Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rozchody

.štefan Hríb .časopis .editorial

Za 22 rokov, čo sledujem politiku, som videl mnoho rozchodov, ktoré zaboleli. Ten posledný, ktorý sa udial v SaS, patrí k tým smutnejším.

Prvý rozchod, ktorého opisom som vlastne začal svoj novinársky život, sa udial vo VPN. Vtedy, v roku 1991, som ako úplné ucho neveriaco sledoval, ako bezstarostne Mečiarovi ľudia klamú, len aby vyšli zo sporu víťazne. Vytiahli falošnú slovenskú kartu, znížili sa k obvineniu z cenzúry, svojich kolegov z VPN vyhlásili za lokajov Prahy. Vtedy sa ešte politika nerobila ako biznis, ani nebola cynickou hrou o moc, takže tieto spôsoby strašne kričali. Ale zvykli sme si. Tí ľudia rýchlo založili HZDS, aby vzápätí rozdelili federáciu, jedno aj druhé pre moc a neskorší privatizačný lup. Bol to brutálny stranícky rozchod, ktorý vniesol do základov Slovenskej republiky lož a peniaze ako zmysel existencie.
Druhý vážny rozchod som videl, keď sa vedenie SDK v roku 2000 napriek dohode nevrátilo k pôvodným stranám a založilo SDKÚ. A hoci som vtedy bol novinárom už desať rokov, vnímal som to porovnateľne dramaticky, ako keď tu vyčíňalo HZDS. Dzurinda si vtedy získal elity aj médiá správnym ťahom na Západ a rozumnými reformami, takže akýsi podvod na KDH, DU a DS málokoho zaujímal. Čo tam po nejakých stranách a férovosti, tu ide o krajinu, počul som zo všetkých strán. To, že neférové spôsoby v „malom", ak ostanú tolerované, takmer vždy narastú až tak, že nakoniec premenia na neférovú celú krajinu, sa naplno ukázalo v rôznych kauzách počas druhej Dzurindovej vlády, a potom aj v likvidácii vlastnej premiérky vtedajším šéfom SDKÚ. Aj toto bol brutálny stranícky rozchod, ktorý v dôsledkoch zničil dôveryhodnosť a morálnu prevahu nemečiarovského a nesocialistického Slovenska.
Tretí zaujímavý rozchod sa udial v KDH, keď ho opustili František Mikloško s Vladimírom Palkom. Toto bol jediný z veľkých straníckych rozchodov, ktorý nebol smerom k moci, ale od nej. Obaja lídri vtedy odmietli koalíciu KDH so Smerom, no trochu prekvapene zistili nielen to, že sú doma v úplnej menšine, ale aj to, že vlastné hnutie ich vnútorne odvrhlo, pretože KDH už nebolo o silných ideách a jasných postojoch, ale najmä o malých kšeftíkoch v regiónoch a chuti na moc v centre. Tento rozchod nebol brutálny ako dva predošlé, ale mal vážny následok – Slovensko nadlho stratilo sebavedomú kresťanskú demokraciu.
Aktuálny rozchod v SaS je najmenej dramatický. Nejde o rozpad štátu ani o stratu cti celej pravice (tá je stratená dávno), dokonca ani len o pohreb ďalšej kľúčovej strany (SaS ňou ešte nestihla byť a stále má istú šancu). Tento rozchod je zaujímavý inak: osobnosti, ktoré z SaS odišli, neklamú o svojom straníckom šéfovi ako Mečiar ani neintrigujú ako Dzurinda, na to nemajú váhu ani povahu. Oni len cítia, že Richard Sulík nie je momentálne takou rýchlou cestou do vlády, ako pred troma rokmi, a tak sa úplne bez argumentov pre verejnosť vybrali hľadať inú. To nie je až také brutálne, to je iba nelojálne. Hoci raz neviem, čo je horšie.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite