Nový pápež chodí radšej kyvadlovým autobusom než limuzínou, nebýva v apartmáne, ale s ostatnými bratmi, zavolal svojmu stánkarovi v Buenos Aires, že musí zrušiť predplatné, umyl nohy mladistvým trestancom a sníva o chudobnej cirkvi, slúžiacej chudobným. Čo to znamená pre svet?
Na prvý pohľad je to milá zmena, ktorú ako neškodnú takmer všetci vítajú. Predstava o cirkvi, ktorá sa vzdá bohatstva a moci, a namiesto toho sa ujme biednych, budí všeobecné sympatie. Hierarchia, ktorá zíde z trónov dolu do sirotincov, útulkov a slumov, je predsa krajšia, než vatikánski intrigáni a naši zatuchnutí preláti, radostne zabúdajúci na lásku k Bezákovi a veľkomožne povoľujúci mediálne vystúpenia svojich kňazíkov. No nie?
Nie. To, čo predstavuje František, nie je milá a ani neškodná zmena. On nehovorí o cirkvi ako o užitočnej mimovládke pre chudobných. Naopak, takú predstavu explicitne odmieta. František hovorí o návrate ku Kristovi so všetkými radikálnymi dôsledkami. Prenesenie dôrazu cirkvi z vlastnej veľkoleposti, čistého učenia a slávy k službe trpiacemu svetu nie je pre neho cieľom, ale dôsledkom. Tento pápež nie je humanista, on len trvá na Kristovi ako východisku všetkého.
Čo je na tom radikálne?
Počul som, že časť našej hierarchie, stavajúca skôr na moci úradu a poslušnosti než na láske, je z láskavého Františka mierne nesvoja. Ale viac ma prekvapilo vyjadrenie človeka, ktorého si inak vážim, pretože jeho rodina patrila vždy k tomu najlepšiemu, čo ponúkal slovenský katolícky svet. Vyčíta tomuto pápežovi, že v Zelený štvrtok umyl nohy mladistvým trestancom! Pretože Kristus predsa umýval nohy svojim učeníkom, teda v zásade slušným ľuďom, a nie vyvrheľom. Sklonenie sa k odsúdeným je preto vraj skôr populizmus a divadlo než pravdivé učenie.
Keď ma prekvapenie prešlo, pochopil som trochu lepšie, o čo tu s novým pápežom ide. Ten, kto je blízko Krista, vie objať celý svet. Aj trestancov, ako František. A ten, kto je občas trochu ďalej, objíma radšej len svojich, slušných, pravoverných kresťanov. To má širšie dôsledky: Cirkev, schúlená v Kristovi, nepotrebuje moc úradu, štátnu podporu, slávu, ale ani slobodomurárov, médiá a iných nepriateľov na to, aby si verila a konala dobro. To všetko potrebuje len cirkev, ktorá zastrela lásku Krista zákonníctvom a nadradenosťou voči hriešnemu svetu.
Aby som bol dobre pochopený: nemyslím si, že cirkev by mala predať chrámy a rozdať zisk chudobným. Chrámy sú potrebné a aj sila, ktorú vyžarujú, má zmysel. Nepodceňujem ani dôležitosť pravdy a čistého učenia, bez ktorých by bola cirkev ako plť na rozbúrenom mori, možno dojemná, no v skutočnosti smiešna. A ani jasný hlas za život či rodinu nesmie cirkev, ktorá za niečo stojí, v mene popularity opustiť. Len mám pocit, že František potichu kričí niečo väčšie než toto všetko.
To, čo otvoril, je taký radikálny spor o povahu cirkvi, aký tu už stáročia nebol.
Na prvý pohľad je to milá zmena, ktorú ako neškodnú takmer všetci vítajú. Predstava o cirkvi, ktorá sa vzdá bohatstva a moci, a namiesto toho sa ujme biednych, budí všeobecné sympatie. Hierarchia, ktorá zíde z trónov dolu do sirotincov, útulkov a slumov, je predsa krajšia, než vatikánski intrigáni a naši zatuchnutí preláti, radostne zabúdajúci na lásku k Bezákovi a veľkomožne povoľujúci mediálne vystúpenia svojich kňazíkov. No nie?
Nie. To, čo predstavuje František, nie je milá a ani neškodná zmena. On nehovorí o cirkvi ako o užitočnej mimovládke pre chudobných. Naopak, takú predstavu explicitne odmieta. František hovorí o návrate ku Kristovi so všetkými radikálnymi dôsledkami. Prenesenie dôrazu cirkvi z vlastnej veľkoleposti, čistého učenia a slávy k službe trpiacemu svetu nie je pre neho cieľom, ale dôsledkom. Tento pápež nie je humanista, on len trvá na Kristovi ako východisku všetkého.
Čo je na tom radikálne?
Počul som, že časť našej hierarchie, stavajúca skôr na moci úradu a poslušnosti než na láske, je z láskavého Františka mierne nesvoja. Ale viac ma prekvapilo vyjadrenie človeka, ktorého si inak vážim, pretože jeho rodina patrila vždy k tomu najlepšiemu, čo ponúkal slovenský katolícky svet. Vyčíta tomuto pápežovi, že v Zelený štvrtok umyl nohy mladistvým trestancom! Pretože Kristus predsa umýval nohy svojim učeníkom, teda v zásade slušným ľuďom, a nie vyvrheľom. Sklonenie sa k odsúdeným je preto vraj skôr populizmus a divadlo než pravdivé učenie.
Keď ma prekvapenie prešlo, pochopil som trochu lepšie, o čo tu s novým pápežom ide. Ten, kto je blízko Krista, vie objať celý svet. Aj trestancov, ako František. A ten, kto je občas trochu ďalej, objíma radšej len svojich, slušných, pravoverných kresťanov. To má širšie dôsledky: Cirkev, schúlená v Kristovi, nepotrebuje moc úradu, štátnu podporu, slávu, ale ani slobodomurárov, médiá a iných nepriateľov na to, aby si verila a konala dobro. To všetko potrebuje len cirkev, ktorá zastrela lásku Krista zákonníctvom a nadradenosťou voči hriešnemu svetu.
Aby som bol dobre pochopený: nemyslím si, že cirkev by mala predať chrámy a rozdať zisk chudobným. Chrámy sú potrebné a aj sila, ktorú vyžarujú, má zmysel. Nepodceňujem ani dôležitosť pravdy a čistého učenia, bez ktorých by bola cirkev ako plť na rozbúrenom mori, možno dojemná, no v skutočnosti smiešna. A ani jasný hlas za život či rodinu nesmie cirkev, ktorá za niečo stojí, v mene popularity opustiť. Len mám pocit, že František potichu kričí niečo väčšie než toto všetko.
To, čo otvoril, je taký radikálny spor o povahu cirkvi, aký tu už stáročia nebol.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.