Škultéty si odslúžil vo vojenskej službe pre habsburský cisársky dom neuveriteľných 81 rokov, za čo získal prívlastok večný vojak. K husárskemu vojsku sa totiž dobrovoľne pripojil ako dvanásťročný a dožil sa 93 rokov, a to v doživotnej funkcii zástavníka 8. husárskeho pluku. Najprv sa vyznamenal v bitkách proti Prušiakom v krvavej sedemročnej vojne. Bol súčasťou pluku, ktorému velil legendárny vojenský maršál Andrej Hadík, pochádzajúci tiež z územia Slovenska.
Škultéty bol aj pri najslávnejšej Hadíkovej akcii – obsadení Berlína v čase, keď pruský kráľ bojoval na vzdialených bojiskách (október 1757). Hadík týmto bleskovým prepadom Berlína veľmi pozdvihol sebavedomie habsburskej monarchie a potešil Máriu Teréziu, ktorú deptali dlhoročné boje so sebavedomým pruským kráľom. Hadík si pritom na berlínske dobrodružstvo zobral iba najodhodlanejších chlapov, ktorí boli ochotní ísť do takého neistého podniku. Škultéty bol medzi nimi a hoci utrpel škaredé zranenie, zo slávneho ťaženia sa vrátil spolu s Hadíkom. Neskôr sa stal súčasťou 8. husárskeho pluku, v ktorom slúžil až do konca života.
Zúčastnil sa na 22 veľkých bojových bitkách, vyznamenal sa nielen v Berlíne, ale aj pri Kolíne, bol aj v poslednej protitureckej vojne a roky strávil v napoleonských vojnách. Zaujímavé je, že povýšenia sa dlho nedočkal. Až vo svojich 52 rokoch dostal hodnosť nadstrážmajstra a potom čestnú funkciu zástavníka pluku. Aj preto sa vraj v husárskych kruhoch uchytilo príslovie: „Buď trpezlivý ako Gabriš.“
Pre Škultétyho-Gabriša bola armáda celý jeho život. Vďaka armáde mohol aj on – človek z chudobnej salašníckej osady Mojtín – spoznať svet, naučiť sa päť rečí, získať vysoké vyznamenania i rozhľad.
.veľa o ňom nevieme
O Ladislavovi Škultétym-Gabrišovi však u nás veľa nevieme, možno aj preto že sme sa k tradícii habsburských husárov nikdy príliš nehlásili. Akoby naše vojenské dejiny boli len slovenskí dobrovoľníci z meruôsmych rokov či Povstanie. Oveľa vrúcnejší vzťah k Andrásovi Hadikovi aj k Lászlóovi Skultétymu majú v Maďarsku, kde je silná hrdosť na vojenské dejiny Habsburskej ríše.
Takmer všetky naše správy, ktoré teraz vyšli o premiestnení pozostatkov Škultétyho z Rumunska, vychádzajú z jedinej štúdie historika Vladimíra Segeša. Záujem o cisárskeho večného vojaka sa tu na istý čas prebudil v sedemdesiatych rokoch, keď vyšli dva romány Jána Martiša o osudoch Ladislava Škultétyho. No je to beletrizovaný životopis, kde si autor osobuje voľnejšie nakladanie s faktami. Historik Segeš napríklad uvádza, že Škultéty sa pridal k husárom ako dvanásťročný preto, že mu zomrela matka a jeho otec Juraj Gabriš slúžil v husárskom pluku baróna Jána Gilániho. Ladislavovi teda neostávalo iné, ako stať sa synom pluku, čo nebolo v takýchto prípadoch ničím nezvyčajným. Ján Martiš opisuje Gabrišov príchod k husárom oveľa farbistejšie. Údajne pri hre zapálil časť panského lesa a zo strachu pred trestom utiekol k husárom – zanechajúc doma otca, matku i bratov. Napriek tomu Martišove romány plasticky opisujú, aký bol životný štýl husárov. Boj bol zmyslom ich života a v zriedkavých chvíľach mieru sa nudili. Mnohí, tak ako Škultéty, sa nedokázali ani po odslúžení povinných rokov vrátiť k sedliackemu životu a vychovávať deti. Hoci aj Škultéty si vraj po 14 rokoch bojov dal žiadosť o prepustenie z vojny, no Martiš románovým štýlom opisuje, že Ladislav napokon ušiel svojej neveste z Halíča deň pred svadbou, lebo sa ozvali poľnice a husári tiahli do boja proti tureckému sultánovi. Nedalo sa nejsť.
Posledné roky prežil Škultéty v Sedmohradsku a tu ako 93-ročný zomrel v plukovnom lazarete a v Arade ho aj pochovali.
.návrat domov
Dňa 21. júna 2013 pristálo na vojenskom letisku v Kuchyni lietadlo, prichádzajúce z Rumunska, a s vojenskými poctami od najvyšších predstaviteľov slovenskej armády z neho vyniesli truhlu s pozostatkami Ladislava Škultétyho-Gabriša. O šesť dní neskôr ho pochovali v rodnom Mojtíne. Prečo Škultétyho pozostatky putovali zo sedmohradského Aradu do Mojtína?
Hovorca ozbrojených síl SR Milan Vanga hovorí, že podnet na prevoz telesných pozostatkov Ladislava Škultétyho-Gabriša vyšiel z jeho rodnej obce Mojtín. „Večný vojak“ totiž vždy udržiaval kontakt s rodným Mojtínom. Z odmeny, ktorú dostal za vernú službu, prispel na stavbu tamojšej školy a kostola. Podľa správcu cintorína v rumunskom Arade, kde bol L. Škultéty-Gabriš pochovaný, bol hrob desiatky rokov nenavštevovaný a spustnutý. „Keď hrozilo, že hrobové miesto pre jeho neudržiavanie zrušia, správca cintorína v Arade sa spojil s kňazom v Mojtíne,“ hovorí M. Vanga. „Správca zároveň potvrdil, že maďarský nápis na hrobe, ktorý bol zhotovený až v roku 1898 (L. Škultéty zomrel roku 1831) bol len prejavom vtedajšej intenzívnej maďarizácie v Sedmohradsku.“
Zrušenie Škultétyho hrobu v Arade rozhorčilo maďarskú stranu. Vicepremiér Zsolt Semlyén a námestníčka štátneho tajomníka, zodpovedného za národnú politiku, Zsuzsanna Répás vyzvali slovenskú stranu na okamžité zastavenie „falšovania dejín, neúctivého a protiprávneho" konania a na prepravu pozostatkov Lászlóa Škultétyho na pôvodné miesto do Aradu. Za túto akciu kritizuje Slovensko aj podpredseda Európskeho parlamentu László Surján, ktorý sa nedávno na stránkach .týždňa bezprecedentne ospravedlnil za chyby a hriechy Maďarov voči Slovákom (viac na str....)
Náčelník Generálneho štábu OS SR Peter Vojtek na slávnostnom akte v Mojtíne vyzdvihol, že v spolupráci s rumunskými a slovenskými úradmi sa podarilo „pani starostke a pánu farárovi z Mojtína splniť nevypovedané posledné želanie hrdinu, vojaka a nášho vojenského vzoru, odpočívať v pokoji v rodnej zemi.“ Len Maďari ostali bokom, a cítia sa dotknutí. Jedna šanca na zmierenie sa prepásla.
Škultéty bol aj pri najslávnejšej Hadíkovej akcii – obsadení Berlína v čase, keď pruský kráľ bojoval na vzdialených bojiskách (október 1757). Hadík týmto bleskovým prepadom Berlína veľmi pozdvihol sebavedomie habsburskej monarchie a potešil Máriu Teréziu, ktorú deptali dlhoročné boje so sebavedomým pruským kráľom. Hadík si pritom na berlínske dobrodružstvo zobral iba najodhodlanejších chlapov, ktorí boli ochotní ísť do takého neistého podniku. Škultéty bol medzi nimi a hoci utrpel škaredé zranenie, zo slávneho ťaženia sa vrátil spolu s Hadíkom. Neskôr sa stal súčasťou 8. husárskeho pluku, v ktorom slúžil až do konca života.
Zúčastnil sa na 22 veľkých bojových bitkách, vyznamenal sa nielen v Berlíne, ale aj pri Kolíne, bol aj v poslednej protitureckej vojne a roky strávil v napoleonských vojnách. Zaujímavé je, že povýšenia sa dlho nedočkal. Až vo svojich 52 rokoch dostal hodnosť nadstrážmajstra a potom čestnú funkciu zástavníka pluku. Aj preto sa vraj v husárskych kruhoch uchytilo príslovie: „Buď trpezlivý ako Gabriš.“
Pre Škultétyho-Gabriša bola armáda celý jeho život. Vďaka armáde mohol aj on – človek z chudobnej salašníckej osady Mojtín – spoznať svet, naučiť sa päť rečí, získať vysoké vyznamenania i rozhľad.
.veľa o ňom nevieme
O Ladislavovi Škultétym-Gabrišovi však u nás veľa nevieme, možno aj preto že sme sa k tradícii habsburských husárov nikdy príliš nehlásili. Akoby naše vojenské dejiny boli len slovenskí dobrovoľníci z meruôsmych rokov či Povstanie. Oveľa vrúcnejší vzťah k Andrásovi Hadikovi aj k Lászlóovi Skultétymu majú v Maďarsku, kde je silná hrdosť na vojenské dejiny Habsburskej ríše.
Takmer všetky naše správy, ktoré teraz vyšli o premiestnení pozostatkov Škultétyho z Rumunska, vychádzajú z jedinej štúdie historika Vladimíra Segeša. Záujem o cisárskeho večného vojaka sa tu na istý čas prebudil v sedemdesiatych rokoch, keď vyšli dva romány Jána Martiša o osudoch Ladislava Škultétyho. No je to beletrizovaný životopis, kde si autor osobuje voľnejšie nakladanie s faktami. Historik Segeš napríklad uvádza, že Škultéty sa pridal k husárom ako dvanásťročný preto, že mu zomrela matka a jeho otec Juraj Gabriš slúžil v husárskom pluku baróna Jána Gilániho. Ladislavovi teda neostávalo iné, ako stať sa synom pluku, čo nebolo v takýchto prípadoch ničím nezvyčajným. Ján Martiš opisuje Gabrišov príchod k husárom oveľa farbistejšie. Údajne pri hre zapálil časť panského lesa a zo strachu pred trestom utiekol k husárom – zanechajúc doma otca, matku i bratov. Napriek tomu Martišove romány plasticky opisujú, aký bol životný štýl husárov. Boj bol zmyslom ich života a v zriedkavých chvíľach mieru sa nudili. Mnohí, tak ako Škultéty, sa nedokázali ani po odslúžení povinných rokov vrátiť k sedliackemu životu a vychovávať deti. Hoci aj Škultéty si vraj po 14 rokoch bojov dal žiadosť o prepustenie z vojny, no Martiš románovým štýlom opisuje, že Ladislav napokon ušiel svojej neveste z Halíča deň pred svadbou, lebo sa ozvali poľnice a husári tiahli do boja proti tureckému sultánovi. Nedalo sa nejsť.
Posledné roky prežil Škultéty v Sedmohradsku a tu ako 93-ročný zomrel v plukovnom lazarete a v Arade ho aj pochovali.
.návrat domov
Dňa 21. júna 2013 pristálo na vojenskom letisku v Kuchyni lietadlo, prichádzajúce z Rumunska, a s vojenskými poctami od najvyšších predstaviteľov slovenskej armády z neho vyniesli truhlu s pozostatkami Ladislava Škultétyho-Gabriša. O šesť dní neskôr ho pochovali v rodnom Mojtíne. Prečo Škultétyho pozostatky putovali zo sedmohradského Aradu do Mojtína?
Hovorca ozbrojených síl SR Milan Vanga hovorí, že podnet na prevoz telesných pozostatkov Ladislava Škultétyho-Gabriša vyšiel z jeho rodnej obce Mojtín. „Večný vojak“ totiž vždy udržiaval kontakt s rodným Mojtínom. Z odmeny, ktorú dostal za vernú službu, prispel na stavbu tamojšej školy a kostola. Podľa správcu cintorína v rumunskom Arade, kde bol L. Škultéty-Gabriš pochovaný, bol hrob desiatky rokov nenavštevovaný a spustnutý. „Keď hrozilo, že hrobové miesto pre jeho neudržiavanie zrušia, správca cintorína v Arade sa spojil s kňazom v Mojtíne,“ hovorí M. Vanga. „Správca zároveň potvrdil, že maďarský nápis na hrobe, ktorý bol zhotovený až v roku 1898 (L. Škultéty zomrel roku 1831) bol len prejavom vtedajšej intenzívnej maďarizácie v Sedmohradsku.“
Zrušenie Škultétyho hrobu v Arade rozhorčilo maďarskú stranu. Vicepremiér Zsolt Semlyén a námestníčka štátneho tajomníka, zodpovedného za národnú politiku, Zsuzsanna Répás vyzvali slovenskú stranu na okamžité zastavenie „falšovania dejín, neúctivého a protiprávneho" konania a na prepravu pozostatkov Lászlóa Škultétyho na pôvodné miesto do Aradu. Za túto akciu kritizuje Slovensko aj podpredseda Európskeho parlamentu László Surján, ktorý sa nedávno na stránkach .týždňa bezprecedentne ospravedlnil za chyby a hriechy Maďarov voči Slovákom (viac na str....)
Náčelník Generálneho štábu OS SR Peter Vojtek na slávnostnom akte v Mojtíne vyzdvihol, že v spolupráci s rumunskými a slovenskými úradmi sa podarilo „pani starostke a pánu farárovi z Mojtína splniť nevypovedané posledné želanie hrdinu, vojaka a nášho vojenského vzoru, odpočívať v pokoji v rodnej zemi.“ Len Maďari ostali bokom, a cítia sa dotknutí. Jedna šanca na zmierenie sa prepásla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.