Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Milý Antonio

.štefan Hríb .časopis .editorial

neviem o nikom, komu by lepšie pristala Cena Jána Langoša, ako Tebe. Jano aj Ty katolíci, obaja viac slobodní, ako poslušní a obaja s takým vzťahom k svojmu národu, ktorý nedelí, ale inšpiruje.

Považujem za obrovské privilégium, že vďaka roku 1989 som osobne spoznal ľudí, ktorí boli už počas komunizmu mojimi legendami. Dodnes si pamätám, ako som okolo roku 1993 prvýkrát sedel v mníchovskej jedálni Slobodnej Európy pri stole s Karlom Krylom. Pamätám si aj na prvý osobný rozhovor s Pavlom Tigridom v pražskej redakcii Lidoviek, alebo to, ako mi raz Peter Šťastný porozprával, čo si myslí o našom hokeji.
Ale keď hľadám v pamäti moje prvé stretnutie s Janom Langošom, Ferom  Mikloškom, Fedorom Gálom, Petrom Zajacom alebo s Tebou, neviem si spomenúť. Pamätám si na všeličo, ale tú prvotnú úctu k legende nie. Možno je to tým, že ma posledných dvadsať rokov v tomto smere rozmaznalo, ale skôr si myslím, že je to vaša chyba.
No veď uznaj, Antonio! Ako si mohol chlapec z Petržalky uctiť legendy, keď mu tie vždy okamžite navrhli tykanie, spoločné stolovanie a potom nočné búrlivé diskusie o osude sveta, pri ktorých z legiend fakt veľa nezostane? Navyše vždy, keď som zašiel k Langošovcom, Mikloškovcom či Zajacovcom na byt, bolo tam na legendy priskromno, a – pripriateľsky.
Keď občas zájdem k Tebe do Ružinova, je to rovnako. Skromný panelákový byt, káva nič moc, ani víno, čo mi vždy ponúkneš, nie je práve zo salónov. Rozumom viem, že sedím u hrdinského väzňa z jáchymovských baní, u kultového kazateľa z Blumentálu, u otca bezdomovcov a bezdomovca svojej cirkvi, ale Ty mi nikdy nedáš čas, aby som zažil úctu. Vždy ju predbehne tvoj smiech, odvážny vtip, otázka na to, ako sa máme v .týždni, a potom to tvoje prižmúrenie oka, po ktorom viem, že príde hlboká otázka o budúcnosti Tvojej milovanej cirkvi, národa a trpiacich ľudí sveta.
S niečím sa Ti teraz priznám. Tvoje ponižujúce odstrčenie na okraj cirkvi Jánom Sokolom ma vždy až nekresťansky hnevalo. Môžu mi hovoriť o vieroučných sporoch, bola to ich samoľúbosť a závisť, ktoré chceli skryť Tvoj obrovský dar. Neskryli, to sa nedá, ale ublížili až na kosť. Preto som bez Tvojho vedomia asi pred dvoma rokmi zašiel za Róbertom Bezákom, aby na Teba ako nový arcibiskup nezabudol. Nestihol, aj jeho dar prekážal, a preto mal byť skrytý. Znovu ublížili až na kosť. No práve preto ste sa minulý štvrtok stretli. Ty ako laureát Ceny Jána Langoša, on ako odvolaný arcibiskup, ktorý predniesol osobnú laudáciu na Tvoju adresu.
Keď som vás oboch na tej slávnosti videl a počul, na chvíľu sa mi zdalo, že je všetko znovu v poriadku. Že srdce nemožno uväzniť, svetlo skryť, ani pravdu odvolať.
Antonio, legenda slovenského katolicizmu, antikomunizmu a pomoci núdznym, blahoželám Ti k cene. Je mi tiež cťou, že si stĺpčekárom tohto časopisu. Ale najviac si vážim to priemerné víno a horkú kávu v byte na treťom poschodí, pri ktorých viem, prečo žijem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite