odprevádzaní sa zúčastňujú takmer všetci zamestnanci hospicu, bývajú prizvaní aj najbližší príbuzní, pretože práve tu sa ponúka priestor na prípadné vzájomné zmierenie, odpustenie.“
Spoločným menovateľom túžob takéhoto človeka je pocit zraniteľnosti, opustenosti a sociálnej nemohúcnosti. Často tento stav psychického rozpoloženia chcú konzultovať s ľuďmi, ktorí sú práve dostupní. V roku 1999 vykonal Michael Wright prieskum medzi kňazmi hospicov a nemocničných zariadení v Anglicku a vo Walese. Účelom bolo zistiť, aké náboženské a nenáboženské požiadavky majú pacienti najčastejšie. V obidvoch skupinách udávalo 89 percent respondentov, že pacienti najčastejšie požadujú niekoho, kto by im načúval. Hneď za tým nasledovala požiadavka niekoho, kto by bol jednoducho „prítomný“. Najčastejšou témou, o ktorej chceli diskutovať, boli obavy o príbuzných, o utrpení, o smrti a o umieraní.
Ale nie vždy dochádza k zmiereniu a odpusteniu s najbližšími. Vedúca sestra Martina Proněková hovorí, že často príbuzní odmietnu posledné želanie umierajúceho, aby prežil posledné chvíle života doma. Ostáva to potom na pracovníkoch hospicu – na miestnom cintoríne je jedenásť hrobov, kam pochovali tých, ktorých ich rodiny odvrhli. Proněková si spomína na pána v dôchodkovom veku. Mal za sebou rozvod, závislosť od alkoholu, týranie manželky aj dvoch dcér. „Žil potom samotársky život bez viery a bez pravidiel. Keď k nám prišiel, bol agresívny. No my sa ku každému správame s rovnakou láskou a opaterou. Na posledné dni prišli k nemu kňazi. Chcel, aby sme zavolali aj jeho bývalú manželku a dcéry. Prvé pokusy zlyhali. Manželka tvrdila, že nemá dôvod prísť. Vstupovali sme jej do svedomia, že pre svoj ďalší život potrebuje zmierenie. Nakoniec prišli jeho dcéry, sľúbili, že sa postarajú o pohreb. Keď zomrel, všetko sa zmenilo. Dcéry povedali, že otca nemôžu pochovať, pretože mamka sa proti tomu vzbúrila. Nakoniec sme ho pochovali my na náklady hospicu,“ spomína so smútkom Proněková.

.odišli po svojich
Vedúci Hospicu Matky Terezy Jozef Krajči (72) je činorodý človek. Pôvodnou profesiou elektrotechnik, opravár výťahov a externý pracovník charity už dva roky zastupuje riaditeľa. Vysvetľuje, že vďaka sponzorom, napríklad Lige proti rakovine, nakúpili polohovateľné postele pre dvadsať pacientov. Tí bývajú v desiatich izbách a majú všetok potrebný komfort a opateru vrátane „žeriavov“ na prenesenie imobilných do kúpeľne, kde je špeciálne umývacie lôžko. V hospici majú aj tri izby pre príbuzných, ktorí tak môžu tráviť s najbližšími ich posledné chvíle. Hospic slúži aj ako výučbové stredisko pre Vysokú školu sv. Alžbety a chodia tam na stáž študenti zdravotníckych škôl. Na otázku, aký je rozdiel medzi nemocnicou a hospicom, Krajči na záver dodáva: „Nemocnica lieči, my dbáme  o to, aby pacienti spokojne a šťastne dožili svoj život. Stalo sa aj to, že pacienti sa tu natoľko pozviechali, že odišli od nás po svojich.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite