V tomto čísle uverejňujeme kľúčovú polemiku Nialla Fergusona a Hansa Wernera Sinna a tiež rozhovor s viceguvernérom NBS Jánom Tóthom o správnom riešení krízy eurozóny. Je to zaujímavé čítanie, ktoré provokuje mnohé otázky. Vo mne vyvolalo túto: ak je po piatich rokoch krízy situácia v najviac zadlžených krajinách ťažká, je to dôvod na zmenu celkového prístupu? Inými slovami, má dnes Grécko, Cyprus, Španielsko ale aj my radšej menej šetriť, viac si požičiavať a rýchlo investovať?
Nie som ekonóm, nerozumiem mnohým veciam. Ale jedno sa mi zdá zrejmé: vyjsť z krízy prostriedkami, ktoré k nej prispeli, je bláznivý nápad. Ak mnohé krajiny EÚ žili nad pomery, nad svoju výkonnosť a efektivitu, rozumné je prispôsobiť pomery realite, nie naopak. Bude sa treba uskromniť, bolestivo a nadlho, a nie hľadať rýchlu investičnú úľavu, ktorá všetko iba oddiali a potom zhorší.
Samozrejme, grécky robotník a španielsky nezamestnaný vysokoškolák to nepočuje rád, ale ich svet už nikdy nebude taký veselý, ako pred rokom 2007. Môžeme sa pokúsiť čosi ešte chvíľu umelo naťahovať, môžeme napríklad žiadať Nemcov, aby účet zaplatili oni, ale tým problém dlhov, neefektivity a nereálnej životnej úrovne nielen južnej Európy iba odsunieme. Životná úroveň musí odrážať realitu, inak sa realita vždy sama prihlási a všetko zmetie ešte ničivejšie.
Predstava nedočkavcov, že šetrenie zlyhalo, poďme teda investovať, mi príde utopická. Z čoho, prosím vás? Ale v niečom dávam Fergusonovi za pravdu: dnes sú naozaj nevyhnutné štrukturálne reformy v celej EÚ. Akurát, že Ferguson zamlčiava, že spojenie „štrukturálne reformy“ znamená v skutočnosti zasa iba šetrenie – na budúcich dôchodkoch, ale aj na spoplatnenom školstve, zdravotníctve a ďalších doteraz „bezplatných“ sektoroch. Ferguson to nepovie, ale to, čo navrhuje ako alternatívu k šetreniu (ak má byť naozaj rovnako účinná), je demontáž sociálneho štátu, ktorého sa európski politici držia ako kliešť. Nemáme tu teda ani tak spor o to, či šetriť, ale ako. Sinn obhajuje cestu vystúpenia niektorých krajín z EÚ, devalváciu, a teda okamžité zníženie životnej úrovne s nádejou rastu, Ferguson vidí cestu v zachovaní terajšej eurozóny v kombinácii s dlhodobými zmenami, ktoré však citeľne znížia životnú úroveň všetkých a prakticky „navždy“, pretože na zodpovedných zavesia prostredníctvom ďalšej centralizácie tých, čo si už zvykli viezť sa.
Nezdá sa mi, že Nemci Európe ubližujú, ako píše Ferguson. Ublížili sme si už dávno sami. A liečenie vážnych chorôb bez bolesti zväčša možné nie je.
Šetrenie nezlyhalo. Ono len začína bolieť.
Polemiku Fergusona so Sinnom a rozhovor s viceguvernérom NBS Jánom Tóthom uverejňujeme v tomto čísle. Vážení čitatelia, texty "Nemecko nie je víťazom eura" a "Nemci ubližujú Európe", teda polemiku medzi Hansom Wernerom Sinnom a Niallom Fergusonom nájdete len v printovom vydaní, pretože autorské práva nás neoprávňujú publikovať tieto texty v našom online vydaní časopisu. Ďakujeme za porozumenie
Nie som ekonóm, nerozumiem mnohým veciam. Ale jedno sa mi zdá zrejmé: vyjsť z krízy prostriedkami, ktoré k nej prispeli, je bláznivý nápad. Ak mnohé krajiny EÚ žili nad pomery, nad svoju výkonnosť a efektivitu, rozumné je prispôsobiť pomery realite, nie naopak. Bude sa treba uskromniť, bolestivo a nadlho, a nie hľadať rýchlu investičnú úľavu, ktorá všetko iba oddiali a potom zhorší.
Samozrejme, grécky robotník a španielsky nezamestnaný vysokoškolák to nepočuje rád, ale ich svet už nikdy nebude taký veselý, ako pred rokom 2007. Môžeme sa pokúsiť čosi ešte chvíľu umelo naťahovať, môžeme napríklad žiadať Nemcov, aby účet zaplatili oni, ale tým problém dlhov, neefektivity a nereálnej životnej úrovne nielen južnej Európy iba odsunieme. Životná úroveň musí odrážať realitu, inak sa realita vždy sama prihlási a všetko zmetie ešte ničivejšie.
Predstava nedočkavcov, že šetrenie zlyhalo, poďme teda investovať, mi príde utopická. Z čoho, prosím vás? Ale v niečom dávam Fergusonovi za pravdu: dnes sú naozaj nevyhnutné štrukturálne reformy v celej EÚ. Akurát, že Ferguson zamlčiava, že spojenie „štrukturálne reformy“ znamená v skutočnosti zasa iba šetrenie – na budúcich dôchodkoch, ale aj na spoplatnenom školstve, zdravotníctve a ďalších doteraz „bezplatných“ sektoroch. Ferguson to nepovie, ale to, čo navrhuje ako alternatívu k šetreniu (ak má byť naozaj rovnako účinná), je demontáž sociálneho štátu, ktorého sa európski politici držia ako kliešť. Nemáme tu teda ani tak spor o to, či šetriť, ale ako. Sinn obhajuje cestu vystúpenia niektorých krajín z EÚ, devalváciu, a teda okamžité zníženie životnej úrovne s nádejou rastu, Ferguson vidí cestu v zachovaní terajšej eurozóny v kombinácii s dlhodobými zmenami, ktoré však citeľne znížia životnú úroveň všetkých a prakticky „navždy“, pretože na zodpovedných zavesia prostredníctvom ďalšej centralizácie tých, čo si už zvykli viezť sa.
Nezdá sa mi, že Nemci Európe ubližujú, ako píše Ferguson. Ublížili sme si už dávno sami. A liečenie vážnych chorôb bez bolesti zväčša možné nie je.
Šetrenie nezlyhalo. Ono len začína bolieť.
Polemiku Fergusona so Sinnom a rozhovor s viceguvernérom NBS Jánom Tóthom uverejňujeme v tomto čísle. Vážení čitatelia, texty "Nemecko nie je víťazom eura" a "Nemci ubližujú Európe", teda polemiku medzi Hansom Wernerom Sinnom a Niallom Fergusonom nájdete len v printovom vydaní, pretože autorské práva nás neoprávňujú publikovať tieto texty v našom online vydaní časopisu. Ďakujeme za porozumenie
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.