.máte bohaté cestovateľské skúsenosti, aj z nestabilných krajín. Zažili ste nebezpečné situácie?
Paradoxne najväčší strach som pocítil tu na Slovensku. V krčme na Orave, pretože som nebol miestny. Pri cestách k vzdialeným kultúram si so sebou nesiete okrem batoha aj svoju charizmu. Stretávate ľudí, ktorí sú najprv podozrievaví, ale neskôr sú k vám väčšinou priateľskí. Veľa závisí od toho, s akými úmyslami prichádzate. Ja sám som, našťastie, nikdy nepocítil prejav agresivity.
.nikde na svete?
Nikde. Možno práve preto, že väčšina mojich ciest viedla tam, kde západná kultúra ešte neprenikla. Tým však nechcem povedať, že som mal všade dvere otvorené. Moje prvé štyri filmy boli o Pakistane. V rokoch 1993 sme ako prví Čechoslováci prešli celú Karakoram Highway do Číny, pochodili sme mnoho neznámych údolí aj na hranici s Afganistanom, kde ešte existujú kmeňové zákony a krvná pomsta. Filmoval som na najväčšom trhu zbraní na svete v Pešávare. Nemal som však pocit, že by mi hrozilo nebezpečenstvo. Skôr naopak. Keď som povedal, že som z Československa, tak predavači zbraní začali nadšene kričať a ukazovali mi svoje zbrane, vyrobené u nás.
.boli ste medzičasom v Pakistane?
Viackrát. Je to obrovská krajina, takmer 200 miliónov ľudí. Vlani som tam vzal aj syna, aby som mu ukázal, aká je to krásna a bezpečná krajina. Išli sme s Petrom Hámorom do základného tábora pod K2. Bol očarený skromnými a obetavými ľuďmi, tak ako všetci, čo spoznali Karakoram. Tak ako Afganistan, aj Pakistan má obrovské nerastné bohatstvo. A to bude jeho smola a nešťastie, tak ako v iných krajinách tretieho sveta. Politické a náboženské napätie tam cítiť.
.to áno, no prvýkrát teroristi zavraždili horolezcov.
Je to také nepochopiteľné a zarážajúce, až sa tomu, čo sa stalo, nedá veriť. To nemá nijakú logiku. Za týmto hrozným činom je úsilie vyvolať konflikt, zrejme to spáchali podplatení ľudia. Je v záujme samých Pakistancov, aby sa našla pravda.
.nikdy ste si na cestách neorganizovali ochranku?
To by som si musel organizovať bezpečnosť aj na Slovensku. Veď koľko sa tu, prihliadnuc na počet obyvateľov, vraždí a strieľa... Skôr ma zarazili vyjadrenia priateľov, ktorí chceli nahádzať všetkých moslimov do jedného vreca.
.ale objektívne je Pakistan nebezpečnejší. Sú tam únosy cudzincov, vraždy, cítiť nenávisť voči Západu.
Samozrejme, obyčajní ľudia chcú žiť svojím tradičným spôsobom života. Tá nenávisť pramení z toho, že nechcú, aby im náš svet do ich sveta vnášal prvky západnej kultúry.
.stretli ste sa s prípadom útoku na expedíciu?
Na Novej Guinei v roku 2004 zmizla bez stopy celá americká expedícia.
.koľkí obvykle jazdíte na cesty?
To závisí od okolností. Niekedy sme dvaja, inokedy, keď ideme do raftu, aj šiesti. Ak chceme ísť do odľahlých území, kde ľudia nechodia, tak nám môže byť sprievodca na obtiaž. Napríklad na Novej Guinei domorodci s nami nechceli ísť z jedného údolia do druhého. Oni veria, že keď človek prichádza, tak spúšťa sled udalostí. Ak ste dobrý človek, tak sa stane niečo dobré.
.a ak ste zlý človek?
Tak niekto zomrie alebo ochorie. A to oni trestajú. Majú svoje metódy. Však sú to kanibali. Raz sme ostali v jednej osade pár dní. Všetko bolo v poriadku, pokiaľ neochorelo jedno dieťa. Nakoniec sme boli radi, že sme odtiaľ vyviazli so zdravou kožou. Pri plavbe po rieke Omo nám bolo tiež zaťažko pochopiť logiku domorodcov. Všetko, čo sa nachádza na ich území, patrí im.
Paradoxne najväčší strach som pocítil tu na Slovensku. V krčme na Orave, pretože som nebol miestny. Pri cestách k vzdialeným kultúram si so sebou nesiete okrem batoha aj svoju charizmu. Stretávate ľudí, ktorí sú najprv podozrievaví, ale neskôr sú k vám väčšinou priateľskí. Veľa závisí od toho, s akými úmyslami prichádzate. Ja sám som, našťastie, nikdy nepocítil prejav agresivity.
.nikde na svete?
Nikde. Možno práve preto, že väčšina mojich ciest viedla tam, kde západná kultúra ešte neprenikla. Tým však nechcem povedať, že som mal všade dvere otvorené. Moje prvé štyri filmy boli o Pakistane. V rokoch 1993 sme ako prví Čechoslováci prešli celú Karakoram Highway do Číny, pochodili sme mnoho neznámych údolí aj na hranici s Afganistanom, kde ešte existujú kmeňové zákony a krvná pomsta. Filmoval som na najväčšom trhu zbraní na svete v Pešávare. Nemal som však pocit, že by mi hrozilo nebezpečenstvo. Skôr naopak. Keď som povedal, že som z Československa, tak predavači zbraní začali nadšene kričať a ukazovali mi svoje zbrane, vyrobené u nás.
.boli ste medzičasom v Pakistane?
Viackrát. Je to obrovská krajina, takmer 200 miliónov ľudí. Vlani som tam vzal aj syna, aby som mu ukázal, aká je to krásna a bezpečná krajina. Išli sme s Petrom Hámorom do základného tábora pod K2. Bol očarený skromnými a obetavými ľuďmi, tak ako všetci, čo spoznali Karakoram. Tak ako Afganistan, aj Pakistan má obrovské nerastné bohatstvo. A to bude jeho smola a nešťastie, tak ako v iných krajinách tretieho sveta. Politické a náboženské napätie tam cítiť.
.to áno, no prvýkrát teroristi zavraždili horolezcov.
Je to také nepochopiteľné a zarážajúce, až sa tomu, čo sa stalo, nedá veriť. To nemá nijakú logiku. Za týmto hrozným činom je úsilie vyvolať konflikt, zrejme to spáchali podplatení ľudia. Je v záujme samých Pakistancov, aby sa našla pravda.
.nikdy ste si na cestách neorganizovali ochranku?
To by som si musel organizovať bezpečnosť aj na Slovensku. Veď koľko sa tu, prihliadnuc na počet obyvateľov, vraždí a strieľa... Skôr ma zarazili vyjadrenia priateľov, ktorí chceli nahádzať všetkých moslimov do jedného vreca.
.ale objektívne je Pakistan nebezpečnejší. Sú tam únosy cudzincov, vraždy, cítiť nenávisť voči Západu.
Samozrejme, obyčajní ľudia chcú žiť svojím tradičným spôsobom života. Tá nenávisť pramení z toho, že nechcú, aby im náš svet do ich sveta vnášal prvky západnej kultúry.
.stretli ste sa s prípadom útoku na expedíciu?
Na Novej Guinei v roku 2004 zmizla bez stopy celá americká expedícia.
.koľkí obvykle jazdíte na cesty?
To závisí od okolností. Niekedy sme dvaja, inokedy, keď ideme do raftu, aj šiesti. Ak chceme ísť do odľahlých území, kde ľudia nechodia, tak nám môže byť sprievodca na obtiaž. Napríklad na Novej Guinei domorodci s nami nechceli ísť z jedného údolia do druhého. Oni veria, že keď človek prichádza, tak spúšťa sled udalostí. Ak ste dobrý človek, tak sa stane niečo dobré.
.a ak ste zlý človek?
Tak niekto zomrie alebo ochorie. A to oni trestajú. Majú svoje metódy. Však sú to kanibali. Raz sme ostali v jednej osade pár dní. Všetko bolo v poriadku, pokiaľ neochorelo jedno dieťa. Nakoniec sme boli radi, že sme odtiaľ vyviazli so zdravou kožou. Pri plavbe po rieke Omo nám bolo tiež zaťažko pochopiť logiku domorodcov. Všetko, čo sa nachádza na ich území, patrí im.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.