prvý dojem nie je dobrý. Železničná stanica je jedno veľké stavenisko, je tu hluk, špina, stiesnené priestory a žobrajúce rómske deti. Krátky intenzívny pocit, že sme kdesi v zapadnutom ukrajinskom mestečku. Ale ako kráčame smerom do centra, ten pocit sa vytráca. Akurát pri spustnutom Jakabovom paláci, pôvabnej romantickej stavbe, o ktorú sa roky vedú spory, sa ten pocit ešte na chvíľu vráti. Ale keď už stojíte v centre a v pozadí vidíte impozantný Dóm, najvýchodnejšiu gotickú katedrálu v Európe, napadne vám to. Košice sú iné. Sú celkom iné ako Zvolen, Žilina či Bratislava.
V prvom rade sú veľké. Hoci sú počtom obyvateľov menšie než Bratislava, majú väčšie historické centrum. Tu naozaj nie je žiadne stiesnené starobylé jadro s vyčačkanými uličkami. Veľkorysé centrum je navyše sebavedomo mestské a jasne tu vidno stopy meštianskeho života, ktorého hodnoty tak urputne vyznával Sándor Márai. Mimochodom, Márai je jednou zo štyroch osobností, ku ktorým sa Košice v projekte EHMK prihlásili. Ako predstaviteľ vizuálneho umenia je to Gyula Kosice, košický rodák žijúci v Argentíne, za architektúru Lajos Oelschläger a film zastupuje Juraj Jakubisko. Za Slováka možno považovať len jedného z nich, aj ten nepochádza z Košíc. Čo dodať?
.turisti
Ak niektorí lokálpatrioti očakávali, že vďaka EHMK zaplavia Košice turisti, tak sa mýlili. Nevidíte tu davy turistov, nad hlavami ktorých sa vznáša typický dáždnik. Stretávame však špecifický typ turistov. Osamelých profesorov, kultivované staršie manželské páry, rodiny s hĺbavými tínedžermi. Majú všetko naštudované a presne vedia, prečo do Košíc prišli. Dobre vedia, že EHMK neznamená ročný festival, na ktorom sa stále niečo deje. Jana Pataráková, redaktorka Slovenského rozhlasu, ktorá nás zavedie na miesto, kde majú v Košiciach najlepšiu kávu, sa ironicky zahľadí na košickú ulicu: „Bežne tu vidíš Poliakov či Maďarov, ale cesta z Bratislavy, Nitry či Žiliny je sem zarúbaná.“
Dievčatá v informačnom centre hovoria, že turistov tu majú teraz z celého sveta, ale najviac ich stále prichádza z Maďarska. No maďarské výpravy sem zväčša neprichádzajú kvôli EHMK. Pre Maďarov sú Košice najmä miestom, kde je pochovaný veľký protihabsburský bojovník František Rákoczi, kde sa ženil ďalší rebel proti Viedni Gabriel Bethlen a odkiaľ riadil svoje výboje Štefan Bočkaj. Úplne im stačí, keď sa môžu odfotiť pri Rákocziho soche či jeho náhrobnej doske.
Mladší maďarskí turisti zas hľadajú pamiatky na Sándora Máraiho. Dostanú síce pekné propagačné materiály, ale návšteva pamätnej izby nie je príjemný zážitok. Plesnivá stena, opadaná omietka, takmer žiadne exponáty, na stenách akurát fotky, ktoré sa často ani netýkajú Máraiho. Všetko zachraňuje milá sprievodkyňa, ktorá je celkom zaskočená, keď sa tu objaví Slovák. Osvojiť si Máraiho bude Košiciam ešte chvíľu trvať, na to nestačia peniaze z grantov, ani narýchlo vydané súborné dielo Máraiho. To chce aj znovuzrodenie sebavedomého košického mešťana, ktorý sa v čase dvoch totalít z mesta takmer celkom vytratil – spolu so Židmi, Nemcami a Maďarmi.
.šéfovia
Ján Sudzina a Vladimír Beskid sa na nás pozerajú naozaj prekvapene. Nechcú uveriť, že novinári z Bratislavy prišli osobne do Košíc. Ich sťažnosť na bratislavské ignoranstvo najprv pôsobí ako klasický košický komplex, ale keď si ráno otvárame v Košiciach celoslovenské noviny, nájdeme iba pozvánky na kultúrne akcie v Bratislave. Trochu viac rozumieme, o čom hovoria. Dvaja muži, ktorí vedú neziskovku EHMK Košice 2013, už v tomto rezignovali. „Treba to pretrpieť a doviesť projekt do konca,“ tvrdí riaditeľ Sudzina.
Ján Sudzina bol amatérsky muzikant, ktorý popri práci vo VSŽ a neskôr popri vlastnej stavebnej firme začal vydávať kvalitnú hudbu. Vytvoril vydavateľstvo Havhetia, ktoré je uznávanou značkou. Podarilo sa mu vytvoriť fungujúci biznis model a nepodliezať latku kvality, aj preto v roku 2012 získal Cenu RadioHead Award za prínos slovenskej hudbe. V roku 2011 sa Sudzina dostal do komplikovanej situácie, keď ho správna rada zvolila za nástupcu odvolanej Zory Jaurovej. Neexistujú hádam dva väčšie protiklady ako títo dvaja ľudia. Sudzina je nenápadný, plachý, skôr introvertný človek, ale je to bežec na dlhé trate, maratónec. Svoj život si vie predstaviť iba v dvoch mestách – v Košiciach a v Krakove.
Vladimír Beskid je programový šéf EHMK. Uznávaný kurátor, kunsthistorik a bývalý riaditeľ trnavskej Galérie Jána Koniarika. Do Košíc dochádza z Trnavy, rozumie súčasnému umeniu, ale aj tomu, aké ťažké je prezentovať ho v menšom meste. Obidvaja títo muži poznajú dobre toto mesto, majú ho radi a obidvaja majú trošku problém zrozumiteľne a jasne hovoriť, o čo tu teraz ide.
Sedíme spolu s nimi v raňajkárni Rozprávka na vynovenej Hrnčiarskej ulici. Cítime sa ako kdesi na londýnskom predmetí. Majiteľ Peter Köver naozaj v Anglicku pôsobil, ale vrátil sa a v Košiciach si zriadil malý britský ostrovček. Ján Sudzina tvrdí, že takých ľudí, čo sa zo sveta vracajú do Košíc a rozbiehajú tu zaujímavý biznis, je čoraz viac. Najmä oni menia mesto. Spolu s mladými ľuďmi, ktorí dnes pracujú v rozvíjajúcom sa IT biznise. Mesto ocele sa podľa neho zmení na slovenské Silicon Valley. A noví investori sa už zaujímajú aj o to, či ich IT odborníci budú mať v Košiciach pestré voľnočasové aktivity. Projekt EHMK v tomto zmysle Košice radikálne zmení. Vlastne to už podľa Sudzinu robí.
Kým Sudzina a Beskid patria k strednej generácii, okolo seba majú až podozrivo mladý tím. Keď nám postupne predstavujú svojich spolupracovníkov, máme pocit, že toto nie je veľká medzinárodná akcia, ale alternatívny študentský projekt. Zrejme sa títo mladí ľudia dostali k jedinečnej príležitosti skôr, ako by to bolo možné hocikde inde a možno tu preto cítiť mladícky entuziazmus, idealizmus aj čerstvú energiu nepoznačenú skepsou. Len na ilustráciu: Michal Hlatký, zodpovedný za projekt kreatívnej ekonomiky, má 32, Daniel Gašpierik, ktorý vedie Kasárne-Kulturpark, má 26 rokov...
.investície
Celý projekt si vyžiadal veľké peniaze na budovanie kultúrnej in-fraštruktúry. Hlavné investičné akcie si medzi seba rozdelili mesto, kraj a ministerstvo kultúry. Ideme sa na ne pozrieť. Prechádzame obnovenou Hrnčiarskou ulicou, pozrieme si rekonštruovaný interiér Dómu sv. Alžbety, a potom vchádzame do podzemia Východoslovenskej galérie. Náročná prestavba, ktorú zdržal archeologický výskum, prinesie galérii nové priestory. Prestavbou vznikol úplne nový a pritom čistý, štýlový a modernou technológiou vybavený výstavný priestor. Tu by mala mať svoje miesto expozícia diel Košickej moderny, zlatej to éry košického avantgardného výtvarného umenia z 20. rokov 20. storočia.
Prezentácia Košickej moderny mala byť jedným z kľúčových podujatí EHMK, lenže rekonštrukcia sa skončí až v novembri – pár dní pred oficiálnym ukončením EHMK. Iste, novú expozíciu si možno prísť pozrieť aj neskôr, ale sofistikovaní turisti, ktorí sa teraz motajú po Košiciach, ju už zrejme neuvidia. O rok sa budú zrejme potulovať po lotyšskej Rige, EHMK 2014.
Aspoň Kunsthalle, ktorá má prezentovať súčasné (najmä vizuálne) umenie, stihla letnú sezónu. Rekonštrukcia dvadsať rokov chátrajúcej Krytej plavárne (postavenej v rokoch 1957 – 1961) odkryla jej nenápadný pôvab. Je to pomerne rozľahlý priestor, a tak sú tam v súčasnosti štyri výstavy. Okrem špičkového Tony Cragga je tu výstava Pocta Gyulovi Kosice, fotografie predstavujúce rumunského sochára Constantina Brancusiho a prezentácia architektúry Dolného Rakúska.
Košičania ocenili, že budova je obnovená a sú pyšní, že predbehli s Kunsthalle Bratislavu aj Žilinu, ale cítiť aj rozpaky. Je to udržateľný projekt? Bude ho mať aj po piatich rokoch kto financovať a budú sem chodiť ľudia? V Košiciach vám veľa ľudí povie, že po piatich rokoch, počas ktorých musí Kunsthalle fungovať, projekt zanikne a bude tu nejaké wellnes centrum. Ján Sudzina to odmieta. Aj Vladimír Beskid, hoci ten podotkne, že niektoré projekty naozaj fungujú len v meste, ktoré má viac ako 500-tisíc obyvateľov. Košice majú polovicu. No obaja veria tomu, že EHMK naštartuje v Košiciach proces zmeny, a ten „absolútnym spôsobom zmení toto mesto, ktoré už teraz prechádza obrovskou zmenou myslenia a pripravuje sofistikovanejšie prostredie“. Obaja muži si uvedomujú, že dnes v Košiciach kultúrna ponuka prevyšuje dopyt, ale optimisticky tvrdia, že o päť rokov to bude inak. Ponuka sa s dopytom zrovná.
Striktné predpisy európskych fondov nedovoľujú, aby sa v Kunsthalle zriadila napríklad kaviareň. Nesmie sa tu na ničom zarábať, dokonca ani na vstupnom. Lenže vinou tohto nariadenia pôsobí Kunsthalle sterilne a prázdno. Príjemná bohémska kaviareň by to oživila. Môžeme už dnes prijímať stávky na to, ako to tu bude vyzerať o päť rokov. Či majú pravdu skeptici, ktorí tu vidia o päť rokov welness, alebo optimisti, ktorí tu vidia o päť rokov kvitnúci umelecký život.
.ďalšie projekty
Krátke odbočenie. Zastavíme sa v najstaršej miestnej synagóge na Zvonárskej ulici, ktorá sa používa ako galéria. Tu nevidno stopy po veľkých investíciach, v strope sú diery, maľovka opadaná a namiesto dlážky štrk. Na stojanoch fotografie starých kníh od Yuriho Dojča, rodáka z Humenného. V kúte pár stoličiek a televízor, v ktorom ide dokument o tom, ako Dojč pátral po osudoch svojej rodiny. Expozícia so silným umeleckým i ľudským posolstvom. Na chvíľu zabúdame na všetky operačné programy či grantové schémy a sme radi, že cítime patinu času. Žiadna sterilná novota, pach farieb, ani pochybnosti o zmysluplnosti či udržateľnosti.
Naše putovanie po veľkých investičných projektoch sa zďaleka neskončilo. Pozrieme si obnovené bábkové divadlo, zrekonštruovaný trakt vedeckej knižnice v bývalej vojenskej sedrii, nazrieme na vynovené nádvorie Verejnej knižnice Jána Bocatia, kde sa môžu konať komorné akcie a vyjdeme aj do jej novučičkej, technicky perfektne vybavenej workshopovej miestnosti (slovko workshop nás začína v Košiciach dráždiť). Ohúri nás veľkorysá rekonštrukcia Malej scény Štátneho divadla, ktorá je v secesnej budove bývalého kasína, a tak sa tu nešetrilo zlatou farbou ani krištáľom. Uvedomujeme si, že mestu naraz pribudne veľa priestorov, kde môže fungovať kultúra – a to sme ešte ani nevstúpili do vynovených Kasární-Kulturparku. Ale už sme tam.
V letnom dni je vydizajnované nové námestie pred Kasárňami dramaticky biele a rozhorúčené. Ľudia sa snažia cez túto veľkú betónovú plochu bez tieňa čo najrýchlejšie prejsť a ukryť sa v parčíku medzi kasárenskými pavilónmi. Aj tie svietia bielou farbou, ktorá je decentne doplnená čiernou. Architekti ateliéru zero-zero na nich odviedli dobrú prácu. Máme pred sebou to, čo projekt EHMK nazýva „laboratórium živej kultúry“. Tu má vznikať to najsúčasnejšie živé umenie vo vzájomnej interakcii rôznych kreatívcov. Laboratórium sa ešte len rozbieha, všade vonia farba a lepidlá.
V hlavnom pavilóne opäť nachádzame veľkú výstavnú sieň. Pozrieme si dve sály pre divadelné produkcie, na poschodí je nová baletná sála s veľkými zrkadlami a mäkkou podlahou, oproti nej je tanečná sála s parketami, k obom patria štúdiá a réžie, aby si mohli umelci robiť aj záznamy. Ďalej vidíme zázemie s ubytovacími kapacitami, technikou a kanceláriami. Vonku v parku je niekoľko menších pavilónikov pre rôzne druhy workshopov aj umelecká kaviareň, ktorá zatiaľ nefunguje.
Sme unavení. A nevieme, či z neznesiteľného tepla, alebo z tej obrovskej ponuky kultúrnych priestorov, ktoré sme videli. Všetko novučičké, dokonalé, skvele vybavené. A v hlave nám vŕta neodbytná otázka, či to laboratórium nebude predsa len trošku umelé a sterilné. Ako už laboratória bývajú.
.kreatívna ekonomika
Putujeme k ďalšiemu pavilónu, ktorý by mal prichýliť start-upy a umelcov z kreatívneho priemyslu. Zatiaľ je tu prázdno, ale človek, zodpovedný za túto oblasť, Michal Hladký nám venuje brožúru, ktorá načrtáva „master plán“, ako sa bude „oceľové mesto“ meniť na „kreatívne mesto“. Tá knižočka je plná neologizmov, bruselského eurospeaku, grafov a tabuliek. Listujeme v nej a strácame sa. „Ty fakt veríš, že sa tu kreatívny priemysel vďaka tomuto projektu rozbehne?” pýtame sa Michala, ktorý sa ešte ako študent podieľal na písaní úspešného projektu EHMK. „Pôjde to podľa mňa takto,” hovorí Michal a rukou naznačuje graf podobný hlbokému údoliu, ale potom sa jeho ruka opatrne posúva nahor. „Nebude dôvod na oslavy a ohňostroje. Pôjde to pomaly, ale potom sa to chytí,” hovorí sebaisto.
A je tu ešte jeden pavilón. O jeho zmysluplnosti a udržateľnosti nemáme pochybnosti. Stojí za ním U.S. Steel, a ten projekt má preto racionálne parametre, vyprodukované biznis prostredím. „Chceme tu demonštrovať, že aj priemysel je kreatívny,“ vysvetľuje hovorca U.S. Steelu Ján Bača. Spomína si, ako sa kedysi pred tromi rokmi začalo v Košiciach diskutovať o kreatívnom priemysle a každý si pod tým predstavoval spev, tanec, básničky, prípadne nejaký film. „Náš pohľad je však taký, že aj priemysel, ktorý tu už je, musí byť kreatívny, inak by neprežil. Chceme ukázať najmä mládeži, čo môže byť kreatívne na skutočnom priemysle.“
U.S. Steel prišli s ponukou urobiť v Kasárňach výstavu, kde by v spolupráci s vedcami a umelcami z Technickej univerzity v Košiciach, UPJŠ a SAV ukázali, čo to je technicko-kreatívny duch. „Malo by to byť miesto stretnutí technikov, umelcov a mládeže. Chceme aj takto hľadať kreatívne technické talenty z východného Slovenska. V oblasti technického školstva neexistuje nič také ako headhunting a my to tu chceme skúsiť,“ hovorí Bača. Na jeseň by originálny projekt mal fungovať. Nemáme obavy, či bude žiť aj o päť rokov.
.výmenníky
Obdivovaný i vysmievaný je projekt EHMK, ktorý sa oficiálne volá Spots, ale neoficiálne sú to prosto „výmenníky“. Ide o premenu nepoužívaných výmenníkových staníc na komunitné centrá na sídliskách. Jana Pataráková, ktorá kultúrny život Košíc podrobne mapuje, hovorí, že „toto nenormálne funguje“, čo je jej špecifická pochvala, no zároveň priznáva, že ona je človek, ktorý by do takého centra nikdy nešla. Cieľovou skupinou sú skôr starší ľudia či rodiny s deťmi.
Pozeráme si prestavané výmenníky na sídlisku KVP, Terasa a Nad jazerom. Každý je iný a každý by mal poskytovať niečo iné. Tím ľudí okolo Blanky Berkyovej najprv obiehal miestnych obyvateľov a zisťoval, čo by tam chceli. Preto je niekde komunitná záhradka s bylinkami, niekde otvorené kino, inde skateboardová dráha či horolezecká stena a niekde iba kvalitne obnovené budovy, v ktorých sú prázdne miestnosti, stoly a stoličky prichystané na to, čo komunita bude chcieť – či besedy, či tvorivé dielne, výstavy. Zatiaľ sa rozbehu výmenníkov venuje desať ľudí, pretože na to sú zdroje, ale ak to má byť dlhodobo funkčný projekt, budú si ho musieť v budúcnosti tvoriť miestni ľudia. Aby z toho nebolo starosvetské osvetové stredisko. V tomto smere je to veľký sociálny experiment, ktorý môže aj nemusí vyjsť. Ale entuziazmus ľudí okolo výmenníkov je dosť nákazlivý.
.choďte tam
Košice stojí za to vidieť a zažiť ich, aj keby nikdy nezískali titul Európske hlavné mesto kultúry. Podvečer sa centrum mesta, ktoré cez deň funguje v hektickom pracovnom tempe, mení na veľkú kaviareň, vináreň a piváreň zároveň, všade znie veselá vrava, štrngajú poháre a k tomu hrá dobrá pouličná kapela. Zrazu máte intenzívny pocit, že hádam ani nie ste na Slovensku, ale kdesi na jadranskom pobreží. Áno, cítiť tu už aj ten bezstarostný Balkán, ktorý si vie užívať život. A zároveň tu cítiť veľké odhodlanie na zmenu.
A celý projekt EHMK napriek všetkým chybám, nedokonalostiam či absurditám odzrkadľuje najmä jedinečnú vnútornú energiu a silu Košíc. Nič viac a nič menej.
V prvom rade sú veľké. Hoci sú počtom obyvateľov menšie než Bratislava, majú väčšie historické centrum. Tu naozaj nie je žiadne stiesnené starobylé jadro s vyčačkanými uličkami. Veľkorysé centrum je navyše sebavedomo mestské a jasne tu vidno stopy meštianskeho života, ktorého hodnoty tak urputne vyznával Sándor Márai. Mimochodom, Márai je jednou zo štyroch osobností, ku ktorým sa Košice v projekte EHMK prihlásili. Ako predstaviteľ vizuálneho umenia je to Gyula Kosice, košický rodák žijúci v Argentíne, za architektúru Lajos Oelschläger a film zastupuje Juraj Jakubisko. Za Slováka možno považovať len jedného z nich, aj ten nepochádza z Košíc. Čo dodať?
.turisti
Ak niektorí lokálpatrioti očakávali, že vďaka EHMK zaplavia Košice turisti, tak sa mýlili. Nevidíte tu davy turistov, nad hlavami ktorých sa vznáša typický dáždnik. Stretávame však špecifický typ turistov. Osamelých profesorov, kultivované staršie manželské páry, rodiny s hĺbavými tínedžermi. Majú všetko naštudované a presne vedia, prečo do Košíc prišli. Dobre vedia, že EHMK neznamená ročný festival, na ktorom sa stále niečo deje. Jana Pataráková, redaktorka Slovenského rozhlasu, ktorá nás zavedie na miesto, kde majú v Košiciach najlepšiu kávu, sa ironicky zahľadí na košickú ulicu: „Bežne tu vidíš Poliakov či Maďarov, ale cesta z Bratislavy, Nitry či Žiliny je sem zarúbaná.“
Dievčatá v informačnom centre hovoria, že turistov tu majú teraz z celého sveta, ale najviac ich stále prichádza z Maďarska. No maďarské výpravy sem zväčša neprichádzajú kvôli EHMK. Pre Maďarov sú Košice najmä miestom, kde je pochovaný veľký protihabsburský bojovník František Rákoczi, kde sa ženil ďalší rebel proti Viedni Gabriel Bethlen a odkiaľ riadil svoje výboje Štefan Bočkaj. Úplne im stačí, keď sa môžu odfotiť pri Rákocziho soche či jeho náhrobnej doske.
Mladší maďarskí turisti zas hľadajú pamiatky na Sándora Máraiho. Dostanú síce pekné propagačné materiály, ale návšteva pamätnej izby nie je príjemný zážitok. Plesnivá stena, opadaná omietka, takmer žiadne exponáty, na stenách akurát fotky, ktoré sa často ani netýkajú Máraiho. Všetko zachraňuje milá sprievodkyňa, ktorá je celkom zaskočená, keď sa tu objaví Slovák. Osvojiť si Máraiho bude Košiciam ešte chvíľu trvať, na to nestačia peniaze z grantov, ani narýchlo vydané súborné dielo Máraiho. To chce aj znovuzrodenie sebavedomého košického mešťana, ktorý sa v čase dvoch totalít z mesta takmer celkom vytratil – spolu so Židmi, Nemcami a Maďarmi.
.šéfovia
Ján Sudzina a Vladimír Beskid sa na nás pozerajú naozaj prekvapene. Nechcú uveriť, že novinári z Bratislavy prišli osobne do Košíc. Ich sťažnosť na bratislavské ignoranstvo najprv pôsobí ako klasický košický komplex, ale keď si ráno otvárame v Košiciach celoslovenské noviny, nájdeme iba pozvánky na kultúrne akcie v Bratislave. Trochu viac rozumieme, o čom hovoria. Dvaja muži, ktorí vedú neziskovku EHMK Košice 2013, už v tomto rezignovali. „Treba to pretrpieť a doviesť projekt do konca,“ tvrdí riaditeľ Sudzina.
Ján Sudzina bol amatérsky muzikant, ktorý popri práci vo VSŽ a neskôr popri vlastnej stavebnej firme začal vydávať kvalitnú hudbu. Vytvoril vydavateľstvo Havhetia, ktoré je uznávanou značkou. Podarilo sa mu vytvoriť fungujúci biznis model a nepodliezať latku kvality, aj preto v roku 2012 získal Cenu RadioHead Award za prínos slovenskej hudbe. V roku 2011 sa Sudzina dostal do komplikovanej situácie, keď ho správna rada zvolila za nástupcu odvolanej Zory Jaurovej. Neexistujú hádam dva väčšie protiklady ako títo dvaja ľudia. Sudzina je nenápadný, plachý, skôr introvertný človek, ale je to bežec na dlhé trate, maratónec. Svoj život si vie predstaviť iba v dvoch mestách – v Košiciach a v Krakove.
Vladimír Beskid je programový šéf EHMK. Uznávaný kurátor, kunsthistorik a bývalý riaditeľ trnavskej Galérie Jána Koniarika. Do Košíc dochádza z Trnavy, rozumie súčasnému umeniu, ale aj tomu, aké ťažké je prezentovať ho v menšom meste. Obidvaja títo muži poznajú dobre toto mesto, majú ho radi a obidvaja majú trošku problém zrozumiteľne a jasne hovoriť, o čo tu teraz ide.
Sedíme spolu s nimi v raňajkárni Rozprávka na vynovenej Hrnčiarskej ulici. Cítime sa ako kdesi na londýnskom predmetí. Majiteľ Peter Köver naozaj v Anglicku pôsobil, ale vrátil sa a v Košiciach si zriadil malý britský ostrovček. Ján Sudzina tvrdí, že takých ľudí, čo sa zo sveta vracajú do Košíc a rozbiehajú tu zaujímavý biznis, je čoraz viac. Najmä oni menia mesto. Spolu s mladými ľuďmi, ktorí dnes pracujú v rozvíjajúcom sa IT biznise. Mesto ocele sa podľa neho zmení na slovenské Silicon Valley. A noví investori sa už zaujímajú aj o to, či ich IT odborníci budú mať v Košiciach pestré voľnočasové aktivity. Projekt EHMK v tomto zmysle Košice radikálne zmení. Vlastne to už podľa Sudzinu robí.
Kým Sudzina a Beskid patria k strednej generácii, okolo seba majú až podozrivo mladý tím. Keď nám postupne predstavujú svojich spolupracovníkov, máme pocit, že toto nie je veľká medzinárodná akcia, ale alternatívny študentský projekt. Zrejme sa títo mladí ľudia dostali k jedinečnej príležitosti skôr, ako by to bolo možné hocikde inde a možno tu preto cítiť mladícky entuziazmus, idealizmus aj čerstvú energiu nepoznačenú skepsou. Len na ilustráciu: Michal Hlatký, zodpovedný za projekt kreatívnej ekonomiky, má 32, Daniel Gašpierik, ktorý vedie Kasárne-Kulturpark, má 26 rokov...
.investície
Celý projekt si vyžiadal veľké peniaze na budovanie kultúrnej in-fraštruktúry. Hlavné investičné akcie si medzi seba rozdelili mesto, kraj a ministerstvo kultúry. Ideme sa na ne pozrieť. Prechádzame obnovenou Hrnčiarskou ulicou, pozrieme si rekonštruovaný interiér Dómu sv. Alžbety, a potom vchádzame do podzemia Východoslovenskej galérie. Náročná prestavba, ktorú zdržal archeologický výskum, prinesie galérii nové priestory. Prestavbou vznikol úplne nový a pritom čistý, štýlový a modernou technológiou vybavený výstavný priestor. Tu by mala mať svoje miesto expozícia diel Košickej moderny, zlatej to éry košického avantgardného výtvarného umenia z 20. rokov 20. storočia.
Prezentácia Košickej moderny mala byť jedným z kľúčových podujatí EHMK, lenže rekonštrukcia sa skončí až v novembri – pár dní pred oficiálnym ukončením EHMK. Iste, novú expozíciu si možno prísť pozrieť aj neskôr, ale sofistikovaní turisti, ktorí sa teraz motajú po Košiciach, ju už zrejme neuvidia. O rok sa budú zrejme potulovať po lotyšskej Rige, EHMK 2014.
Aspoň Kunsthalle, ktorá má prezentovať súčasné (najmä vizuálne) umenie, stihla letnú sezónu. Rekonštrukcia dvadsať rokov chátrajúcej Krytej plavárne (postavenej v rokoch 1957 – 1961) odkryla jej nenápadný pôvab. Je to pomerne rozľahlý priestor, a tak sú tam v súčasnosti štyri výstavy. Okrem špičkového Tony Cragga je tu výstava Pocta Gyulovi Kosice, fotografie predstavujúce rumunského sochára Constantina Brancusiho a prezentácia architektúry Dolného Rakúska.
Košičania ocenili, že budova je obnovená a sú pyšní, že predbehli s Kunsthalle Bratislavu aj Žilinu, ale cítiť aj rozpaky. Je to udržateľný projekt? Bude ho mať aj po piatich rokoch kto financovať a budú sem chodiť ľudia? V Košiciach vám veľa ľudí povie, že po piatich rokoch, počas ktorých musí Kunsthalle fungovať, projekt zanikne a bude tu nejaké wellnes centrum. Ján Sudzina to odmieta. Aj Vladimír Beskid, hoci ten podotkne, že niektoré projekty naozaj fungujú len v meste, ktoré má viac ako 500-tisíc obyvateľov. Košice majú polovicu. No obaja veria tomu, že EHMK naštartuje v Košiciach proces zmeny, a ten „absolútnym spôsobom zmení toto mesto, ktoré už teraz prechádza obrovskou zmenou myslenia a pripravuje sofistikovanejšie prostredie“. Obaja muži si uvedomujú, že dnes v Košiciach kultúrna ponuka prevyšuje dopyt, ale optimisticky tvrdia, že o päť rokov to bude inak. Ponuka sa s dopytom zrovná.
Striktné predpisy európskych fondov nedovoľujú, aby sa v Kunsthalle zriadila napríklad kaviareň. Nesmie sa tu na ničom zarábať, dokonca ani na vstupnom. Lenže vinou tohto nariadenia pôsobí Kunsthalle sterilne a prázdno. Príjemná bohémska kaviareň by to oživila. Môžeme už dnes prijímať stávky na to, ako to tu bude vyzerať o päť rokov. Či majú pravdu skeptici, ktorí tu vidia o päť rokov welness, alebo optimisti, ktorí tu vidia o päť rokov kvitnúci umelecký život.
.ďalšie projekty
Krátke odbočenie. Zastavíme sa v najstaršej miestnej synagóge na Zvonárskej ulici, ktorá sa používa ako galéria. Tu nevidno stopy po veľkých investíciach, v strope sú diery, maľovka opadaná a namiesto dlážky štrk. Na stojanoch fotografie starých kníh od Yuriho Dojča, rodáka z Humenného. V kúte pár stoličiek a televízor, v ktorom ide dokument o tom, ako Dojč pátral po osudoch svojej rodiny. Expozícia so silným umeleckým i ľudským posolstvom. Na chvíľu zabúdame na všetky operačné programy či grantové schémy a sme radi, že cítime patinu času. Žiadna sterilná novota, pach farieb, ani pochybnosti o zmysluplnosti či udržateľnosti.
Naše putovanie po veľkých investičných projektoch sa zďaleka neskončilo. Pozrieme si obnovené bábkové divadlo, zrekonštruovaný trakt vedeckej knižnice v bývalej vojenskej sedrii, nazrieme na vynovené nádvorie Verejnej knižnice Jána Bocatia, kde sa môžu konať komorné akcie a vyjdeme aj do jej novučičkej, technicky perfektne vybavenej workshopovej miestnosti (slovko workshop nás začína v Košiciach dráždiť). Ohúri nás veľkorysá rekonštrukcia Malej scény Štátneho divadla, ktorá je v secesnej budove bývalého kasína, a tak sa tu nešetrilo zlatou farbou ani krištáľom. Uvedomujeme si, že mestu naraz pribudne veľa priestorov, kde môže fungovať kultúra – a to sme ešte ani nevstúpili do vynovených Kasární-Kulturparku. Ale už sme tam.
V letnom dni je vydizajnované nové námestie pred Kasárňami dramaticky biele a rozhorúčené. Ľudia sa snažia cez túto veľkú betónovú plochu bez tieňa čo najrýchlejšie prejsť a ukryť sa v parčíku medzi kasárenskými pavilónmi. Aj tie svietia bielou farbou, ktorá je decentne doplnená čiernou. Architekti ateliéru zero-zero na nich odviedli dobrú prácu. Máme pred sebou to, čo projekt EHMK nazýva „laboratórium živej kultúry“. Tu má vznikať to najsúčasnejšie živé umenie vo vzájomnej interakcii rôznych kreatívcov. Laboratórium sa ešte len rozbieha, všade vonia farba a lepidlá.
V hlavnom pavilóne opäť nachádzame veľkú výstavnú sieň. Pozrieme si dve sály pre divadelné produkcie, na poschodí je nová baletná sála s veľkými zrkadlami a mäkkou podlahou, oproti nej je tanečná sála s parketami, k obom patria štúdiá a réžie, aby si mohli umelci robiť aj záznamy. Ďalej vidíme zázemie s ubytovacími kapacitami, technikou a kanceláriami. Vonku v parku je niekoľko menších pavilónikov pre rôzne druhy workshopov aj umelecká kaviareň, ktorá zatiaľ nefunguje.
Sme unavení. A nevieme, či z neznesiteľného tepla, alebo z tej obrovskej ponuky kultúrnych priestorov, ktoré sme videli. Všetko novučičké, dokonalé, skvele vybavené. A v hlave nám vŕta neodbytná otázka, či to laboratórium nebude predsa len trošku umelé a sterilné. Ako už laboratória bývajú.
.kreatívna ekonomika
Putujeme k ďalšiemu pavilónu, ktorý by mal prichýliť start-upy a umelcov z kreatívneho priemyslu. Zatiaľ je tu prázdno, ale človek, zodpovedný za túto oblasť, Michal Hladký nám venuje brožúru, ktorá načrtáva „master plán“, ako sa bude „oceľové mesto“ meniť na „kreatívne mesto“. Tá knižočka je plná neologizmov, bruselského eurospeaku, grafov a tabuliek. Listujeme v nej a strácame sa. „Ty fakt veríš, že sa tu kreatívny priemysel vďaka tomuto projektu rozbehne?” pýtame sa Michala, ktorý sa ešte ako študent podieľal na písaní úspešného projektu EHMK. „Pôjde to podľa mňa takto,” hovorí Michal a rukou naznačuje graf podobný hlbokému údoliu, ale potom sa jeho ruka opatrne posúva nahor. „Nebude dôvod na oslavy a ohňostroje. Pôjde to pomaly, ale potom sa to chytí,” hovorí sebaisto.
A je tu ešte jeden pavilón. O jeho zmysluplnosti a udržateľnosti nemáme pochybnosti. Stojí za ním U.S. Steel, a ten projekt má preto racionálne parametre, vyprodukované biznis prostredím. „Chceme tu demonštrovať, že aj priemysel je kreatívny,“ vysvetľuje hovorca U.S. Steelu Ján Bača. Spomína si, ako sa kedysi pred tromi rokmi začalo v Košiciach diskutovať o kreatívnom priemysle a každý si pod tým predstavoval spev, tanec, básničky, prípadne nejaký film. „Náš pohľad je však taký, že aj priemysel, ktorý tu už je, musí byť kreatívny, inak by neprežil. Chceme ukázať najmä mládeži, čo môže byť kreatívne na skutočnom priemysle.“
U.S. Steel prišli s ponukou urobiť v Kasárňach výstavu, kde by v spolupráci s vedcami a umelcami z Technickej univerzity v Košiciach, UPJŠ a SAV ukázali, čo to je technicko-kreatívny duch. „Malo by to byť miesto stretnutí technikov, umelcov a mládeže. Chceme aj takto hľadať kreatívne technické talenty z východného Slovenska. V oblasti technického školstva neexistuje nič také ako headhunting a my to tu chceme skúsiť,“ hovorí Bača. Na jeseň by originálny projekt mal fungovať. Nemáme obavy, či bude žiť aj o päť rokov.
.výmenníky
Obdivovaný i vysmievaný je projekt EHMK, ktorý sa oficiálne volá Spots, ale neoficiálne sú to prosto „výmenníky“. Ide o premenu nepoužívaných výmenníkových staníc na komunitné centrá na sídliskách. Jana Pataráková, ktorá kultúrny život Košíc podrobne mapuje, hovorí, že „toto nenormálne funguje“, čo je jej špecifická pochvala, no zároveň priznáva, že ona je človek, ktorý by do takého centra nikdy nešla. Cieľovou skupinou sú skôr starší ľudia či rodiny s deťmi.
Pozeráme si prestavané výmenníky na sídlisku KVP, Terasa a Nad jazerom. Každý je iný a každý by mal poskytovať niečo iné. Tím ľudí okolo Blanky Berkyovej najprv obiehal miestnych obyvateľov a zisťoval, čo by tam chceli. Preto je niekde komunitná záhradka s bylinkami, niekde otvorené kino, inde skateboardová dráha či horolezecká stena a niekde iba kvalitne obnovené budovy, v ktorých sú prázdne miestnosti, stoly a stoličky prichystané na to, čo komunita bude chcieť – či besedy, či tvorivé dielne, výstavy. Zatiaľ sa rozbehu výmenníkov venuje desať ľudí, pretože na to sú zdroje, ale ak to má byť dlhodobo funkčný projekt, budú si ho musieť v budúcnosti tvoriť miestni ľudia. Aby z toho nebolo starosvetské osvetové stredisko. V tomto smere je to veľký sociálny experiment, ktorý môže aj nemusí vyjsť. Ale entuziazmus ľudí okolo výmenníkov je dosť nákazlivý.
.choďte tam
Košice stojí za to vidieť a zažiť ich, aj keby nikdy nezískali titul Európske hlavné mesto kultúry. Podvečer sa centrum mesta, ktoré cez deň funguje v hektickom pracovnom tempe, mení na veľkú kaviareň, vináreň a piváreň zároveň, všade znie veselá vrava, štrngajú poháre a k tomu hrá dobrá pouličná kapela. Zrazu máte intenzívny pocit, že hádam ani nie ste na Slovensku, ale kdesi na jadranskom pobreží. Áno, cítiť tu už aj ten bezstarostný Balkán, ktorý si vie užívať život. A zároveň tu cítiť veľké odhodlanie na zmenu.
A celý projekt EHMK napriek všetkým chybám, nedokonalostiam či absurditám odzrkadľuje najmä jedinečnú vnútornú energiu a silu Košíc. Nič viac a nič menej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.