Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako sa rodí strana

.martin Hanus .jozef Majchrák .časopis .téma

Ako huby po daždi sa dnes rodia na pravici nové projekty. Ale majú vôbec šancu prežiť? Čo to vlastne znamená, založiť si politickú stranu? Bližšie sme sa pozreli na príbehy troch nových strán.

Druhá Ficova éra sa do našich dejín zapíše už len tým, že ešte nikdy nevznikalo toľko občianskych združení či iniciatív s politickými ambíciami. Alfa, Liberálna dohoda, Tvoríme Slovensko či Občianska platfmorma, ktorej založenie nedávno avizoval bývalý šéf poradcov Ivety Radičovej Marián Balázs, tí všetci hovoria, že chcú prekonať roztrieštenosť opozície a byť alternatívou voči starej pravici a novému Ficovi. Akosi automaticky sa predpokladá, že z týchto projektov alebo ich zlúčením časom vzniknú plnohodnotné politické strany. Vo verejnosti tak vznikol  dojem, akoby neexistovalo nič ľahšie než založiť a vybudovať politickú stranu. „Vy novinári o tom píšete s takou ľahkosťou, pritom si len ťažko dokážete predstaviť, čo všetko to obnáša,“ posťažoval sa pred časom .týždňu jeden pravicový politik.
Mal pravdu. Založenie fungujúcej politickej strany, ktorá si trúfa na parlament, nie je dnes ani trochu jednoduchou záležitosťou. Keď v roku 1999 Robert Fico zakladal Smer, ktorý časom ovládol krajinu, bol v značne lepšej situácii. Mal charizmu a popularitu, jeho bývalá ľavicová SDĽ krvácala v prvej Dzurindovej vláde – preto nebolo také ťažké ukradnúť SDĽ voličov. A do tretice, viacerí silní podnikatelia potrebovali vymeniť upadajúce HZDS za perspektívnejší projekt.
Dnešná situácia na pravici je však odlišná. Pravica je v opozícii a SDKÚ, na ktorej eróziu sa viacerí spoliehali, sa po volebnom šoku stabilizovala. Neexistuje žiadny pravicový Fico, ktorý by bol schopný zjednotiť masy  voličov. Ani s hľadaním financií to v dnešnej ére transparentnosti nie je jednoduché, ako to bolo pred 15 rokmi. Ale je tu aj iný problém: málokto chcel v dnešných časoch, keď Smer kontroluje takmer celý štát, riskovať verejné spájanie s politickým subjektom, ktorý sa možno nikdy nedostane ani do parlamentu, nieto ešte do vlády.
Aké je to, zakladať v súčasnosti politickú stranu? A je vôbec možné založiť na zelenej lúke projekt s nádejou na úspech? Bližšie sme sa pozreli na tri politické strany, ktoré vznikli za posledných päť rokov. Jeden príbeh bol v prvej fáze prekvapivým úspechom, druhý skrachoval a ten tretí si ešte len píše svoju budúcnosť.

.mali sme byť bezohľadnejší
Keď poslanci Vladimír Palko, František Mikloško, Pavol Minárik a Rudolf Bauer odišli z KDH a pred piatimi rokmi založili Konzervatívnych demokratov Slovenska (KDS), dlho medzi sebou diskutovali, na akú cieľovú skupinu voličov sa zamerať – prebrať časť voličov a štruktúr svojho KDH, alebo budovať niečo, čo oslovoví aj liberálnejších voličov? Zvíťazila druhá koncepcia, a aj preto pôvodne nikto zo štvorice poslancov nechcel byť predsedom. Hľadanie nového, ideologicky menej vyhraneného lídra však rýchlo stroskotalo. Predsedom sa stal napokon Vladimír Palko, výrazný ponovembrový politik, ktorý však nemal potenciál pritiahnuť mestských liberálov. Odídenci sa tak museli spoľahnúť na vlastné sily. No aj v tejto situácii sa snažili programovo neoslovovať funkcionárov a členov KDH. Pavol Minárik si spätne myslí, že pôvodná snaha, rozkročiť sa do stredu, bola chybou. „My sme boli veľmi vyhranení, len sotva sme mohli siahnuť po iných voličoch. Neboli sme kdesi na pomedzí KDH a SDKÚ, my sme boli tí radikálnejší kádeháci, za nami už bola stena, koniec voličskej základne. Jednoducho sme neurobili razantný krok na získanie voličov KDH, hoci sme na to mali dobrú východiskovú pozíciu,“ hovorí Minárik. Zakladatelia KDS sa napokon ukázali ako príliš lojálni kádeháci – nechceli so sebou strhnúť žiadnu vlnu odchodov, vôbec nelákali sympatizujúcich členov KDH. O odchode z KDH informovali okolie na poslednú chvíľu, čo časť ich potenciálnych spojencov v hnutí aj urazilo, minimálne to z nich sňalo dilemu, či sa pridať.   
Zakladatelia KDS dostali hneď po ohlásení novej strany niekoľko ponúk od rôznych agentúr, že podpisy na jej zaregistrovanie im za peniaze vyzbierajú, no rozhodli sa dať ich dokopy sami. Vytypovali si regióny, ktoré by k nim mohli byť prajné a potrebný počet podpisov vyzbierali za štyri mesiace. Boli verejne známi, ľudia sa pri nich pristavovali, chceli diskutovať, a tak sa im desaťtisíc podpisov podarilo získať s neveľkými nákladmi.
Strana tak mohla spolu s OKS kandidovať v najbližších voľbách do Európskeho parlamentu,v ktorých získala viac ako dve percentá hlasov. Už v tom čase bolo jasné, že pôvodná stratégia nevyšla a ak chce mať KDS šancu, musí sa zamerať na voličov KDH. V následných prezidentských voľbách to bol práve kandidát KDS František Mikloško, ktorý oslovoval konzervatívnejších kresťanov, v kampani udával témy a išiel do konfliktov s Ivanom Gašparovičom. Palkovej strane však táto kampaň nedodala nový vietor. Pavol Minárik to vysvetľuje aj tým, že niektoré médiá sa začali KDS trochu mstiť za to, aké témy otvárala v kampani (potraty), ako aj za to, že Mikloško v druhom kole nepodporil Radičovú. „Začali nás ignorovať a to sa dá prelomiť len vtedy, keď máte peniaze. To znamená, že si môžete kúpiť bilbordy a vlastný mediálny priestor. Lenže na to sme už nemali. Dali sme do toho časť úspor a finančne nám pomohli aj niekoľkí sponzori. V kampaniach sa však tieto peniaze vyčerpali a keď bolo treba prelomiť mediálny chlad, tak už nebolo za čo,“ hovorí Minárik. Ani v prípade, že by mali k dispozícii veľký balík peňazí, si však nie je istý úspechom. „Nešli sme cielene a bezohľadne po presne vymedzenej skupine voličov. Tak ako Most išiel po voličoch SMK. Možno by sme tie peniaze nakoniec míňali zbytočne.“
Najťažšou vecou na založení novej politickej strany však podľa Minárika nie je nájdenie sponzorov, ale ľudí, ktorí dokážu zaujať. „Palko a Mikloško zaujať dokázali, ale boli príliš vyhranení. A bolo chybou, že našu prirodzenú cieľovú skupinu sme neoslovovali od samého začiatku,“ uzatvára Minárik.

.k úspechu sme sa preblogovali
„To, že založím stranu, som naisto vedel 21. augusta 2008, teda na 40. výročie vstupu sovietskych vojsk,” spomína si Richard Sulík. V ten deň sa stretol s Ivanom Miklošom a definitívne pochopil, že jeho cesty sa s SDKÚ nespoja.
O pár mesiacov neskôr bývalý Miklošov poradca, ktorý pomáhal na svet rovnej dani, ohlásil cez blog vznik svojej SaS. Novinárom sa vtedy zdal jeho počin utópiou – Sulík bol síce nadmieru úspešný bloger, ale jeho samotného ani ďalších ľudí z prípravného výboru širšia verejnosť nepoznala. Takisto bolo jasné, že Sulíka nebudú hneď volať do televíznych diskusií – do markizáckej relácie Na telo sa dostal líder SaS až rok po založení strany. Sulík hovorí, že od prvého dňa im bolo jasné, že médiá si ich ešte dlho nebudú všímať. „Preto sme si povedali, že sa k úspechu preblogujeme.” A tak sa aj stalo, sulíkovci doslova ovládli blogosféru. Už Sulíkov blog, ktorým ohlásil vznik SaS, si prečítalo takmer 60-tisíc ľudí. „Naša stratégia bola cielená. Ľudí, ktorí boli aktívni na internete, som cielene oslovoval, takto sa medzi zakladajúcich členov dostali Jozef Mihál a Robert Mistrík. Alebo keď ma oslovil pre mňa dovtedy neznámy učiteľ Martin Poliačik a pozrel som si, aký je úspešný bloger, bolo to pre mňa vybavené,” usmieva sa Richard Sulík.
Líder SaS sa od začiatku netajil tým, že časté výjazdy do terénu pokladá za zbytočnosť. Vyrátal si, že na zvolenie do parlamentu potrebuje minimálne 120-tisíc voličov, s toľkými ľuďmi by sa však nikdy nestihol stretnúť. „Ale keď napíšete za predpoludnie blog, ktorý má čítanosť 40-tisíc, má to obrovský efekt.”  Sulík čítal a odpovedal na každý e-mail, ktorý mu prišiel. Na túto prácu si nechcel najať žiadneho asistenta. „Samozrejme, denne som dlhé hodiny odpovedal aj na 200 mailov, takto sa končil môj pracovný deň o tretej hodine v noci. Ale ak chcete byť naozaj autentický, nemôžete to nechať na nikoho iného.” Sulík sa okrem blogovania a elektronickej komunikácie so sympatizantmi neustále stretával s ľuďmi, aby našiel vhodných tímlídrov. A takisto keď na niekoho prišiel anonym, sám overoval, či je jeho obsah pravdivý. „Často to boli bludy, ale musel som to overiť, nemal som na to nikoho. Nechcel som sa niekým zašpiniť, vnímal som to tak, že ide o moju česť.”
Predseda liberálov hovorí, že založiť stranu je pomerne jednoduché, je to ako splodiť dieťa. „Ale oveľa, oveľa ťažšie je dieťa porodiť a prekonať s ním jeho detské choroby – teda stranu budovať. Je to mimoriadne prácne, a ja som si to naozaj odmakal. Robil som 16 hodín denne, dnes je to značne pokojnejšie.”
Okrem rastúcej sily internetu priali sulíkovcom aj ďalšie okolnosti: jednak sa pri zrode stretli viacerí bohatí ľudia, najviac peňazí do strany vložil Sulík a Juraj Miškov. Navyše, druhý menovaný pôsobil v reklamnej brandži, takže vedel vybaviť lacnejšiu a kvalitnejšiu propagáciu. A najmä, SaS od začiatku v teréne zbierala podpisy na referendum o zrušení koncesionárskych poplatkov (a ďalších otázkach). Novinári a analytici ohŕňali nos nad referendovým populizmom, ale faktom je, že nová strana vďaka nemu získala skvelý marketingový nástroj. „Referendum nám naozaj veľmi pomohlo,” spomína Sulík. „Mali sme dôvod neustále chodiť do ulíc medzi ľuďmi s témami, ktoré ich oslovovali. Postavili sme si stolík, ľudia podpisovali a popritom sme im rozdávali naše brožúrky. Na kampaň v uliciach musíte mať konkrétnu zámienku, nedá sa len tak chodiť za ľuďmi ako Svedkovia Jehovovi.”
SaS kontinuálne rástla, takmer sa dostala do europarlamentu, v prieskumoch začala s dvoma percentami, pričom v decembri 2009 jej Focus prvýkrát nameral vyše piatich percent. A potom prišiel zlom: SDKÚ ponúkla SaS predvolebnú koalíciu, na čo Sulík povedal, že jedine bez Dzurindu. Sulíkov útok na Dzurindu voliči ocenili a preferencie SaS stúpali aj po tom, čo Dzurinda odstúpil z čela kandidátky.   
„Na našom pôsobení do volieb 2010 by som spätne nič nemenil. Trafili sme sa s objednávkou, vtedy bol veľký hlad po niečom novom, ale najmä ľudia cítili, že máme dobrý program a sme úplne autentickí v tom, čo hovoríme a robíme,” hodnotí Sulík. Na ďalšie obdobie hľadí sebakriticky: „Naším nešťastím bolo, že sme sa hneď dostali do vlády, kým Fico bol po založení Smeru takmer sedem rokov v opozícii.” Ľudia síce podľa Sulíka chcú nové tváre, ale nie sú ochotní akceptovať, že tie nové tváre nemajú politické skúsenosti a robia chyby. „A my sme ich naozaj porobili obrovské množstvo, možno sme sa 500 mínam vyhli, ale desiatim sme sa nevyhli. Napríklad ten môj obed s veľvyslancami či Marián Kočner. Ale aj pri eurovale sme od samého začiatku nemali ani tak hovoriť, aký je to ekonomický nezmysel, mali sme v prvom rade argumentovať politicky, že partneri nás nemôžu vydierať. Za účasť vo vláde sme, skrátka, zaplatili svoju daň.”

.čelíme mediálnej blokáde
Milan Krajniak, dlhoročný blízky spolupracovník Daniela Lipšica, začína vo svojej kaviarni rozhovor sebavedomo: „Od začiatku sme vedeli, že zakladáme stranu, ktorej cieľom je vyhrávať voľby, lebo len taká strana môže meniť krajinu. Nemotivovalo nás mať iba prílepok k niekomu.” Novej väčšine (NOVA) určite ambície nechýbajú. Už teraz sa vyhla osudu KDS, preferencie okolo päť percent jej dávajú šancu na život. Ale ani v SaS, ktorá v prvých voľbách nadmieru uspela, nevidí Krajniak inšpiráciu: Stranu nebudujú ako výberovú, ale ako masovú stranu, už dnes má asi tisíc členov, ale jej zakladatelia si želajú mnohotisícovú členskú základňu.  „Samozrejme, má to vždy riziko, že prijmeme medzi seba niekoho nevhodného, čo sa ukázalo v prípade Jána Feranca z kauzy Horné Plachtince. Ale ak chceme raz vyhrať voľby, musíme trpezlivo budovať svoje štruktúry, byť prítomní v každom meste a väčšej obci. Strana potrebuje vedieť, čo si ľudia myslia, nemôžeme riešiť len celoštátne témy, musíme vedieť aj o praktických potrebách ľudí v regiónoch. Pristupujeme teda k politike úplne opačne než SaS so Sulíkom,” hovorí Krajniak.  
Ani NOVA nechce zanedbávať internet, niektorí jej členovia blogujú, hoci zďaleka nemajú taký dosah, aký mali najlepší blogeri SaS na čele so Sulíkom.
Strana si však zakladá na priamych stretnutiach s ľuďmi. Robia časté výjazdy po celom Slovensku, najviac dní sa vždy zdržia na východe krajiny. „Napravo od stredu nemôže vyhrať voľby žiadna strana, pokiaľ nevyhrá na východe,” hovorí Krajniak. Sám Lipšic absolvuje za mesiac desiatky stretnutí. Keď politici NOVA prídu na jedno miesto, kvôli efektivite kombinujú štyri typy stretnutí: jednak so svojimi členmi a sympatizantmi, potom s občanmi, ďalej s miestnymi zamestnávateľmi, s ktorými diskutujú o opatreniach, ako znížiť nezamestnanosť a napokon s mladými ľuďmi na stredných či vysokých školách. „Úplne zásadné je, že na to isté miesto sa opakovane vraciame, nestačí prísť kamsi len raz,” vysvetľuje Krajniak.
Nová strana však narazila na problém, ktorý v takej intenzite nečakala: hoci jej lídrom je dvojnásobný exminister, Lipšic sa nedostáva do televíznych diskusií. Krajniak si nemyslí, že je to dané tým, že sú novou stranou. „Sme presvedčení, že je to cielená mediálna blokáda. Vieme o tom, že redaktor urobí príspevok a pasáže o nás sú direktívne vyškrtnuté a vystrihnuté. Prejavuje sa to tak absurdne, že keď Lipšic koncom minulého roka otvoril problém novely zákona o podpore obnoviteľných zdrojov, ktorá mala významne pomôcť Pente, v televíziách sa k tomu vyjadroval aj z opozície kdekto, len nie samotný Lipšic. Vedeli sme, že náš predseda je pre viaceré kruhy ohrozením, ale nepredpokladal som, že to pôjde až tak ďaleko.”
Podľa Krajniaka napriek tomu NOVA nemá dôvod meniť stratégiu, musí sa ďalej zameriavať na to, kde ju nikto nemôže blokovať, teda na stretnutia v regiónoch a na internet s Facebookom. Chystajú aj kampaň, ktorá by mala pomôcť, aby si ľudia lepšie spájali NOVU s jednou či dvoma témami. Na financovanie sa vyskladali v úzkom kruhu členov a sympatizantov strany, ale spoliehajú sa najmä na to, že od istej percentuálnej sily v prieskumoch si budú môcť zobrať úver a z neho potom zaplatiť volebnú kampaň.  
Ambicióznu stranu, ktorá chce napodobniť politický úspech Smeru, však najskôr čaká ťažký boj o život.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite