.pomsta za to, že americké bezpilotné lietadlo pri jednom z náletov ponad afgansko-pakistanskú hranicu nedávno zabilo jedného z vodcov hnutia. Tak „zdôvodnil“ hovorca Talibanu ničím nevysvetliteľný fakt, že militanti, prezlečení do uniforiem bezpečnostných síl, bezprecedentne a brutálne povraždili jedenásť členov ukrajinsko-slovensko-gruzínskej expedície. Nič podobné sa ešte nestalo.
.osudný Pakistan
Bola to krutá náhoda, že voľba Talibanu padla práve na týchto horolezcov. Napokon, cudzincom, obzvlášť športovcom, ktorí sú zdrojom príjmu pre miestne obyvateľstvo, sa doteraz podobné miestne konflikty vyhýbali. Pakistanský Taliban, napojený na tamojšiu spravodajskú službu ISI, doteraz útočil najmä na šiítov a na vládne jednotky. No je pravda, že po útokoch na Spojené štáty v roku 2001 členovia tohto hnutia uniesli dvoch cudzincov: amerického novinára Davida Pearla a poľského geológa Piotra Stanczaka. Zavraždili ich brutálnym odrezaním hlavy. Druhý menovaný bol kolega a priateľ jediného Slováka, ktorý dlhodobo žije v Islamabáde a dôverne pozná Pakistan, riaditeľa firmy Geofyzika Krakow Ivana Vrubeľa. „Po tom, čo sa stalo našim chlapcom pod Nanga Parbatom, mám opäť nočné mory, je to reminiscencia na nášho Piotra. Zaspávam okolo šiestej nadránom,“ uvádza pre .týždeň Vrubeľ, s ktorým sme urobili pred tromi rokmi profilový rozhovor (.týždeň 28/2010).
Krutá poprava (inak sa to nazvať nedá) našich horolezcov zrejme spôsobí nielen prehodnotenie slovenskej účasti na medzinárodnej misii v Afganistane, ktoré bezprostredne po čine avizoval premiér Fico, ale aj podobu ďalších expedícií nielen do Pakistanu. A vlastne osud horolezectva ako takého. Skúsený cestovateľ a filmár Pavol Barabáš (pozri rozhovor) je zhrozený, no varuje pred unáhlenými úsudkami o konci tohto športu. „Je dôležité, aby sa to vyšetrilo. Inak sa z toho Pakistan nespamätá. Často som tam zažil, že nám dali do konvoja ozbrojenú ochranu. Raz sa stalo, že druhý deň po nás išiel v pakistanskom údolí na kmeňových územiach Paštúnov jeden Nemec a zastrelili ho – len preto, že mal na sebe šiítske oblečenie,“ hovorí Barabáš a na otázku, či by si najal teraz ozbrojenú ochranu, keby išiel na expedíciu do tejto krajiny, po chvíľke zamyslenia odpovedá: „Keby som mal zodpovednosť za iných, tak asi áno. Keby som išiel sám, tak nie.“
.naďalej bez ochranky?
V šoku je aj náš najúspešnejší horolezec Peter Hámor, ktorý od roku 1996 zdolal jedenásť osemtisícoviek, ako aj najvyššie hory na všetkých kontinentoch. „Nehádžme teraz všetkých Pakistancov do jedného vreca. V mestečku Čilas, ktoré leží na legendárnej ceste Karakoram Highway a kde obvykle prespávali na ceste autobusom zahraničné výpravy, bola po vražde horolezcov demonštrácia, na ktorej štyritisíc miestnych ľudí protestovalo proti brutalite Talibanu,“ uvádza Hámor.
„Preliezol“ už skoro celý svet, no Pakistan pre neho ostáva horolezeckou krajinou číslo jeden. Pri otázke, kde cítil najväčšie ohrozenie, sa Hámor, podobne ako Barabáš, na dlhšie zamyslí. „Asi na Novej Guinei, kam sme prišli v čase, keď tam vypukla občianska vojna. V Západnej Papui nebolo pre cudzincov nikdy bezpečne, vládne tam ešte kanibalizmus. Nejako sa nám tam vždy podarilo prežiť. V iných krajinách je to väčšinou tak, že nebezpečné sú veľké mestá a čím je človek bližšie k horám, tým sa cíti bezpečnejšie. My sme mali šťastie, nič dramatické sa neudialo. Iste, bolo aj také, že sa ľudia správali inak, no nikdy to nebolo agresívne. Smrteľne uraziť môžem zlým posunkom ruky či gestom. Každý posunok smerujúci k hlave je nebezpečný, aj v inak bezpečnom Nepále. Poťapkať niekoho po hlave či prekročiť niekomu nohu znamená smrteľnú urážku,“ hovorí Hámor.
Horolezecké výpravy sú odkázané na využívanie služieb miestnych agentúr. Tie im zabezpečujú potrebný servis; od potrebných povolení na úradoch cez rôzne doklady a dokumenty až po poskytnutie tímov nosičov a vodcov. Niektoré funkcie a služby vyplývajú zo zákona, v Pakistane napríklad treba mať so sebou styčného dôstojníka a sirdára, teda vedúceho šerpov. „Už mám v dobrom aj v zlom vyskúšané svoje agentúry a nemením ich. Spoľahnem sa, že mi zabezpečia všetko potrebné a dostanem sa vďaka nim do základného tábora. Horolezci obvykle platia rôzne poplatky, napríklad zálohu za odpad alebo zálohu za prípadnú záchranu vrtuľníkom,“ opisuje expedičnú prax Hámor a dodáva: „Ochranka v tom nie je. Nijaká krajina to ani nevyžaduje a nikdy mi ani nenapadlo o tom uvažovať, pretože nebol ani náznak takých problémov.“
Keď takmer pred dvadsiatimi rokmi začal Hámor jazdiť do Pakistanu, tak spočiatku s kolegami bývali v centre hlavného mesta Islamabád a bez obáv chodili pešo aj do susedného mesta Rawalpindí. Neskôr sa z bezpečnostných dôvodov posúvali čoraz ďalej, do strážených štvrtí mimo centra, kde sú dôležité úrady a zastupiteľstvá. Výstup na niektorú z osemtisícoviek vyžaduje presun expedícií z hlavného mesta na sever krajiny. Obvykle to znamená dvojdňovú cestu autobusom, pretože letecké spojenie do Skardu je často pre zlé počasie prerušené. „V Čilase, kde expedície na ceste zvykli prespávať, darebáci z Talibanu nechávali cudzincov donedávna na pokoji. Stávalo sa pritom, že vystrieľali policajnú stanicu. Z pohľadu šéfa našej agentúry to bolo nebezpečné mesto, kde sme sa mohli omylom dostať do konfliktu. Vlani, pri mojej zatiaľ poslednej ceste do Pakistanu, sme už nespali v Čilase, ale tesne pred mestom,“ spomína Hámor.
Taliban bol na severe Pakistanu prítomný vždy, iba teraz dáva o sebe viac vedieť. „Miestnych sa dotklo, že my Američania – tak hovoria všetkým ľuďom zo Západu – sme ich po 11. septembri 2001 akoby hodili všetkých do jedného vreca. Neusilovali sme sa im príliš pomôcť v ich boji s darebákmi z Talibanu, a ako hlavnú príčinu sme určili ich náboženstvo ako také. Kto je moslim, je terorista. A to je, samozrejme, hlúposť,“ tvrdí Hámor. Pri otázke, aké dôsledky bude mať tragédia pod Nanga Parbatom, vidí dve možné cesty. Buď bude chodiť s expedíciami rozsiahla ochranka, alebo sa urobia v oblastiach, ktoré horolezci navštevujú častejšie, stabilné vojenské či policajné posty. Tak ako v oblasti Baltora na hranici Číny a Indie, kde sú vojenské posty odnepamäti. Cudzincom to možno pripadá nekomfortné, no ide o nevyhnutnú daň za bezpečnosť.
„Čo to spravilo so mnou? Neprehodnocujem plány. Pre mňa je to veľká tragédia, no nemá to vplyv ani na môj pohľad na Pakistan, ani na lezenie v Karakorame či v iných pohoriach. Musí to vyriešiť pakistanská armáda,“ dodáva na záver Hámor s tým, že podobne ako v minulosti aj teraz zrejme tamojšie ministerstvo športu prechodne zníži rôzne poplatky za výstupy na najvyššie hory sveta – aby nestratili klientov.
.mohol som byť s nimi
S horolezcom Jozefom Brejčákom sa stretávame v Starom Smokovci krátko pred poslednou rozlúčkou so zavraždeným Petrom Šperkom. Bol to nakoniec práve Šperka, ktorý tridsaťosemročného kolegu z Tatranskej horskej služby priviedol na svetové kopce. Absolvovali spolu aj dve expedície do Pakistanu, na Broad Peak a Gašerbrum. Nechýbalo veľa a Brejčák mohol byť členom aj tejto tragickej pakistanskej expedície. „Peter Šperka ma volal, kúpil som však malý domček, rekonštruujem ho, čo si vyžaduje veľa času. Preto som odmietol,“ hovorí rodák z Popradu, ktorý sa k horolezectvu dostal prostredníctvom kamarátov. Tvrdí, že lezenie po skalách pre neho nie je ani tak športovou výzvou, ako prostriedkom na cestovanie a spoznávanie iných kultúr. Aj preto vraj nebol nikdy sklamaný, keď sa mu nepodarilo dosiahnuť vrchol.
Pakistanské štíty slovenských horolezcov lákajú aj preto, že ide o atraktívne osemtisícovky a ceny výstupov sú výrazne nižšie ako v prípade iných himalájskych kopcov. Brejčák hovorí, že hoci si uvedomovali, že Pakistan nie je práve politicky najstabilnejšou krajinou, bezpečnosť pri svojich cestách špeciálne neriešili. Horolezci vedia, že na území na sever od Islamabádu, kde sa nachádzajú horolezecky atraktívne lokality, je aktívny Taliban, doteraz však extrémisti nechávali horolezcov na pokoji. „ Dva dni sa ide po Karakoram Higway a spí sa v dedine, ktorá je centrom Talibanu. Keď sme tam boli ubytovaní, tak nám iba odporúčali, aby sme nevychádzali z hotela. Aj tak tam nebolo kam ísť,“ hovorí Brejčák. On sám si spomína len na jednu príhodu, ktorá ich počas pakistanských expedícii trochu vyviedla z rovnováhy.
„Na Karakoram Higway nás zastavili ozbrojenci a náš styčný dôstojník ani nevyšiel z autobusu. Bolo na ňom vidieť, že sa bojí. Nahnali nás do nejakého domu a dlhé minúty sa nič nedialo. Potom sa otvorili dvere a pokračovali sme ďalej. Až keď sme sa nášho styčného dôstojníka pýtali, kto to bol, povedal, že Taliban. Nepovedal, čo chceli, ale bol celý vyplašený,“ opisuje Brejčák. V roku 2007 ho v Islamabáde zastihol aj útok pakistanskej armády na miestnu Červenú mešitu, v ktorej sa spolu s rukojemníkmi zabarikádovali islamskí radikáli. Horolezci vtedy dostali odporúčanie, aby skrátili svoj pobyt a Pakistan čo najrýchlejšie opustili.
Za najväčšie riziko v pakistanských horách však horolezci doteraz nepovažovali teroristov, ale výškovú chorobu. „Osemtisícovky v Tatrách natrénujete len do určitej miery. Terén je podobný ako v Tatrách, sú to strmé ľadové žľaby, kde treba vedieť chodiť na mačkách a byť dobrý v zimnom lezení. Výšku však nenatrénujete. Mali sme sedenia s lekármi, ktorí nám vysvetľovali ako výška vplýva na organizmus. Je to však zradné. Keď začnete niečo pociťovať, môže byť už neskoro,“ vysvetľuje Brejčák. Aj preto je dôležitá aklimatizácia. Brejčák v Pakistane liezol expedičným štýlom, čo znamená, že výstup sa rozdelí na viacero častí. „Vyšli sme do prvého tábora a vrátili sme sa dole. Potom sme vyšli do druhého tábora a vrátili sa do prvého. Je to také postupné lezenie. Sú však horolezci ako Peter Hámor, ktorí lezú alpským štýlom. To znamená, že sa aklimatizujú a potom kopec vylezú na jeden záťah.“
Podľa Brejčáka je pravdepodobné, že tragédia ukrajinsko-slovenskej expedície zmení horolezectvo v pakistanských horách. „Keď budú chcieť prilákať ľudí, pretože pre nich to je príjem, tak možno budú musieť s expedíciami posielať ozbrojené sprievody. Určite bude ťažké obnoviť dôveru horolezeckého sveta.“ Menší počet horolezcov zo zahraničia sa však určite negatívne dotkne najmä miestnych ľudí, ktorí zo servisu okolo expedícií žijú. Honorár je nízky, niekoľko dolárov za expedíciu, ale pre miestnych je to často jediná možnosť ako sa dostať k platenej práci. Výprav bývalo veľa a mnohí pakistanskí horali si tak aj napriek nízkym odmenám dokázali za sezónu slušne zarobiť.
„Keď sme tam prišli a najímali sme nosičov, prišlo niekoľko stoviek ľudí, ktorí pre nás chceli robiť. Z toho veľkého davu sme vybrali sto ľudí. Keď absolvujú niekoľko takýchto horolezeckých výprav, zabezpečia rodinu na celú medzisezónu. To, čo sa stalo, im od úst odtrhne strašne veľa chleba.“
.spýtajte sa o rok
Tomáš Petrík pracoval desať rokov v horskej službe a dnes je chatárom na Zelenom plese. S lezením začal už v 80. rokoch a istý čas pôsobil aj ako inštruktor v Tatranskej horolezeckej škole. Keďže chcel mať viac času na hory a expedície, odišiel z horskej služby a začal chatárčiť.
V Pakistane bol Petrík na horolezeckých expedíciách trikrát po dva mesiace. Z toho dvakrát s Petrom Šperkom v rokoch 2006 a 2007. Minulý rok sa neúspešne pokúsil vyliezť na K2. „Zlyhalo mi zdravie. Zo 7 400 metrov som sa musel vrátiť s niečím podobným výškovému edému mozgu. Strácal som orientáciu, našťastie s ubúdajúcou výškou sa môj stav zlepšoval,“ spomína si Petrík. Spomína aj na rok 2006, keď Šperka vystúpil na Rocky Summit, dostal však vodu do pľúc. „V základnom tábore sme prežívali krušné chvíle, čo s ním bude. Nad ránom nám už len bublal do vysielačky. Poľská horolezkyňa Kinga Baranowská za ním išla s liekmi, on ich však odmietol s tým, že zostúpi. Nikdy som ho nevidel zjesť ani celaskon. Nakoniec prišiel dole a po dvoch dňoch prestal bublať.“
Práve zlyhanie organizmu považovali horolezci pri svojich pakistanských expedíciách za najväčšie riziko. To, že by sa mohli stať obeťami zákernej vraždy, im nenapadlo ani v najhoršom sne. „Ja mám miestnych ľudí rád, považujem ich za veľmi priateľských. V živote mi tam nič nezmizlo, nikto sa ma nepokúsil okradnúť. Tie politické problémy plynuli akosi okolo nás a nikdy sa nás veľmi netýkali. Raz sme niekde nad Islamabádom stáli vedľa mikrobusu, kde boli ľudia vo výrazne bielych odevoch a sprievodca nám povedal, že sú to asi Talibanci. Nikdy sme však nemali žiadne veľké problémy,“ hovorí Petrík.
Aj on, podobne ako jeho kolegovia, tvrdí, že na útok extrémistov proti horolezcom doplatia najmä miestni ľudia. „ Zďaleka to nie sú takí ordodoxní moslimovia, bolo to vidno aj na tom, ako často sa modlia. Oni riešia najmä to, čo dať deťom jesť a ako prežiť zimu.“
Na otázku, či si po tom, čo sa stalo jeho horolezeckým kolegom, ešte trúfne ísť do Pakistanu, Petrík odpovie opatrne: „Momentálne si to neviem predstaviť, spýtajte sa ma o rok“. Peter Hámor/
Narodil sa v roku 1964 v Poprade. Liezť začínal vo Vysokých Tatrách, ale už v 80. rokoch podnikol horolezecké výstupy v Pamire a v pohorí Ťanšan. V roku 1998 vystúpil na Mount Everest. Ako prvý Slovák vystúpil na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov. V roku 2006 postupne zdolal Čho Oju (8 201 m), Annapurnu (8 091 m) a Broad Peak (8 047m ). V roku 2007 vystúpil na Nanga Parbat (8 125 m). V ďalších rokoch sa mu ešte podarilo zdolať druhý a tretí najvyšší vrch sveta (K2, Kančendžonga). Zatiaľ jeho posledným zdolaným štítom je Lhoce (8 516) na ktorý vystúpil v máji tohto roku.
Tomáš Petrík/
Narodil sa 12. apríla 1969 v Bratislave. Od mladosti sa venuje horolezectvu. Po roku 1989 pôsobil v slobodnom povolaní, zameral sa na výškové práce na stavbách. V rokoch 1996 až 1998 bol chatárom na chate pri Popradskom plese, do roku 2007 pracoval ako profesionálny záchranár Horskej služby. Od januára 2011 je chatár na chate pri Zelenom plese. Liezol najprv v Alpách, neskôr si spravil kurz horského vodcu. V roku 2006 spoločne s Petrom Šperkom a Jozefom Brejčákom podnikol expedíciu na Broad Peak, o rok neskôr v tej istej zostave na ďalšiu osemtisícovku – Gašerbrum 2. V roku 2012 sa spoločne s Petrom Hámorom zúčastnil na expedícii na K2.
Jozef Brejčák/
Narodil sa v roku 1975 v Kežmarku. Po skončení školy nejaký čas pracoval ako rušňovodič a k horolezectvu sa dostal prostredníctvom kamarátov. Od roku 2003 začal pracovať ako profesionál v Horskej záchrannej službe. Okrem Vysokých Tatier podnikol viacero horolezeckých výstupov v Alpách. V rokoch 2006 a 2007 sa spolu s Petrom Šperkom zúčastnil na dvoch expedíciách do Pakistanu. Ich cieľom bol Broad Peak (8 047 m) a Gašerbrum 2 (8 035 m). Okrem Horskej záchrannej služby pracuje aj ako horský vodca vo Vysokých Tatrách. Je členom Spolku horských vodcov. Žije v Poprade. Je ženatý a má dve deti.
.osudný Pakistan
Bola to krutá náhoda, že voľba Talibanu padla práve na týchto horolezcov. Napokon, cudzincom, obzvlášť športovcom, ktorí sú zdrojom príjmu pre miestne obyvateľstvo, sa doteraz podobné miestne konflikty vyhýbali. Pakistanský Taliban, napojený na tamojšiu spravodajskú službu ISI, doteraz útočil najmä na šiítov a na vládne jednotky. No je pravda, že po útokoch na Spojené štáty v roku 2001 členovia tohto hnutia uniesli dvoch cudzincov: amerického novinára Davida Pearla a poľského geológa Piotra Stanczaka. Zavraždili ich brutálnym odrezaním hlavy. Druhý menovaný bol kolega a priateľ jediného Slováka, ktorý dlhodobo žije v Islamabáde a dôverne pozná Pakistan, riaditeľa firmy Geofyzika Krakow Ivana Vrubeľa. „Po tom, čo sa stalo našim chlapcom pod Nanga Parbatom, mám opäť nočné mory, je to reminiscencia na nášho Piotra. Zaspávam okolo šiestej nadránom,“ uvádza pre .týždeň Vrubeľ, s ktorým sme urobili pred tromi rokmi profilový rozhovor (.týždeň 28/2010).
Krutá poprava (inak sa to nazvať nedá) našich horolezcov zrejme spôsobí nielen prehodnotenie slovenskej účasti na medzinárodnej misii v Afganistane, ktoré bezprostredne po čine avizoval premiér Fico, ale aj podobu ďalších expedícií nielen do Pakistanu. A vlastne osud horolezectva ako takého. Skúsený cestovateľ a filmár Pavol Barabáš (pozri rozhovor) je zhrozený, no varuje pred unáhlenými úsudkami o konci tohto športu. „Je dôležité, aby sa to vyšetrilo. Inak sa z toho Pakistan nespamätá. Často som tam zažil, že nám dali do konvoja ozbrojenú ochranu. Raz sa stalo, že druhý deň po nás išiel v pakistanskom údolí na kmeňových územiach Paštúnov jeden Nemec a zastrelili ho – len preto, že mal na sebe šiítske oblečenie,“ hovorí Barabáš a na otázku, či by si najal teraz ozbrojenú ochranu, keby išiel na expedíciu do tejto krajiny, po chvíľke zamyslenia odpovedá: „Keby som mal zodpovednosť za iných, tak asi áno. Keby som išiel sám, tak nie.“
.naďalej bez ochranky?
V šoku je aj náš najúspešnejší horolezec Peter Hámor, ktorý od roku 1996 zdolal jedenásť osemtisícoviek, ako aj najvyššie hory na všetkých kontinentoch. „Nehádžme teraz všetkých Pakistancov do jedného vreca. V mestečku Čilas, ktoré leží na legendárnej ceste Karakoram Highway a kde obvykle prespávali na ceste autobusom zahraničné výpravy, bola po vražde horolezcov demonštrácia, na ktorej štyritisíc miestnych ľudí protestovalo proti brutalite Talibanu,“ uvádza Hámor.
„Preliezol“ už skoro celý svet, no Pakistan pre neho ostáva horolezeckou krajinou číslo jeden. Pri otázke, kde cítil najväčšie ohrozenie, sa Hámor, podobne ako Barabáš, na dlhšie zamyslí. „Asi na Novej Guinei, kam sme prišli v čase, keď tam vypukla občianska vojna. V Západnej Papui nebolo pre cudzincov nikdy bezpečne, vládne tam ešte kanibalizmus. Nejako sa nám tam vždy podarilo prežiť. V iných krajinách je to väčšinou tak, že nebezpečné sú veľké mestá a čím je človek bližšie k horám, tým sa cíti bezpečnejšie. My sme mali šťastie, nič dramatické sa neudialo. Iste, bolo aj také, že sa ľudia správali inak, no nikdy to nebolo agresívne. Smrteľne uraziť môžem zlým posunkom ruky či gestom. Každý posunok smerujúci k hlave je nebezpečný, aj v inak bezpečnom Nepále. Poťapkať niekoho po hlave či prekročiť niekomu nohu znamená smrteľnú urážku,“ hovorí Hámor.
Horolezecké výpravy sú odkázané na využívanie služieb miestnych agentúr. Tie im zabezpečujú potrebný servis; od potrebných povolení na úradoch cez rôzne doklady a dokumenty až po poskytnutie tímov nosičov a vodcov. Niektoré funkcie a služby vyplývajú zo zákona, v Pakistane napríklad treba mať so sebou styčného dôstojníka a sirdára, teda vedúceho šerpov. „Už mám v dobrom aj v zlom vyskúšané svoje agentúry a nemením ich. Spoľahnem sa, že mi zabezpečia všetko potrebné a dostanem sa vďaka nim do základného tábora. Horolezci obvykle platia rôzne poplatky, napríklad zálohu za odpad alebo zálohu za prípadnú záchranu vrtuľníkom,“ opisuje expedičnú prax Hámor a dodáva: „Ochranka v tom nie je. Nijaká krajina to ani nevyžaduje a nikdy mi ani nenapadlo o tom uvažovať, pretože nebol ani náznak takých problémov.“
Keď takmer pred dvadsiatimi rokmi začal Hámor jazdiť do Pakistanu, tak spočiatku s kolegami bývali v centre hlavného mesta Islamabád a bez obáv chodili pešo aj do susedného mesta Rawalpindí. Neskôr sa z bezpečnostných dôvodov posúvali čoraz ďalej, do strážených štvrtí mimo centra, kde sú dôležité úrady a zastupiteľstvá. Výstup na niektorú z osemtisícoviek vyžaduje presun expedícií z hlavného mesta na sever krajiny. Obvykle to znamená dvojdňovú cestu autobusom, pretože letecké spojenie do Skardu je často pre zlé počasie prerušené. „V Čilase, kde expedície na ceste zvykli prespávať, darebáci z Talibanu nechávali cudzincov donedávna na pokoji. Stávalo sa pritom, že vystrieľali policajnú stanicu. Z pohľadu šéfa našej agentúry to bolo nebezpečné mesto, kde sme sa mohli omylom dostať do konfliktu. Vlani, pri mojej zatiaľ poslednej ceste do Pakistanu, sme už nespali v Čilase, ale tesne pred mestom,“ spomína Hámor.
Taliban bol na severe Pakistanu prítomný vždy, iba teraz dáva o sebe viac vedieť. „Miestnych sa dotklo, že my Američania – tak hovoria všetkým ľuďom zo Západu – sme ich po 11. septembri 2001 akoby hodili všetkých do jedného vreca. Neusilovali sme sa im príliš pomôcť v ich boji s darebákmi z Talibanu, a ako hlavnú príčinu sme určili ich náboženstvo ako také. Kto je moslim, je terorista. A to je, samozrejme, hlúposť,“ tvrdí Hámor. Pri otázke, aké dôsledky bude mať tragédia pod Nanga Parbatom, vidí dve možné cesty. Buď bude chodiť s expedíciami rozsiahla ochranka, alebo sa urobia v oblastiach, ktoré horolezci navštevujú častejšie, stabilné vojenské či policajné posty. Tak ako v oblasti Baltora na hranici Číny a Indie, kde sú vojenské posty odnepamäti. Cudzincom to možno pripadá nekomfortné, no ide o nevyhnutnú daň za bezpečnosť.
„Čo to spravilo so mnou? Neprehodnocujem plány. Pre mňa je to veľká tragédia, no nemá to vplyv ani na môj pohľad na Pakistan, ani na lezenie v Karakorame či v iných pohoriach. Musí to vyriešiť pakistanská armáda,“ dodáva na záver Hámor s tým, že podobne ako v minulosti aj teraz zrejme tamojšie ministerstvo športu prechodne zníži rôzne poplatky za výstupy na najvyššie hory sveta – aby nestratili klientov.
.mohol som byť s nimi
S horolezcom Jozefom Brejčákom sa stretávame v Starom Smokovci krátko pred poslednou rozlúčkou so zavraždeným Petrom Šperkom. Bol to nakoniec práve Šperka, ktorý tridsaťosemročného kolegu z Tatranskej horskej služby priviedol na svetové kopce. Absolvovali spolu aj dve expedície do Pakistanu, na Broad Peak a Gašerbrum. Nechýbalo veľa a Brejčák mohol byť členom aj tejto tragickej pakistanskej expedície. „Peter Šperka ma volal, kúpil som však malý domček, rekonštruujem ho, čo si vyžaduje veľa času. Preto som odmietol,“ hovorí rodák z Popradu, ktorý sa k horolezectvu dostal prostredníctvom kamarátov. Tvrdí, že lezenie po skalách pre neho nie je ani tak športovou výzvou, ako prostriedkom na cestovanie a spoznávanie iných kultúr. Aj preto vraj nebol nikdy sklamaný, keď sa mu nepodarilo dosiahnuť vrchol.
Pakistanské štíty slovenských horolezcov lákajú aj preto, že ide o atraktívne osemtisícovky a ceny výstupov sú výrazne nižšie ako v prípade iných himalájskych kopcov. Brejčák hovorí, že hoci si uvedomovali, že Pakistan nie je práve politicky najstabilnejšou krajinou, bezpečnosť pri svojich cestách špeciálne neriešili. Horolezci vedia, že na území na sever od Islamabádu, kde sa nachádzajú horolezecky atraktívne lokality, je aktívny Taliban, doteraz však extrémisti nechávali horolezcov na pokoji. „ Dva dni sa ide po Karakoram Higway a spí sa v dedine, ktorá je centrom Talibanu. Keď sme tam boli ubytovaní, tak nám iba odporúčali, aby sme nevychádzali z hotela. Aj tak tam nebolo kam ísť,“ hovorí Brejčák. On sám si spomína len na jednu príhodu, ktorá ich počas pakistanských expedícii trochu vyviedla z rovnováhy.
„Na Karakoram Higway nás zastavili ozbrojenci a náš styčný dôstojník ani nevyšiel z autobusu. Bolo na ňom vidieť, že sa bojí. Nahnali nás do nejakého domu a dlhé minúty sa nič nedialo. Potom sa otvorili dvere a pokračovali sme ďalej. Až keď sme sa nášho styčného dôstojníka pýtali, kto to bol, povedal, že Taliban. Nepovedal, čo chceli, ale bol celý vyplašený,“ opisuje Brejčák. V roku 2007 ho v Islamabáde zastihol aj útok pakistanskej armády na miestnu Červenú mešitu, v ktorej sa spolu s rukojemníkmi zabarikádovali islamskí radikáli. Horolezci vtedy dostali odporúčanie, aby skrátili svoj pobyt a Pakistan čo najrýchlejšie opustili.
Za najväčšie riziko v pakistanských horách však horolezci doteraz nepovažovali teroristov, ale výškovú chorobu. „Osemtisícovky v Tatrách natrénujete len do určitej miery. Terén je podobný ako v Tatrách, sú to strmé ľadové žľaby, kde treba vedieť chodiť na mačkách a byť dobrý v zimnom lezení. Výšku však nenatrénujete. Mali sme sedenia s lekármi, ktorí nám vysvetľovali ako výška vplýva na organizmus. Je to však zradné. Keď začnete niečo pociťovať, môže byť už neskoro,“ vysvetľuje Brejčák. Aj preto je dôležitá aklimatizácia. Brejčák v Pakistane liezol expedičným štýlom, čo znamená, že výstup sa rozdelí na viacero častí. „Vyšli sme do prvého tábora a vrátili sme sa dole. Potom sme vyšli do druhého tábora a vrátili sa do prvého. Je to také postupné lezenie. Sú však horolezci ako Peter Hámor, ktorí lezú alpským štýlom. To znamená, že sa aklimatizujú a potom kopec vylezú na jeden záťah.“
Podľa Brejčáka je pravdepodobné, že tragédia ukrajinsko-slovenskej expedície zmení horolezectvo v pakistanských horách. „Keď budú chcieť prilákať ľudí, pretože pre nich to je príjem, tak možno budú musieť s expedíciami posielať ozbrojené sprievody. Určite bude ťažké obnoviť dôveru horolezeckého sveta.“ Menší počet horolezcov zo zahraničia sa však určite negatívne dotkne najmä miestnych ľudí, ktorí zo servisu okolo expedícií žijú. Honorár je nízky, niekoľko dolárov za expedíciu, ale pre miestnych je to často jediná možnosť ako sa dostať k platenej práci. Výprav bývalo veľa a mnohí pakistanskí horali si tak aj napriek nízkym odmenám dokázali za sezónu slušne zarobiť.
„Keď sme tam prišli a najímali sme nosičov, prišlo niekoľko stoviek ľudí, ktorí pre nás chceli robiť. Z toho veľkého davu sme vybrali sto ľudí. Keď absolvujú niekoľko takýchto horolezeckých výprav, zabezpečia rodinu na celú medzisezónu. To, čo sa stalo, im od úst odtrhne strašne veľa chleba.“
.spýtajte sa o rok
Tomáš Petrík pracoval desať rokov v horskej službe a dnes je chatárom na Zelenom plese. S lezením začal už v 80. rokoch a istý čas pôsobil aj ako inštruktor v Tatranskej horolezeckej škole. Keďže chcel mať viac času na hory a expedície, odišiel z horskej služby a začal chatárčiť.
V Pakistane bol Petrík na horolezeckých expedíciách trikrát po dva mesiace. Z toho dvakrát s Petrom Šperkom v rokoch 2006 a 2007. Minulý rok sa neúspešne pokúsil vyliezť na K2. „Zlyhalo mi zdravie. Zo 7 400 metrov som sa musel vrátiť s niečím podobným výškovému edému mozgu. Strácal som orientáciu, našťastie s ubúdajúcou výškou sa môj stav zlepšoval,“ spomína si Petrík. Spomína aj na rok 2006, keď Šperka vystúpil na Rocky Summit, dostal však vodu do pľúc. „V základnom tábore sme prežívali krušné chvíle, čo s ním bude. Nad ránom nám už len bublal do vysielačky. Poľská horolezkyňa Kinga Baranowská za ním išla s liekmi, on ich však odmietol s tým, že zostúpi. Nikdy som ho nevidel zjesť ani celaskon. Nakoniec prišiel dole a po dvoch dňoch prestal bublať.“
Práve zlyhanie organizmu považovali horolezci pri svojich pakistanských expedíciách za najväčšie riziko. To, že by sa mohli stať obeťami zákernej vraždy, im nenapadlo ani v najhoršom sne. „Ja mám miestnych ľudí rád, považujem ich za veľmi priateľských. V živote mi tam nič nezmizlo, nikto sa ma nepokúsil okradnúť. Tie politické problémy plynuli akosi okolo nás a nikdy sa nás veľmi netýkali. Raz sme niekde nad Islamabádom stáli vedľa mikrobusu, kde boli ľudia vo výrazne bielych odevoch a sprievodca nám povedal, že sú to asi Talibanci. Nikdy sme však nemali žiadne veľké problémy,“ hovorí Petrík.
Aj on, podobne ako jeho kolegovia, tvrdí, že na útok extrémistov proti horolezcom doplatia najmä miestni ľudia. „ Zďaleka to nie sú takí ordodoxní moslimovia, bolo to vidno aj na tom, ako často sa modlia. Oni riešia najmä to, čo dať deťom jesť a ako prežiť zimu.“
Na otázku, či si po tom, čo sa stalo jeho horolezeckým kolegom, ešte trúfne ísť do Pakistanu, Petrík odpovie opatrne: „Momentálne si to neviem predstaviť, spýtajte sa ma o rok“. Peter Hámor/
Narodil sa v roku 1964 v Poprade. Liezť začínal vo Vysokých Tatrách, ale už v 80. rokoch podnikol horolezecké výstupy v Pamire a v pohorí Ťanšan. V roku 1998 vystúpil na Mount Everest. Ako prvý Slovák vystúpil na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov. V roku 2006 postupne zdolal Čho Oju (8 201 m), Annapurnu (8 091 m) a Broad Peak (8 047m ). V roku 2007 vystúpil na Nanga Parbat (8 125 m). V ďalších rokoch sa mu ešte podarilo zdolať druhý a tretí najvyšší vrch sveta (K2, Kančendžonga). Zatiaľ jeho posledným zdolaným štítom je Lhoce (8 516) na ktorý vystúpil v máji tohto roku.
Tomáš Petrík/
Narodil sa 12. apríla 1969 v Bratislave. Od mladosti sa venuje horolezectvu. Po roku 1989 pôsobil v slobodnom povolaní, zameral sa na výškové práce na stavbách. V rokoch 1996 až 1998 bol chatárom na chate pri Popradskom plese, do roku 2007 pracoval ako profesionálny záchranár Horskej služby. Od januára 2011 je chatár na chate pri Zelenom plese. Liezol najprv v Alpách, neskôr si spravil kurz horského vodcu. V roku 2006 spoločne s Petrom Šperkom a Jozefom Brejčákom podnikol expedíciu na Broad Peak, o rok neskôr v tej istej zostave na ďalšiu osemtisícovku – Gašerbrum 2. V roku 2012 sa spoločne s Petrom Hámorom zúčastnil na expedícii na K2.
Jozef Brejčák/
Narodil sa v roku 1975 v Kežmarku. Po skončení školy nejaký čas pracoval ako rušňovodič a k horolezectvu sa dostal prostredníctvom kamarátov. Od roku 2003 začal pracovať ako profesionál v Horskej záchrannej službe. Okrem Vysokých Tatier podnikol viacero horolezeckých výstupov v Alpách. V rokoch 2006 a 2007 sa spolu s Petrom Šperkom zúčastnil na dvoch expedíciách do Pakistanu. Ich cieľom bol Broad Peak (8 047 m) a Gašerbrum 2 (8 035 m). Okrem Horskej záchrannej služby pracuje aj ako horský vodca vo Vysokých Tatrách. Je členom Spolku horských vodcov. Žije v Poprade. Je ženatý a má dve deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.