Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Insita v SNG

.juraj Kováčik .časopis .umenie

Sú výstavy, ktoré vám pomôžu objaviť autora, ktorého ste doteraz nepoznali. Sú výstavy, ktoré vás naučia vidieť krásu tam, kde ste ju predtým nevideli. A sú výstavy, ktoré vám umožnia zamyslieť sa nad tým, čo vlastne umenie je a ako vzniká.

Výstava Medzi selankou a drámou s podtitulom Príbeh zbierky insitného umenia v SNG, ktorú pripravili kurátorky Katarína Čierna a Alexandra Tamásová, patrí do poslednej z menovaných kategórií a v Esterházyho paláci v Bratislave ju môžete vidieť do začiatku júna. Jej cieľom je priblížiť zbierky insitného umenia v Slovenskej národnej galérii a zároveň ich predstaviť v porovnaní či konfrontácii so školeným, respektíve profesionálnym umením. A práve vďaka spojeniu týchto dvoch cieľov vznikla zaujímavá a výrazná výstava.

.naivné, insitné, ľudové
Už história vzniku označenia insitné umenie je zaujímavá. Názov pochádza z latinského insitus, čo znamená vrodený, pôvodný, úprimný, inštinktívny. Autorom tohoto označenia je Štefan Tkáč, ktorý mal v SNG na starosti zbierku naivného umenia. Nepáčilo sa mu označenie naivné, s ktorým sú nevyhnutne spojené negatívne konotácie. Ako to už v takýchto chvíľach býva, negatívne konotácie nezaváhali a rýchlo naskákali aj na nové označenie. A tak aj slovo insitné nám asociuje niečo nízke, jednoduché, prosté, naivné a až potom to, čo mal zrejme aj Tkáč na mysli, teda umenie, konané inštinktívne a pudovo, umenie, ktoré vyviera ako nezadržateľný prameň bez hocijakých ďalších motívov alebo cieľov. Ako praveký človek, ktorý vstal od ohniska a začal maľovať na stene jaskyne. Rovnako nejednoznačné je označenie opozita inistného – môžeme hovoriť o „školených umelcoch” alebo o „profesionáloch”, ale veľa uznávaných výtvarníkov nemalo a nemá ani školenie a neboli a ani nie sú profesionálmi.
Asi neexistuje slávnejší predstaviteľ naivného maliarstva, ako je Henri Rousseau, známy aj pod prezývkou Colník. Jeho snové obrazy z obdobia postimpresionizmu sú ozdobou nejednej galérie. Rousseau bol právnik, ktorý ešte v tridsiatke vyberal dane. Vážne a naplno začal maľovať až o desaťročie neskôr. Jeho obrazy je ťažké nemilovať a okrem obdivu sa stali zdrojom inšpirácie pre mnohých výtvarníkov nasledujúcich generácií. Stále však bol – a dodnes je – naivným maliarom. Skúsme vedľa neho postaviť Paula Gauguina. V mladosti námorník, potom burzový maklér a ešte neskôr neúspešný obchodník s tulipánmi. A zase to bolo okolo štyridsiatky, keď sa rozišiel so svojou minulosťou a naplno sa oddal maľovaniu. Z detstva poznal primitívne umenie Inkov a zo svojich námorných ciest zase silu primitívnej Polynézie, ktorá sa nakoniec stala jeho osudom. Napriek tomu, že Gauguin čerpal a rozvíjal zdroje primitívneho umenia, bol neškolený a navyše, naplno začal maľovať až na konci tretej dekády života, napriek tomu by nám ani nenapadlo označiť ho za naivného alebo insitného umelca. V čom je teda ten rozdiel?
Súčasné výtvarné umenie je veľmi intelektuálne, dokonca až do tej miery, že vizuálna stránka tvorby často nie je primárna. Insitné umenie, sústredené na potechu oka, pôsobí v tejto záplave intelektu osviežujúco a možno i príťažlivo práve vďaka tomu, že vo svojej najčistejšej podobe nie je intelektuálnym počinom. Ak zacitujeme Alexandru Tamásovú, doménou insitného umenia je expresia, emotívne a estetické kvality, vďaka čomu je zrozumiteľné širšiemu publiku. Je teda odpoveďou na otázku v predošlom odseku rozdiel v intelekte? Bol Rousseau jednoduchší človek ako Gauguin? Nie som si stopercentne istý, ale aj výstava Medzi Selankou a drámou naznačuje, že možno tu niekde je tá správna odpoveď.
Pri rozmýšľaní o insitnom umení sa nedá nespomenúť si na umenie ľudové. Jeho postavenie na Slovensku je zvláštne. Komunisti ho milovali, pretože sa naň mohli hocikedy vyhovoriť či použiť ho ako palicu. Navyše, ako upozorňuje katalóg k výstave, Slovensko malo veľmi zvláštne postavenie a fungovalo pre českých maliarov ako lokálne Tahiti. Možno aj preto, keď Karel Šourek zakladal v roku 1949 Slovenskú národnú galériu, vzniklo popri oddeleniach stredovekého a novovekého umenia ako tretia zložka oddelenie ľudového umenia. Ľudové umenie býva označované za dielo kolektívu, to je však zavádzajúci termín. Nepoznáme žiadny obraz, ktorý by namaľoval kolektív, všetky sú dielami jednotlivca. Pri predstave školených, profesionálnych maliarov, putujúcich Slovenskom, nám napadne, či prenos medzi insitným a školeným umením nefungoval nakoniec oboma smermi – veď, ako hovorí Katarína Čierna, stačí pripomenúť vzťah Štefana Siváňa, Galandovcov a Dominika Tatraku. Boli to mestskí intelektuáli, ktorí vyhľadávali, povzbudzovali a nakoniec aj prezentovali tvorbu najtalentovanejších z ľudových umelcov.

.prekvapivé konfrontácie
Výstava Medzi selankou a drámou je veľmi bohatá a ak by sa jej dalo niečo vytknúť, bola by to príliš veľká hustota. Tá je však daná primárne katastrofálnymi priestorovými podmienkami, v akých je Národná galéria stále nútená fungovať, a nie je v silách kurátorov ju zmeniť. Nájdete tu veľa silných miest. Kompánkove sochy a kúsok od nich autentické kalvínske, luteránske a detvianske náhrobníky. Kúsok ďalej Ondrej Šteberl, podľa Kataríny Čiernej náš najlepší naivistický maliar a jeho Leonardovým originálom inšpirovaná Posledná večera s trinástimi apoštolmi, ktorá je konfrontovaná s interpretáciou tejto témy od konceptualistu Stana Masára, na ktorej zase pre zmenu nie je učeník ani jeden. Na výstave nájdete Outsidera od Otisa Lauberta, ako aj krásne nainštalované obrazy Petra Stacha. A neprehliadnuteľnú Objektívnu príčinu od Ivana Štepána, ktorá kraľuje poslednej miestnosti výstavy, venovanej surrealizmu.
Insitné umenie prešlo mnohými premenami a dnes nežije najšťastnejšiu dobu. Stal sa z neho obľúbený artikel a jeho intuitívna dostupnosť a zrozumiteľnosť sú v dobe, keď sa oficiálne umenie pýši svojou exkluzivitou, veľkou devízou. Problém, je, že keď sa pri maľovaní stanú peniaze tým prvým motívom, vzniká gýč. Naivné umenie môže byť nebezpečné a v kombinácii s insitným kurátorstvom skazonosné, veď stačí nazrieť do zbierok niektorých štátnych inštitúcií. Je preto len dobre, že aj výstava Medzi selankou a drámou nám napomáha učiť sa a pochopiť rozdiel medzi insitným zrnom a burinou, ktorá sa ho snaží zneužívať.

Výstavu Medzi selankou a drámou si možno pozrieť v Esterházyho paláci SNG do 2. júna 2013.

Autor je fotograf a spolupracovník .týždňa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite