Prvá vec, ktorú sa človek o aktuálnej inscenácii Bratov Karamazovovcov dozvie, je to, že je dlhá. Štyri a pol hodiny čistého času plus jedna prestávka. Dá sa to vôbec vydržať? Nebude to náhodou tak ako s Dostojevského románmi? Teda, že všetci hovoria, aké sú geniálne a ako ich – spravidla v gymnaziálnych časoch – hlboko zasiahli, no v skutočnosti sa nimi len málokto prelúskal.
Možno, že to tak bude, ale vôbec to nevadí. Fiodor Michajlovič nie je pre každého. Čítanie Dostojevského je náročná práca a nie zábava. Ak chcú byť inscenátori verní majstrovmu odkazu, tak to nemôže byť ináč ani v divadle. Režisér Roman Polák a dramaturg Daniel Majling (autori dramatizácie románu) Dostojevskému rozumejú, a preto si za tých päť hodín strávených v divadle veľmi neoddýchnete. Inscenátori vypustili, pochopiteľne, nejaké postavy, vedľajšie zápletky, opisy a úvahy. Neoslabili však mozaikovitú komplexnosť románu. Vďaka tomu sú jasne čitateľné (no zároveň organicky prepojené) tri vrstvy Dostojevského majsterštyku.
Tú prvú tvorí príbeh, akoby poskladaný z výstrižkov bulvárnej tlače: zhýralý otec, jeho štyria synovia, z ktorých každý je prípad sám osebe (chladný Ivan, chlípny Dmitrij, zo zložitého sveta utekajúci Aľjoša, psychopatický Smerďakov), manipulatívna manželka, synom aj otcom zvádzaná milenka, láskavý a múdry otec Zosima, perverzný mních Rakitin a náboženský fanatik Ferapont, šibnutá Chochlakovová a jej telesne postihnutá dcéra, nenávisť, intrigy, láska, sex a nakoniec vražda.
O čosi hlbšie je vrstva, povedzme, „antropologická”. Teda ľudia a ich komplikované vzťahy. Nedostatok lásky, boj s vlastnými génmi a s prostredím, v ktorom sa kultivujú, temné tiene v dobrých a prekvapujúce záblesky dobra v zlých ľuďoch. A pravda, spravodlivosť, odpustenie, pokánie.
A nakoniec to, čím je Dostojevskij známy: Je či nie je Boh? Ak je, tak prečo trpia nevinní? Ak nie je, skutočne je všetko dovolené? Ak je Boh všemocný a vševedúci, kde je sloboda a zodpovednosť človeka? A aký to má všetko zmysel?
Tieto tri vrstvy vytvárajú v Polákovej inscenácii Karamazovovcov pôsobivú mozaiku. Nebolo by to možné bez vynikajúcich, v niektorých prípadoch až prekvapivých hereckých výkonov. Dušan Jamrich ako starý Karamazov nie je démon, ale obyčajná – s prepáčením – sviňa. Alexander Bárta je ako Aľjoša presvedčivý v jeho plachej dobrote (nepotláčajúc pritom „karamazovovskú iskru”, ktorá v ňom tlie), Milan Ondrík je najlepší vo chvíľach Dmitrijovej nešťastnej bujarosti (musí si však dať pozor, aby sa nestal hercom jednej polohy, totiž podnapitého, komického nešťastníka), Tomáš Maštalír ako ateista Ivan za chladnou maskou skrýva rozorvanosť, vášeň a sympatickú ľudskosť, slizký a zlý Smerďakov v podaní Ľuba Kostelného je mrazivo presvedčivý. Zuzana Fialová ako Katerina Ivanovna je krásna a rafinovaná (až do konca nie je jasné, či je manipulátorkou alebo obeťou), Táňa Pauhofová ako zvodná Grušenka je krásna a vo svojej prostote vlastne čistá, Jana Oľhová ako Chochlakovová je šibnutá a komická.
Peter Čanecký obliekol hercov a herečky do nadčasových a najmä v prípade Kateriny a Grušenky nesmierne pôsobivých kostýmov, Pavel Borák vytvoril jednoduchú, posúvaním sa meniacu scénu, ktorá spolu s výbornou hudbou Lucie Chuťkovej dáva inscenácii plynulosť a viaže tak jednotlivé postavy do jedného príbehu.
Karamazovovci Romana Poláka sa mi nezdali pridlhí, ani chvíľu ma nenudili. Len na dvoch miestach (smrť Zosimu a záverečný súd) som mal pocit, že sa dianie na javisku posunulo smerom k nebezpečnému pátosu. Výborne fungovala živá hudba na javisku – škoda, že jej tam nebolo viac.
Po piatich hodinách odchádzam z divadla unavený. Vôbec som si neoddýchol, v hlave mám viac otázok než odpovedí, bezstarostné jarné mesto plné nákupných centier a veselých bilbordov sa mi zrazu javí akési banálne. Bratia Karamazovovci ma dostali.
F. M. Dostojevskij: Bratia Karamazovovci Dramatizácia: Roman Polák, Daniel Majling Dramaturgia: Daniel Majling, Darina Abrahámová Scéna: Pavel Borák Kostými: Peter Čanecký Hudba: Lucia Chuťková Hrajú: Dušan Jamrich, Alexander Bárta, Milan Ondrík, Tomá Maštalír, Ľuboš Kostelný, Zuzana Fialová, Táňa Pauhofová, Jana Oľhová, Ján Koleník, Ivan Romančík, František Kovár a ďalší. Premiéra 13. a 14. apríla 2013. Činohra SND.
Možno, že to tak bude, ale vôbec to nevadí. Fiodor Michajlovič nie je pre každého. Čítanie Dostojevského je náročná práca a nie zábava. Ak chcú byť inscenátori verní majstrovmu odkazu, tak to nemôže byť ináč ani v divadle. Režisér Roman Polák a dramaturg Daniel Majling (autori dramatizácie románu) Dostojevskému rozumejú, a preto si za tých päť hodín strávených v divadle veľmi neoddýchnete. Inscenátori vypustili, pochopiteľne, nejaké postavy, vedľajšie zápletky, opisy a úvahy. Neoslabili však mozaikovitú komplexnosť románu. Vďaka tomu sú jasne čitateľné (no zároveň organicky prepojené) tri vrstvy Dostojevského majsterštyku.
Tú prvú tvorí príbeh, akoby poskladaný z výstrižkov bulvárnej tlače: zhýralý otec, jeho štyria synovia, z ktorých každý je prípad sám osebe (chladný Ivan, chlípny Dmitrij, zo zložitého sveta utekajúci Aľjoša, psychopatický Smerďakov), manipulatívna manželka, synom aj otcom zvádzaná milenka, láskavý a múdry otec Zosima, perverzný mních Rakitin a náboženský fanatik Ferapont, šibnutá Chochlakovová a jej telesne postihnutá dcéra, nenávisť, intrigy, láska, sex a nakoniec vražda.
O čosi hlbšie je vrstva, povedzme, „antropologická”. Teda ľudia a ich komplikované vzťahy. Nedostatok lásky, boj s vlastnými génmi a s prostredím, v ktorom sa kultivujú, temné tiene v dobrých a prekvapujúce záblesky dobra v zlých ľuďoch. A pravda, spravodlivosť, odpustenie, pokánie.
A nakoniec to, čím je Dostojevskij známy: Je či nie je Boh? Ak je, tak prečo trpia nevinní? Ak nie je, skutočne je všetko dovolené? Ak je Boh všemocný a vševedúci, kde je sloboda a zodpovednosť človeka? A aký to má všetko zmysel?
Tieto tri vrstvy vytvárajú v Polákovej inscenácii Karamazovovcov pôsobivú mozaiku. Nebolo by to možné bez vynikajúcich, v niektorých prípadoch až prekvapivých hereckých výkonov. Dušan Jamrich ako starý Karamazov nie je démon, ale obyčajná – s prepáčením – sviňa. Alexander Bárta je ako Aľjoša presvedčivý v jeho plachej dobrote (nepotláčajúc pritom „karamazovovskú iskru”, ktorá v ňom tlie), Milan Ondrík je najlepší vo chvíľach Dmitrijovej nešťastnej bujarosti (musí si však dať pozor, aby sa nestal hercom jednej polohy, totiž podnapitého, komického nešťastníka), Tomáš Maštalír ako ateista Ivan za chladnou maskou skrýva rozorvanosť, vášeň a sympatickú ľudskosť, slizký a zlý Smerďakov v podaní Ľuba Kostelného je mrazivo presvedčivý. Zuzana Fialová ako Katerina Ivanovna je krásna a rafinovaná (až do konca nie je jasné, či je manipulátorkou alebo obeťou), Táňa Pauhofová ako zvodná Grušenka je krásna a vo svojej prostote vlastne čistá, Jana Oľhová ako Chochlakovová je šibnutá a komická.
Peter Čanecký obliekol hercov a herečky do nadčasových a najmä v prípade Kateriny a Grušenky nesmierne pôsobivých kostýmov, Pavel Borák vytvoril jednoduchú, posúvaním sa meniacu scénu, ktorá spolu s výbornou hudbou Lucie Chuťkovej dáva inscenácii plynulosť a viaže tak jednotlivé postavy do jedného príbehu.
Karamazovovci Romana Poláka sa mi nezdali pridlhí, ani chvíľu ma nenudili. Len na dvoch miestach (smrť Zosimu a záverečný súd) som mal pocit, že sa dianie na javisku posunulo smerom k nebezpečnému pátosu. Výborne fungovala živá hudba na javisku – škoda, že jej tam nebolo viac.
Po piatich hodinách odchádzam z divadla unavený. Vôbec som si neoddýchol, v hlave mám viac otázok než odpovedí, bezstarostné jarné mesto plné nákupných centier a veselých bilbordov sa mi zrazu javí akési banálne. Bratia Karamazovovci ma dostali.
F. M. Dostojevskij: Bratia Karamazovovci Dramatizácia: Roman Polák, Daniel Majling Dramaturgia: Daniel Majling, Darina Abrahámová Scéna: Pavel Borák Kostými: Peter Čanecký Hudba: Lucia Chuťková Hrajú: Dušan Jamrich, Alexander Bárta, Milan Ondrík, Tomá Maštalír, Ľuboš Kostelný, Zuzana Fialová, Táňa Pauhofová, Jana Oľhová, Ján Koleník, Ivan Romančík, František Kovár a ďalší. Premiéra 13. a 14. apríla 2013. Činohra SND.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.