Videli ste oholenú hlavu Busha staršieho? Vystrihal sa, pretože mladučký syn jedného z jeho ochrankárov podstupuje chemoterapiu, a vypadali mu vlasy. Tak aby sa v tom necítil sám, bývalý prezident sa k nemu pridal. Jeden z najmocnejších ľudí planéty zmenil svoj výzor kvôli bezmocnému chlapcovi.
Videli ste pohľad pápeža Františka? Tento človek, hlava miliardovej cirkvi, ustavične navštevuje chudobných, dotýka sa chorých, povzbudzuje väznených, Rimanom želá dobrú chuť a srdečne sa usmieva. A vždy volá po láske.
Moc, ani tá najväčšia, nemusí byť chladná. Môže byť aj vrúcna, citlivá a solidárna. Samozrejme, ak je populistická, to všetko iba hrá, ale správnou odpoveďou nie je chlad potenciálnych vyzývateľov, ale ich skutočný záujem o ľudí. A tu sídli veľký problém. Slovensko, samozrejme, potrebuje kompetentnejších ministrov, lepšie nápady a veľke zmeny, ale nedosiahne to, ak odpoveďou na Smer budú inteligentní ľudia, ktorí však vyžarujú najmä sebalásku.
Znie to možno prekvapujúco, ale dvaja naši najpopulárnejší premiéri, najskôr Mečiar a teraz Fico, sa k moci a percentám dostali najmä tým, že vyžarovali čosi, čo mnohým ľuďom pripomína záujem. Záujem o ich platy, nákupy, účty, ale hlavne o nich samotných. Skoro by som povedal, že väčšina voličov HZDS, a teraz aj mnohí voliči Smeru, majú pocit, že ich má predseda vlády osobne rád.
Dá sa na nich smiať, dá sa hovoriť o manipulácii, náhradných identitách či dokonca o náhradnom náboženstve, a dá sa tiež rozumne tvrdiť, že takto deformovaný vzťah ľudí k moci je pre rozpočet, ale najmä slobodu nebezpečný. Ako by mohol práve štát a jeho lídri riešiť prázdno v srdci voličov? Ale to problém nerieši. Lebo ľudia zjavne záujem potrebujú. A ten predstieraný je možné poraziť len nepredstieraným. Lenže čo vyžarujú opoziční lídri?
Keď mi raz Fero Mikloško v Lampe zadefinoval svätého ako toho, kto mení svet láskou, a dodal, že autorom definície je Róbert Bezák, pochopil som trochu viac nielen ťažkosti odvolaného arcibiskupa s vrchnosťou, ale aj jeho obľúbenosť. Ten výrok mi odvtedy zostal v hlave. A čo iné teraz urobil Bush starší a čo iné robí František? Náš cynický svet to možno nazve marketingom a ohrnie nos nad gýčom, ale to je skôr preto, že už nedokážeme mať ľudí normálne radi, než že by sme čokoľvek na americkom prezidentovi či pápežovi „prekukli“.
Aby nedošlo k omylu – neočakávam od politikov práve svätosť. Ale myslím si, že čosi z toho výroku, a aj niečo z ostrihaného Busha staršieho a usmiateho Františka bude práve v tom naoko beznádejnom obracaní preferencií nevyhnutné.
Videli ste pohľad pápeža Františka? Tento človek, hlava miliardovej cirkvi, ustavične navštevuje chudobných, dotýka sa chorých, povzbudzuje väznených, Rimanom želá dobrú chuť a srdečne sa usmieva. A vždy volá po láske.
Moc, ani tá najväčšia, nemusí byť chladná. Môže byť aj vrúcna, citlivá a solidárna. Samozrejme, ak je populistická, to všetko iba hrá, ale správnou odpoveďou nie je chlad potenciálnych vyzývateľov, ale ich skutočný záujem o ľudí. A tu sídli veľký problém. Slovensko, samozrejme, potrebuje kompetentnejších ministrov, lepšie nápady a veľke zmeny, ale nedosiahne to, ak odpoveďou na Smer budú inteligentní ľudia, ktorí však vyžarujú najmä sebalásku.
Znie to možno prekvapujúco, ale dvaja naši najpopulárnejší premiéri, najskôr Mečiar a teraz Fico, sa k moci a percentám dostali najmä tým, že vyžarovali čosi, čo mnohým ľuďom pripomína záujem. Záujem o ich platy, nákupy, účty, ale hlavne o nich samotných. Skoro by som povedal, že väčšina voličov HZDS, a teraz aj mnohí voliči Smeru, majú pocit, že ich má predseda vlády osobne rád.
Dá sa na nich smiať, dá sa hovoriť o manipulácii, náhradných identitách či dokonca o náhradnom náboženstve, a dá sa tiež rozumne tvrdiť, že takto deformovaný vzťah ľudí k moci je pre rozpočet, ale najmä slobodu nebezpečný. Ako by mohol práve štát a jeho lídri riešiť prázdno v srdci voličov? Ale to problém nerieši. Lebo ľudia zjavne záujem potrebujú. A ten predstieraný je možné poraziť len nepredstieraným. Lenže čo vyžarujú opoziční lídri?
Keď mi raz Fero Mikloško v Lampe zadefinoval svätého ako toho, kto mení svet láskou, a dodal, že autorom definície je Róbert Bezák, pochopil som trochu viac nielen ťažkosti odvolaného arcibiskupa s vrchnosťou, ale aj jeho obľúbenosť. Ten výrok mi odvtedy zostal v hlave. A čo iné teraz urobil Bush starší a čo iné robí František? Náš cynický svet to možno nazve marketingom a ohrnie nos nad gýčom, ale to je skôr preto, že už nedokážeme mať ľudí normálne radi, než že by sme čokoľvek na americkom prezidentovi či pápežovi „prekukli“.
Aby nedošlo k omylu – neočakávam od politikov práve svätosť. Ale myslím si, že čosi z toho výroku, a aj niečo z ostrihaného Busha staršieho a usmiateho Františka bude práve v tom naoko beznádejnom obracaní preferencií nevyhnutné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.