Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bavia ma príbehy, nie procesory

.štefan Hríb .eva Čobejová .časopis .rozhovor

Najprv urobil zo Sme.sk najhodnotnejší novinársky web, potom sa rozhodol skúsiť niečo nové a rozbehol Piano, ktoré spoplatňuje časť obsahu na internete. No samotné technológie ho nebavia, stále sa cíti skôr novinárom. Tomáš Bella.

.v roku 2010 ťa redakcia Journalism.co.uk zaradila medzi Top 50 svetových  inovátorov v médiách. Vždy ťa lákal tento svet technológií a médií?
Nie, najprv som chcel byť policajtom, ale keď som mal desať, prišla Nežná revolúcia. To ma sklamalo, už som si nemyslel, že byť policajt prináša svetu spravodlivosť.

.v zásade je však policajt na strane spravodlivosti, nie?
Videl som ten zásah, pri ktorom policajti mlátili demonštrantov. Vtedy som sa rozhodol, že chcem byť novinárom, lebo v skutočnosti novinár chráni spravodlivosť. Odvtedy ma to držalo.

.k novinárstvu idú zväčša ľudia, ktorých baví písať, ty hovoríš o spravodlivosti.
Na základnej a strednej škole som bol politicky angažovaný a javilo sa mi to tak, že novinári píšu pravdu a zachraňujú svet. Mal som také idealistické predstavy. Trošku ma to drží doteraz.

.takže si šiel študovať žurnalistiku.
Najprv som šiel na obchodnú akadémiu,  pretože mali lepší školský časopis ako na gymnáziu. Písali sme tam neuveriteľné veci. Napríklad aké zlé je vedenie školy, ako sa zle učí informatika – preto som mal trojku z informatiky. Ale už na strednej škole som počas prázdnin praxoval v novinách.

.štúdium žurnalistiky ti na niečo bolo?
Áno, stretol som tam svoju ženu. (Úsmev.) Okrem toho som dostal internát a mohol som popri štúdiu na plný úväzok robiť. To hovorí o tej škole všetko.

.ako sa rozbehla tvoja novinárska kariéra?
Začínal som v časopise CD Tip, ktorý sa venoval počítačom a internetu. Nič som o tom nevedel, ale zdalo sa mi to zaujímavé. Potom ten časopis kúpil vydavateľ SME a urobil z neho prílohu SME-počítače. Tak som sa aj ja dostal do SME.

.si vlastne taký „ajťák“?
Nie, nikdy som „ajťák“ nebol. Vždy ma zaujímali príbehy, a nie nejaké procesory, ktorým –  aj keby som chcel – dobre nerozumiem. Mňa baví pozorovať vplyv technológií na spoločnosť, napríklad to, ako nás zmenili mobily.

.čiže politika ťa už potom viac nezaujímala?
Nemal som pocit, že tomu rozumiem. A navyše som bol presvedčený, že keď robím rozhovor so zakladateľom Applu Stevom Wozniakom, tak to bude mať hodnotu aj o desať rokov. No keď urobím rozhovor s nejakým poslancom, tak to rýchlo stratí hodnotu. A Apple ovplyvňuje naše životy oveľa viac ako tie denné politické veci.

.bol si šéfredaktorom Sme.sk a rozbiehal si tam rôzne veci, vďaka čomu internetová stránka SME s prehľadom predstihla konkurenciu. Ako to fungovalo?
Mohol som si tam vymyslieť čokoľvek, ak som si to sám zmanažoval aj urobil. Skúšali sme vtedy rôzne veci, akoby sme ich hádzali na stenu a čakali, čo z toho sa prilepí.

.čo sa uchytilo?
Napríklad sme kúpili projekt, ktorý dnes funguje ako Vybrali sme.sk. Boli sme stopercentne prvé médium, ktoré si takýmto spôsobom pustilo na svoju titulku aj konkurenciu. Boli sme v tomto prví, tak ako v blogoch.

.blogy existovali aj predtým.
...ale nie na stránkach novín. V tomto sme boli prví na svete.

.ostatné médiá sa blogov báli?
Bolo to obdobie, keď medzi novinármi a blogermi zúril boj. Novinári tvrdili, že blogy kazia žurnalistiku, lebo blogeri nie sú profesionáli, taký bol vtedy konsenzus západnej žurnalistiky.

.prečo ste konsenzus porušili?
Možno z núdze, že tu nie je toľko peňazí, aby sme platili dostatok redaktorov. Preto   sme si povedali, že to riskneme: pustíme blogerov na našu titulku, dáme im priestor a nebudeme vopred kontrolovať, čo píšu. Mal som predstavu, že z toho vznikne taká občianska žurnalistika.

.čakal si, že blogerov bude tak veľa?
Mali sme plán, že tých ľudí bude okolo päťdesiat. Teraz je ich15-tisíc. Vôbec som to nečakal.

.blogy si zakladal s vidinou, že to bude občianska žurnalistika, ktorá bude kontrolovať politikov a zlepšovať spoločnosť. Potvrdilo sa to?
Predstavoval som si, že ľudia budú písať o problémoch zo svojho okolia, ktoré treba riešiť. Toto sa nesplnilo, tá pravá občianska žurnalistika na blogoch nevznikla. Ľudia chcú najmä komentovať, čo robí vláda, politici, ale robia to horšie ako bežní komentátori. Prínosom pre SME však bolo napríklad to, že začalo blogovať veľa Slovákov žijúcich v zahraničí. Keď sa dialo niečo zaujímavé v okolí, kde bloger žil, mohla sa s ním redakcia spojiť a získať informácie.

.oo dvanástich rokoch si zo SME odišiel. Prečo?
Už som začínal mať pocit, že robím stále to isté.

.si ten typ, ktorý niečo rozbehne – a keď to ide, hľadá niečo nové?
Áno. Keď sú už okolo projektu ľudia, ktorí to vedia robiť a robia to dokonca možno aj lepšie ako ja, idem preč. Napríklad Karol Sudor, ktorý po mne prebral manažovanie blogov, to robil lepšie ako ja.

.v roku 2010 si odišiel zo SME a hneď si začal robiť projekt Piano?
To sa iba náhodne objavilo práve v čase, keď som odchádzal zo SME. Pôvodne som plánoval, že budeme mať spolu s Milošom Čermákom a Adamom Javůrkom konzultačnú firmu pre médiá. Ale rýchlo sa objavil nápad Piana a všetko ostatné padlo.

.ako vlastne vznikol ten nápad?
Náhodou som sa stretol v kaviarni s riaditeľom Etargetu Marcelom Vaššom a on mi povedal, že má jeden dobrý nápad, ale všetci vydavatelia ho s ním poslali preč. Prebrali sme to a naozaj niečo na tom jeho nápade bolo hodnotné, hoci sa veľa vecí muselo zmeniť. Tak vzniklo Piano. Nič také na svete dovtedy nebolo.

.opäť sa zopakovalo, že si bol pri niečom, čo predstihlo iné svetové médiá. Je na Slovensku ľahšie presadiť takéto experimenty?
Sťažujeme sa, že sú slovenské médiá chudobné, a to vidno aj na kvalite niektorých textov, ale má to aj svoje výhody. Napríklad, ak by mnohé projekty SME išli  robiť v zahraničnom vydavateľstve, musel by sa vypracovať podrobný biznisplán a v ňom by sa možno zistilo, že to komerčne nedáva zmysel, alebo že je to priveľké riziko. V našom prostredí si môžete hocičo vymyslieť a aj vyskúšať. Nie je to teda tak, že by sme my boli nejakí géniovia.

.ale aj tak – sú tu tri nové unikátne veci, ktoré si pomáhal presadiť v čase, keď si na to ostatné médiá vo svete netrúfli –  blogy na titulnej stránke SME, projekt Vybrali sme.sk a Piano.
Nepreceňoval by som to, lebo napríklad blogy sú dnes na ústupe a tá myšlienka nám dala nejakú výhodu možno na päť rokov. Dnes už to má skoro každé médium a niektorí to robia aj lepšie. Pamätám si, ako sa kolegovia z BBC čudovali, keď nám sem prišli prednášať o občianskej žurnalistike. Zistili, že my sme ďalej ako oni, keď som im povedal, že u nás na Sme.sk diskutuje aj šéf parlamentu, že premiér píše blogy a bežne je pod niektorými textami diskusia s 500 príspevkami. Ani New York Times nemá toľko diskusných príspevkov ako Sme.sk.

.to si ako vysvetľuješ?
Môžeme mať voči tým diskusiám milión výhrad, ale je to niečo unikátne. Všade vo svete sa ma pýtajú, čím to je. Či je to tým, že sme boli tak dlho utláčaní a máme väčšiu potrebu sa vyjadriť, ale podľa mňa sú tam skôr iné dôvody. V USA desať rokov riešili, aké budú právne dôsledky z toho, čo sa povie v internetovej diskusii, a preto ich dlho na svojich stránkach noviny nespustili. Tu sa na právne dôsledky spočiatku každý vykašľal.

.na Slovensku si veľa ľudí sťažuje, že sa tu nič nedá. Ale ty hovoríš opak, že práve tu sa dá naštartovať veľa vecí, ktoré inde nejdú tak ľahko.
Áno, vyskúšať si tu niektoré veci je ľahšie. Samozrejme, keby šlo o niečo týkajúce sa ropného priemyslu či biotechnológií, tak je to ťažké, lebo na to treba peniaze. Ale skúšať veci, kde stačí dobrý nápad, je tu výhodné.

.pred tromi rokmi si mal nejaký nápad – po troch rokoch je Piano realitou v troch krajinách. To si si tak hneď naplánoval, že s tým pôjdeš aj von?
Od začiatku bolo jasné, že to nemôže byť malá vec. Bolo by neúspechom Piana, keby bolo úspechom iba na Slovensku. Aj investori do toho šli preto, lebo verili, že to bude fungovať aspoň v dvadsiatich krajinách. A to máme ešte len pred sebou. Na Slovensku sme ten koncept iba vytvorili a vyskúšali.

.na začiatku Piana bol nápad. Skús ho stručne vysvetliť.
Že za jedno predplatné ponúkneme viacero aj konkurenčných médií.

.opäť sa tu opakuje to, čo pri blogoch na Sme.sk a pri projekte Vybrali sme.sk. Spájaš niečo, čo by si malo vlastne konkurovať. Na prvý pohľad akoby to nemalo logiku.
Áno, preto na to médiá často pristúpia až vtedy, keď vyčerpajú všetky iné možnosti. Keď sme chodili vydavateľom na Slovensku ponúkať Piano, pýtali sa nás: a kde vo svete to takto funguje? A my sme povedali: Nikde.

.ako to, že ste vydavateľov presvedčili?
Boli sme ešte spolu s Monogramom traja zakladatelia a všetci sme mali medzi nimi nejaké meno. A tie médiá si povedali, že aj tak ich to nebude nič stáť, tak je možno lepšie v tom byť ako tam nebyť. A keď to risknú tí druhí, musíme to skúsiť aj my.

.vydavatelia hlavne dúfali, že vďaka Pianu zarobia viac, nie?
Zvláštne bolo, že mnohí tomu ani neverili, ale išli do toho, lebo na tom nemohli nič stratiť, naopak mohli si vyskúšať, aké to je, keď niečo zo svojho obsahu spoplatnia. Takže si povedali, že si to vyskúšajú za cudzie peniaze.

.piano malo a aj má stále veľa odporcov, ktorí nechcú platiť alebo tvrdia, že sa ten projekt neosvedčil. Aký je vývoj?
No vidíme veľa vecí, ktoré sme mali na začiatku urobiť inak. Napríklad médiá ten projekt nemali dostať od nás zadarmo, lebo niektoré médiá tomu potom už nevenovali pozornosť, chceli len vidieť raz za mesiac faktúru. Tie médiá, ktoré tomu venovali dostatok pozornosti, sú teraz veľmi spokojné, no sú aj také, ktoré rozmýšľajú, či im to stojí za to. Piano nie je magický prútik, ktorý vyrieši všetky problémy. Ale keď s tým systémom médiá pracujú, môže im výrazne pomôcť.

.na Slovensku sú v Piane všetky podstatné médiá. Ako to ide vonku?
Ako druhú krajinu sme spravili Slovinsko, aby sme ukázali, že to vieme spraviť aj na inom trhu. Tam do toho šli skoro všetky papierové médiá, ale noviny sú tam slabšie. A potom sme urobili Poľsko, kde sme ukázali, že sa to dá urobiť aj na veľkom trhu. Tam sa dohodli štyria najväčší vydavatelia a išli do toho spolu. Je tam aj Gazeta Wyborcza.

.ale pôvodný plán bol, že sa Piano bude šíriť v zahraničí rýchlejšie, nie?
Áno. Ale po skúsenostiach z Poľska teraz meníme stratégiu, zaviedli sme tzv. metered model. Takto funguje už aj .týždeň.

.skús to vysvetliť.
Namiesto toho, aby sa redakcia rozhodovala, ktorý článok je platený a ktorý je zadarmo, sa počítajú články, ktoré čitateľ prečítal. Istý počet má totiž zadarmo a keď limit prekročí, musí zaplatiť. Američania to takto robili už dlhšie, my sme sa to na začiatku báli urobiť, nemali sme na to technológiu a aj sme sa na to pozerali trochu zvrchu. No teraz vidíme, že tento model funguje, preto ho zavádzame aj my. Keď vidíme jeho výsledky, tak si hovoríme, že sme tento model mali robiť od začiatku.

.ideálny prípad pre vydavateľa je, keď mu model spoplatnenia obsahu neodradí čitateľov, ale prinesie viac peňazí. Je to tak?
Áno.

.v čase, keď sa spúšťalo Piano, bol problém, že na internetových stránkach bolo málo inzercie a aj tá bola lacná. Lenže inzercie na webe pribúda. Nebude časom Piano zbytočné?
Peňazí z inzercie bolo dosť na webe aj pred troma rokmi, a teraz je jej ešte viac, ale väčšina tej inzercie ide do Google a do Facebooku, a nie tým, čo vyrábajú obsah. A toto sa zásadne nezmenilo. Médiá, ktoré potrebujú platiť novinárov, fotografov, filmárov, majú problém uživiť sa z tejto inzercie, preto potrebujú aj zdroje od čitateľov. Riešením je kombinácia peňazí z inzercie a od čitateľov.

.je to takto dlhodobo udržateľné? Spoplatnený obsah na internete?
Určite, ale podstatné je, ako bude ten obsah vyzerať. Nečaká sa už síce strmý pád príjmov médií ako pred troma rokmi, ale médiá stále prerábajú veľa peňazí. Napríklad The Guardian sú skvelé noviny, ale prerábajú a skôr či neskôr s tým musia niečo urobiť. Aj keď spoplatnia obsah na webe, budú sa musieť časom rozhodnúť, čo ešte budú vyrábať a čo už nebudú. Médiá budú musieť prejsť transformáciou.

.čo to znamená?
Doteraz sa to robilo tak, že sa trošku škrtlo zo všetkého – zo športu, kultúry, zahraničia, ekonomiky... Ale teraz už médiá uvažujú inak: pýtajú sa, či potrebujú napríklad šport. Ja som známy tým, že som veľký nepriateľ slovenského zahraničnopolitického spravodajstva. Je absurdné, že niekto v redakcii má na starosti tri kontinenty a keď niekde v Karáčí niečo vybuchne, tak ten človek o tom napíše z Bratislavy komentár. Redakcie by tie texty mali brať od niekoho, kto sa tomu dlhodobo venuje.

.ale keď preberieme zahraničný článok, je to drahšie.
Áno, ale médiá sa budú musieť sústreďovať iba na to, čo vedia dobre spraviť a nerobiť všetko. Vidno to aj v žánroch. Hovorilo sa, že keď príde internet, nebudú sa už čítať dlhé texty. Aj ja som to tvrdil, kým do SME neprišiel Karol Sudor. Ten nevedel nič o internete, a ja som ho, našťastie, ešte nestihol naučiť, že treba písať len krátke texty. Začal dávať na web dlhé rozhovory a ukázalo sa, že je to presne naopak, ako som si myslel. On to robil dobre, ľudia chcú čítať dlhé texty. A keď prišli tablety, tak tu máme „odložené čítanie“. Cez deň si to naklikám a večer v posteli si tie texty v pokoji prečítam, a môžu to byť aj veľmi dlhé texty.

.kam sa vyvíjajú týždenníky a kam denníky?
Týždenníky to majú výrazne ľahšie, lebo ich web nezabíja tak rýchlo. Stále je tu zvyk sadnúť si niekam s časopisom a čítať si ho, takže tam nebude žiadny obrovský posun. Pri denníkoch sa už desať rokov hovorí, že musia robiť viac analýz a menej tých denných správ, akurát že nikto nevie, ako to robiť. My chceme od novinára, aby za hodinu urobil perfektnú analýzu. V tomto sú denníky, ktoré majú časový limit, v pasci.

.takže denníky doslúžia?
(Ticho.) Ekonomicky to tak vyzerá, ale nemyslím si, že denníky zaniknú, len budú iné. Napríklad novinári si stále myslia, že hodnotné je len to, keď napíšu svoj názor. Ale hodnotné je aj to, keď zmonitorujem iné médiá a upozorním na dobré texty. Toto sa berie ako podradná robota, lenže my vidíme, že čitatelia sú ochotní si za takýto monitoring aj platiť.

.kto bude robiť drahú investigatívu?
V Amerike je už veľa neziskoviek, ktoré to robia. Majú pol roka na jednu kauzu, a potom ju dajú médiám. Ale u nás tento typ filantropie nie je rozvinutý.

.sú nejaké teórie o tom, ktoré média prežijú?
Existuje teória, že prežijú vyslovene elitárske médiá. Pretože človek, ktorý má veľký mahagónový stôl, si bude môcť dovoliť kúpiť aj noviny, ktoré budú stáť povedzme 5 eur. Bude to jednoducho statusový symbol. Ako sú hodinky. Ale práve títo ľudia, ktorí majú dosť peňazí, majú v jednej ruke  iphone, v druhej tablet a najrýchlejšie sa presúvajú na web. Takže možno skôr prežije bulvár, ktorý nestojí veľa, nie je tam žiadna investigatíva, je to ľahké financovať.

.miloš Čermák napísal, že z vydavateľského biznisu odchádzajú ľudia, ktorí chceli na novinách zarábať a prichádzajú investori, ktorí nečakajú žiadny zisk, dokonca sú zmierení aj so stratou, ale chcú médiá využívať, používať či zneužívať. Ako príklad sa uvádza Andrej Babiš. Súhlasíš?
Mám z toho zatiaľ menšiu obavu ako Miloš Čermák. Už dnes to takto v zahraničí funguje a tých prípadov je napríklad na britskom trhu veľmi veľa. Aj Murdoch vydáva svoj denník len ako koníček a platí ho z televízie. Guardian platí trust, ktorý mu dáva peniaze, ďalšie noviny platí ruský miliardár, a tak ďalej. Z tohto pohľadu je britský papierový trh peklo, ale výsledkom je, že tam vôbec nie sú zlé noviny. Čo sa týka Babiša, čítal som s ním rozhovor a mám pocit, že nevie celkom presne, do čoho ide.  Noviny sú svet sám pre seba a veľmi ťažko sa riadia, to nie je bežná hierarchická štruktúra a na Slovensku je to až extrém. Preto sa noviny nedajú tak ľahko použiť pre politický či iný záujem. A dnes si už ani šéfredaktori nemyslia, že by ich noviny mohli niekomu vyhrať voľby či zmeniť výsledok volieb. Takže keby chcel Babiš použiť Mladú frontu Dnes vo voľbách, tak tie voľby vyhrať nemusí, ale zničí si investíciu.

.tak prečo to títo ľudia kupujú? Zisk z toho nebude, ovplyvniť veľa nemôžu, tak načo?
Existujú biznisy, ktoré chcú mať všetci. Také je napríklad letectvo a aj médiá. Je to fajn vlastniť médium. Mnohí miliardári si kúpili noviny, ale potom boli dosť rozumní a nesiahali naň. Teraz budem ako diablov advokát: Vezmime si moje obľúbené médium televíziu Al Džazíru, za ktorou je nepriamo katarská vláda. Informujú nezávisle o problémoch v Katare? Asi nie, ale nikomu to veľmi nevadí, lebo robia veľa dobrých vecí pre iné krajiny. Preto pre mňa nie je nepredstaviteľný ani scenár, že ľudia ako Babiš môžu nakoniec médiám pomôcť, že je to pre nich niečo ako filantropia. Zároveň viem, že tie médiá nevyjdú von s kauzou, ktorá sa týka majiteľovej firmy. Ale pokiaľ tu bude ďalších päť slobodných médií, tak to môžu zverejniť tie.

.teda noviny budú vychádzať len vďaka tomu, že to niektorí bohatí ľudia budú vnímať ako filantropiu?
Ale takto to už vo veľkej miere je. Noviny vychádzajú preto, že to niekto chce, nie preto, aby zarábali.

.aj na Slovensku je to tak?
Z denníkov tak funguje možno polovica.

.ty sa teraz vraciaš k písaniu, v .týždni budeš mať pravidelné stĺpčeky. Nastal čas, keď ideš opäť do niečoho nového?
Ešte celkom neprišiel ten čas, projekt Piano nie je ešte tam, kde by som chcel. Ale chcem sa viac venovať obsahu novín, skúmať, čo v nich má byť. Je veľa typov textov, ktoré mi v slovenskej žurnalistike chýbajú. Málo sa tu pracuje s príbehmi, láka ma nejako k tomu prispieť.

.o desať rokov bude Tomáš Bella čím?
Keď prídete niekde do západných novín, tak vám predstavia svojho najlepšieho reportéra, ktorý v novinách robí 40 rokov. A ten je platený lepšie ako šéfredaktor. Reportér – to by malo byť celoživotné povolanie, ale tu chýba celá generácia starších redaktorov, novinári odchádzajú za editorov, za hovorcov, prestane ich baviť písať. To by sa malo zmeniť. Reportér by malo byť top povolanie. Takže dúfam, že o desať rokov budem späť v žurnalistike.

.a bude sa za tvoje články na internete ešte aj vtedy platiť?
Myslím si, že bude.

Tomáš Bella/
Spoluzakladateľ a riaditeľ firmy Piano Media, ktorá na Slovensku, v Poľsku a Slovinsku pomáha médiám spoplatňovať obsah na internete. Predtým pôsobil ako redaktor denníka SME so zameraním na nové technológie, neskôr sa stal prvým šéfredaktorom webu Sme.sk. V roku 2010 ho redakcia Journalism.co.uk zaradila medzi Top 50 svetových inovátorov v médiách. Je členom Tlačovej rady SR. S manželkou Vitou a synom Alexom žije v Bratislave.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite