Keď som v utorok poobede stúpal do bratislavského Horského parku, po úzkych uličkách sa autom takmer nedalo prejsť. Cestu lemovali zástupy veriacich, ale aj iné skupinky, čo lačnia po spravodlivosti, aby pred nunciatúrou vyjadrili podporu pápežovi, cirkvi a odvolanému arcibiskupovi. Podpora mala zvláštnu formu: desiatky Zdravasov, zopár nábožných piesní, modlitby a iba niekoľko konkrétnych viet. No malo to takú vnútornú silu, že keď sa ma Jeňo Korda opýtal, kde to sme, okamžite som si spomenul na Sviečkovú demonštráciu z roku 1988. Mimochodom, vtedy komunisti sledovali modliacich sa ľudí z tepla uzavretého hotela Carlton, a teraz mohol modlitby sledovať nuncius z uzavretého a stráženého apoštolského paláca, pričom ani tí prví, ani ten druhý s ľuďmi neprehovorili. „Je to ešte horšie,“ vtipkovali so mnou vždy milí rodičia Róberta Bezáka. „Za komunistov syn kázal, teraz musí mlčať.“
Keď som v piatok doobeda vstúpil do budovy SND, privítala ma špeciálna wifi sieť, mnoho usmiatych dobrovoľníkov a nápis TEDx. Konalo sa totiž ďalšie z medzinárodne fungujúcich stretnutí, na ktorých sa hovorí prednostne o tom, ako sa veci dajú a majú zmeniť. Prednášali záchranár Dobiáš, genetik Celec, matematik Hejný, herec Roth a mnoho iných. Veľká sála Činohry SND bola plná prevažne mladých ľudí, hoci lístok nebol vôbec lacný. Vo vzduchu bolo cítiť tvorivosť a snahu hľadať nové veci, ale bol tam najmä hlad po lepšie fungujúcom svete, v ktorom je potenciál človeka rozpoznaný a zmysluplne využitý.
Zdanlivo dva celkom iné, nepretínajúce sa svety.
Ten prvý akoby odchádzal – nielen vekom zúčastnených ľudí, ale najmä vnútorným nastavením väčšej časti hierarchie, v ktorom je prísnosť, poslušnosť a výlučnosť opäť raz nad pravdou a milosrdenstvom a človekom.
Ten druhý svet akoby, naopak, prichádzal – nielen mladosťou zúčastnených, ale najmä ich zvedavosťou, vôľou a talentom, ktorými sa skôr alebo neskôr presadia.
Ale ja som v utorok počas tých nekonečných Zdravasov aj v piatok počas mladíckej burzy nápadov cítil to isté. Pápež František a Steve Jobs nie sú dva, ale jeden svet.
Keď som v piatok doobeda vstúpil do budovy SND, privítala ma špeciálna wifi sieť, mnoho usmiatych dobrovoľníkov a nápis TEDx. Konalo sa totiž ďalšie z medzinárodne fungujúcich stretnutí, na ktorých sa hovorí prednostne o tom, ako sa veci dajú a majú zmeniť. Prednášali záchranár Dobiáš, genetik Celec, matematik Hejný, herec Roth a mnoho iných. Veľká sála Činohry SND bola plná prevažne mladých ľudí, hoci lístok nebol vôbec lacný. Vo vzduchu bolo cítiť tvorivosť a snahu hľadať nové veci, ale bol tam najmä hlad po lepšie fungujúcom svete, v ktorom je potenciál človeka rozpoznaný a zmysluplne využitý.
Zdanlivo dva celkom iné, nepretínajúce sa svety.
Ten prvý akoby odchádzal – nielen vekom zúčastnených ľudí, ale najmä vnútorným nastavením väčšej časti hierarchie, v ktorom je prísnosť, poslušnosť a výlučnosť opäť raz nad pravdou a milosrdenstvom a človekom.
Ten druhý svet akoby, naopak, prichádzal – nielen mladosťou zúčastnených, ale najmä ich zvedavosťou, vôľou a talentom, ktorými sa skôr alebo neskôr presadia.
Ale ja som v utorok počas tých nekonečných Zdravasov aj v piatok počas mladíckej burzy nápadov cítil to isté. Pápež František a Steve Jobs nie sú dva, ale jeden svet.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.