Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Filmy, Rusi, Vary

.časopis .reportáž

Tak teda Karlove Vary. Prvýkrát v živote do najznámejšieho kúpeľného mesta v širokom okolí (podľa niektorých v celej Európe), prvýkrát na „áčkový” filmový festival.

Sledujúc názvy obcí z autobusu, ktorý na KVIFF (to je oficiálna skratka Medzinárodného filmového festivalu Karlovy Vary) v piatok poobede vezie z Prahy akreditovaných novinárov, v hlave mi znie pesnička Rybitví od Yo Yo Bandu. Nie je to síce Pičín, Kozomín ani Řitka, ale Údrč, Kostrčany alebo Pletený Újezd tiež znejú celkom dobre. Západné Česko, zvlnená krajina, za nami Ruzynské letisko aj pivovarské Krušovice. Až pri golfovom areáli začneme pomaly stúpať a o vzápätí prudko klesať, až kým sa po Mattoniho nábreží nedostaneme k hotelu Thermal. Karlove Vary.

.ako vo filme
Neviem, kde som zobral pocit, že hoci som vo Varoch nikdy nebol, vlastne ich poznám. Možno z filmov a fotografií. Alebo sa mi zdalo, že to je Československo, teda moja rodná krajina a tá ma nemôže len tak ľahko prekvapiť.
V každom prípade, len čo som vystúpil z autobusu a vybavil si v hoteli Thermal administratívne záležitosti súvisiace s akreditáciou na KVIFF-e, bolo mi jasné, že Karlove Vary sú iné, než som si predstavoval. Sú napríklad menšie: len 50-tisíc obyvateľov. Rýchlo som tiež zistil, že sú to vlastne dve mestá: samotné „vary”, čiže kúpele okolo liečivých horúcich prameňov, a celkom normálne mesto s panelákmi, sídliskami a železničnou stanicou, na ktorej by mohli nakrúcať filmy zo začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia.
Ďalšie zvláštnosti Karlových Varov som si uvedomoval postupne, v priebehu ďalších dní, ktoré som tam – pozeraním filmov, prechádzkami po promenáde a posedávaním v kaviarňach – strávil. Napríklad architektúra, do ktorej je vpísaná celá história mesta. Od najstaršej, „karlovskej” vrstvy (mesto v 14. storočí založil Karol IV., keď podľa legendy v lese náhodou objavil horúci prameň s liečivými účinkami), cez imperiálne neoštýly 19. storočia a pôvabné secesné kolonády, až po stále viditeľné stopy po štyroch desaťročiach budovania socializmu. Tá československá socialistická patina je dôležitá: bez nej by sa človek ľahko mohol cítiť ako v Disneylande s historickou tématikou, s ňou vieme, že sme nielen v skutočnom svete, ale že sme doma. Zvláštnu atmosféru mestu dodáva to, že jeho kúpeľná časť je vtesnaná do strmého, husto zalesneného údolia s viacerými romantickými vyhliadkami na mesto. Človek sa tu cíti ako v nejakom filme.

.mne náda pramenáda
Aj keď sa počas KVIFF-u do Varov zíde okolo 30-tisíc ľudí (prichádzajú a odchádzajú v priebehu ôsmich festivalových dní), miestny kolorit sa nemení. Inými slovami: najvýraznejšou národnostnou a kultúrnou skupinou v tomto českom kúpeľnom meste sú Rusi. Evidentne sa tu cítia výborne. Ruština znie v hoteli, na promenáde, v obchode aj v reštaurácii. Nápisy v azbuke sú hádam aj frekventovanejšie než v latinke. Človeka potom ani neprekvapí, keď na raňajkách v hoteli Slovan sú popri štandardných syroch a salámach k dispozícii aj kyslé a slané ryby, množstvo mäsa, pirohy a plná misa kyslej smotany. Až doma som sa dočítal, že hotel Moskovský dvor, ktorý stál oproti tomu môjmu, údajne vlastní moskovská radnica a hotel Bristol, okolo ktorého som každý deň chodil na filmové projekcie zase bývalý kameraman Mosfilmu Boris Kočerov.
Prítomnosť Rusov dáva Karlovým Varom atmosféru zvláštnej východoeurópskej kozmopolitnosti: nestretnete tu veľa Japoncov, Afričanov ani Španielov, zato však okolo seba vidíte našich východných a ešte východnejších susedov všetkých možných typov a fyziognómií.

.kviff
Karlovarský filmový festival sa tento rok konal 48. raz. Za komunizmu bol festival vystavený politickým tlakom, po roku 1989 tlaky povolili a takmer zanikol. V roku 1994 sa festivalu ujal tím ľudí na čele s prominentnou filmovou kritičkou Evou Zaoralovou a hercom Jiřím Bartoškom, vďaka čomu veľmi rýchlo získal vynikajúcu reputáciu. Na KVIFF preto rok čo rok chodia filmoví profesionáli aj davy mladých ľudí, obliehajúce kinosály pred každou jednou projekciou. Ale nielen oni. Český týždenník Euro nazval článok o festivale Největší Business Club s podnadpisom „Podnikatelé zaplní Vary. Nebojte se jet, neuvidíte je.” Veľký biznis, celebrity, politika, umenie, priemysel. To všetko v hoteli Thermal, v Grandhoteli Pupp a na promenáde medzi nimi možno nájsť.
Prišiel som do Varov v deň slávnostného otvorenia festivalu krátko popoludní. Hoci príchod Johna Travoltu na červený koberec pred hlavným vchodom do Thermalu bol plánovaný na pol siedmu večer, priestor za zátarasmi okolo koberca už bol plný. Keď som o piatej išiel na moju prvú festivalovú projekciu, promenádou medzi Thermalom a riečkou Teplá sa už nedalo prejsť.
KVIFF patrí do festivalovej A kategórie, podobne ako napríklad festivaly v Cannes, Benátkach či v Berlíne. Je však o čosi menší, je menej stresujúci a viac otvorený. Dvesto festivalových filmov sa premieta v štrnástich kinosálach (6 z nich v samotnom hoteli Thermal), sprievodný program tvoria koncerty (Slovensko veľmi dobre zastúpilo duo Longital), divadelné predstavenia, diskusie, semináre, výstavy či pouličné happeningy. Všetko je pritom obsiahnuteľné príjemnými prechádzkami po kúpeľnom meste.
Mediálnu žiarivosť festivalu zvyšujú prominentní hostia. Tento rok bol hviezdou číslo 1 spomínaný Travolta (mnohých z nás prekvapil tichým hlasom a sympatickým vystupovaním), stretnúť ste však mohli aj režiséra Michela Gondryho (jeho adaptácia Vianovej Peny dní otvárala festival), Paola Sorrentina, Agnieszku Holland (bola predsedníčkou hlavnej poroty) alebo Vojtěcha Jasného.
Toto kúpeľné mesto je pritom na filmový festival ako stvorené. Kvalitné kinosály, atmosféra dovolenkového luxusu, grandiózne kúpeľné domy, imperiálne pôsobiace hotely, liečivá voda, upokojujúca príroda – to všetko spolu vytvára jeden veľký, pestrofarebný film, v ktorom ste zároveň hercom aj režisérom.

.filmy
Keďže som za tri dni videl z 200 festivalových filmov iba 10, nedovolím si žiadne zovšeobecnenia. V dvoch prípadoch som si vybral film kvôli téme, v niekoľkých prípadoch ma zaujala krajina pôvodu (Palestína, India, Rusko, Izrael), tri filmy som chcel vidieť kvôli režisérom a jeden kvôli Travoltovi.
Dva filmy boli podľa môjho názoru vyslovene slabé. Sezóna zabíjania s Travoltom a De Nirom v hlavných (v podstate jediných) úlohách bol plný leteckých záberov, neuveriteľných bitiek, dramatických zvratov, pod ktorými sa skrýval neduživý pokus o umelecké spracovanie závažnej, no veľakrát oveľa zásadnejšie a umelecky pôsobivejšie spracovanej témy (vojna z pohľadu dvoch proti sebe bojujúcich mužov, ktorí si nakoniec odpustia). Na oboch hercov sa dobre pozeralo (hoci Travolta so srbským prízvukom bol až príliš komický). Happyendom so západom slnka nad Apalačskými horami korunovaný gýč.
Druhý slabý film sa volal V mene syna a jeho režisérom bol Belgičan Vincent Lanoo. Pedofília v Katolíckej cirkvi, ktorá ničí život jednej zbožnej rodine. Všetci farári (o biskupoch ani nehovoriac) sú slizkí a škaredí zlosynovia, ktorým ide o peniaze, moc, dobré jedlo a sex s neplnoletými. A hlavná hrdinka, ktorá čím menej verí, tým je krajšia. Film, ktorému chýbal čo i len náznak nadhľadu, hĺbky či porozumenia. Film-karikatúra, film-propaganda.
Tri neveľmi objavné filmy zachránili sympatické herečky. Leem Lubany v romantickom a pomerne prostoduchom palestínskom filme Omar (milenecký trojuholník, skrížený s Rómeom a Júliou) bola taká pôvabná, že človek prekonal nudu a zostal až do záverečných titulkov. Nimrat Kaur v oveľa lepšom (hoci tiež veľmi romantickom a trošku naivnom) indickom filme Dabba (v českej distribúcii Cizí oběd) ukázala, že je šikovná herečka, schopná vyjadriť veľké veci jemnými gestami. Izraelská herečka Rotem Zisman-Cohen, ktorá minulý rok navštívila aj MFF Bratislava, pridala veľa šarmu dramatickému, na starozákonné príbehy odkazujúcemu filmu Makom Be Gan Eden (Miesto v nebi).
Zaujímavý bol film iránskeho režiséra Jafara Panahiho, ktorému vláda zakázala robiť filmy. Namiesto, aby zákaz poslúchol, začal filmy robiť tajne. Najprv dokument Toto nie je film (2011), tento rok hraný film Pardé (Zatiahnutý záves). Panahiho scenárista prichádza do veľkého domu na pláži s malým psíkom, ktorého chce zachrániť pred iránskymi úradmi (vydali nariadenie na zabíjanie psov). Čoskoro sa v dome zjaví chlapec a dievča, utekajúci pred policajtmi. Nakoniec tam príde aj samotný režisér a snaží sa chrániť svoje postavy. Film so silnou atmosférou strachu, prekrývaného odvahou. Film o vnútornej slobode v neslobodnej krajine. Jedinou chybou bolo zaradenie projekcie tohto pomalého, čistého a tichého filmu na desiatu hodinu večer. Súboje so spánkom boli nad sily viacerých divákov.
Prekvapivý, miestami veľmi vtipný a celkovo nečakane objavný bol film Alexeja Fedorčenka Nebeské ženy lúčnych Marijcov. Dvadsaťdva portrétov mladých aj starších žien národa, žijúceho kdesi na sibírskych lúkach, sa odohráva v súčasnosti, no zároveň ako keby sa diali v nejakom inom svete. Mŕtvi vstávajú z hrobov, prírodné božstvá požehnávajú aj preklínajú, folklór sa dotýka celkom obyčajného života. Ženy zvádzajú a sú zvádzané, tešia sa, dúfajú a aj si zúfajú. Žiadna sociálna dráma. Režisér cez absurdné situácie približuje život žien, ktorým možno chýba všeličo, no určite nie vitálna energia.
Posledný film, ktorý som v Karlových Varoch videl, režíroval Paolo Sorrentino a volá sa La Grande bellezza čiže Veľká nádhera. Felliniovsky bohatý film o kráse, o nádhere, uprostred ktorej starnúci človek stráca radosť zo života. Novinár, autor jednej knihy a rímsky bonviván Jep Gambardella (vynikajúci Toni Servillo) oslavuje vo veľkom štýle 65. narodeniny. Uprostred veľkej nádhery svojho mesta, medzi krásnymi ženami a úspešnými mužmi sa pohybuje s nonšalantnou eleganciou. Vedomý si svojho veku, chce už robiť iba veci, ktoré má naozaj rád. Z hĺbky na povrch sa prediera smútok a melanchólia. Ale krása neprestáva byť krásou. Priatelia odchádzajú, Jep zosmutnieva, no nestráca vtip a šarm. Veľká nádhera.
Odchádzam z Karlových Varov. Autobus MHD ma z centra kúpeľov vezie na Horní nádraží, teda železničnú stanicu, z ktorej chodia vlaky do Prahy. Na zastávke Tržnice sa autobus naplní obyvateľmi Karlových Varov. Idú do práce, na nákupy, domov, na poštu, na vlak. Ako keby človek vyšiel z kina na ulicu. Späť do normálneho života.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite