Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Luhačovice Dušana Jurkoviča

.eva Čobejová .časopis .téma

Ten príbeh sa stal pred 110 rokmi. Má zmysel vracať sa nemu? Pred 110 rokmi začal s jasnou víziou, veľkou imgaginatívnosťou a pracovitosťou prvý slovenský architekt navrhovať kúpele Luhačovce. Mali to byť slovanské kúpele, najmä pre Čechov a Slovákov. Jeho konkurencia však Jurkoviča z kúpeľov vyštvala. Nikto iný už jeho úroveň nedosiahol.

Kráčam po hlavnej luhačovickej ulici smerom ku kúpeľom. Pod nohami mám rozmočený sneh, ktorý chladí aj cez hrubú topánku. Po pravej strane je cesta a autá sa po nej valia takmer v nepretržitom prúde. Zaznamenám nie veľmi atraktívnu budovu liečebného domu Palace a rozmýšľam, kde sú tie pôvabné Luhačovice, o ktorých som čítala a na ktoré som sa tak tešila. Úzkou cestou odbočím smerom k údoliu, v ktorom sú hlavné pramene Luhačovíc. Po ľavej ruke mám obchodíky, kaviarne, cukrárne, ktoré sú teraz mimo sezóny takmer prázdne,  a tak miesto vôbec nepôsobí dojmom prosperujúcich kúpeľov.
Konečne nepočuť hukot áut, konečne vidím park, riečku, otvára sa predo mnou údolie s liečivými prameňmi a vydávam sa smerom k najznámejšiemu z nich - k prameňu Vincentky. Prejdem popri niekoľkých nie veľmi zaujímavých budovách a zrazu ho vidím – predo mnou je Jurkovičov dom. Tá budova, na ktorú ma celou cestou upozorňovali značky, budova, ktorá nesmie chýbať na žiadnej pohľadnici z Luhačovíc a ktorá je dnes národnou kultúrnou pamiatkou. Poznám ho z mnohých fotografií, ale pohľad naživo je oveľa silnejší. V pochmúrnom počasí uprostred roztopeného snehu na mňa zavanie niečo milé, niečo, čo ma prinúti zastať a usmiať sa. Podobné reakcie vidím aj na tvárach iných hostí, ktorí si prišli pozrieť dominantu Luhačovíc.
Keď Jurkovič kreslil prestavbu bývalého Janovho domu, ešte svet nepoznal heslo Adolfa Loosa Ornament je zločin, ešte netušil, ornament ešte nebol chápaný ako sociálne zlo. Viedeňská secesia prešla tu v Luhačoviciach príjemnou lyricko-rustikálnou obmenou a výsledokom je poetická stavba s bohatou farebnosťou, v ktorej cítiť intimintu ľudového umenia a zároveň ruku originálneho tvorcu.
Pred desiatimi rokmi akciová spoločnosť Lázně Luhačovice nákladne i príkladne zrekonštruovala sto rokov starý Jurkovičov dom. Urobila z neho štýlový luxusný hotel s bazénom, uhličitými kúpeľmi, výbornou reštauráciou. Pôvodný nábytok sa nezachoval. V 70. rokoch ho za pár korún rozpredali zamestnancom na drevo, ale vďaka iniciatíve miestneho múzea sa pár kúskov zachovalo. Podľa neho vzniklo aj súčasné interiérové vybavenie.  Jurkovičov duch je tu, cítiť ho veľmi intenzívne. Zabúdam na nevzhľadné budovy, ktoré som cestou videla, aj na odporné počasie. Nedočkavo sa vydám ďalej do údolia, aby som videla ďalšie Jurkovičove stavby, ktoré sa zachovali. Míňam sochu Dr. Františka Veselého, zastanem a zrazu mi to napadne. Oboch týchto mužov si dnes v Luhačoviciach nesmierne vážia, ale práve tak, ako najoriginálnejšieho architekta Luhačovíc, tak aj zakladateľa novodobých kúpeľov kedysi z Luhačovíc nekompromisne vyhnali. Obaja odchádzali zatrpknutí a sklamaní.

.slovanské kúpele
Dr. František Veselý bol pôvodne divadelný lekár v Brne, ale okrem toho bol aj balneológ, mal podnikateľského ducha a umelecké založenie. Veľmi aktívny bol aj v zápase za české národné záujmy. Odmietal ponemčovanie Moravy, ktoré intenzívne pociťoval najmä v Brne, a s nádejou sa pozeral na slovanské národy – na Slovákov, Poliakov, Srbov, Rusov. Všetky tieto jeho schopnosti, preferencie a záľuby sa spojili v jednom mieste – v Luhačoviciach.
Ako balneológ poznal mnohé kúpele v Rakúsku i Uhorsku, ktoré boli v rukách Nemcov či Maďarov a bol presvedčený, že v týchto kúpeľoch sa nakladá s Čechmi i Slovákmi ponižujúcim spôsobom, a tak by mali vzniknúť kúpele výsostne slovanské. Kúpele, v ktorých by aj slovanskí umelci nachádzali inšpiráciu a útočisko.
Dr. Veselý hľadal vhodné miesto, a na jar 1898 objavil Luhačovice. Kúpele tu už boli, a ich majiteľmi bol rod Serényiovcov. Kúpele sa v druhej polovici 19. storočia začali úspešne rozvíjať, ale potom sa gróf Otto Serényi začal viac venovať politike, a tak mu významné politické funkcie bránili venovať sa naplno kúpeľom. Tie začali upadať. V takom stave ich objavil Dr. Veselý. Zapáčil sa mu kraj, ktorý je na rozhraní Slovácka, Hanej a Valašska a ktorému sa hovorí Zálesí. Ako balneológ dokázal oceniť aj liečivú silu miestnych prameňov.
Grófovi Serényimu bol Veselého idealizmus sympatický a pozorne načúval jeho návrhu. Veselý navrhoval, aby Serényiovci predali kúpele novej akciovej spoločnosti, ktorú založí Dr. Veselý a v ktorej si môže gróf nechať aj istý podiel. Akcionármi mali byť predovšetkým českí lekári. Kúpele by mali zisky nielen z liečenia hostí, ale aj z predaja luhačovických liečivých vôd, ktoré by českí lekári predpisovali namiesto nemeckých vôd. Serényi, ktorý bol verný sluha cisára, ale zároveň sa hlásil k českému národu, s nápadom súhlasil.
Dr. Veselý začal medzi lekármi agitovať, aby si kúpili akcie prvých kúpeľov v českých rukách. Potreboval získať 1 200 000 korún. Upisovateľov akcií však nebolo veľa, lekári sa vyhovárali, že sú chudobní, no skôr tomuto podniku neverili. Napokon vec zachránil gróf Serényi, ktorý sám upísal 1 000 akcií. Českí lekári získali 787 akcií, záložne 211, obchodníci 61, duchovní  50, profesori 31...
Dr. Veselý mohol ako riaditeľ kúpeľov otvoriť v máji 1902 prvú sezónu. Ale najprv musel za pár týždňov dať spustnuté kúpele aspoň trochu do poriadku. Potreboval na to dobrého a energického staviteľa.

.nastupuje Jurkovič
Ešte v Brne sa Veselý v Klube priateľov umenia stretával so slovenským architektom Dušanom S. Jurkovičom, ktorý sa v tomto meste usadil. Jurkovič už mal za sebou niekoľko výrazných úspechov – pavilón na národopisnej výstave v Prahe, stavbu Pustevní v Beskydoch (dnes vďaka nórskym fondom nádherne zrekonštruovaných na luxusný hotel), interiér penzionátu Vesna v Brne, letnú vilu na Rezku...
Mal povesť originálneho tvorcu, vyškoleného vo Viedni, ktorý dokáže tvorivým spôsobom využívať inšpiráciu načerpanú z ľudového staviteľstva Valašska, ale i Slovenska. Podobným spôsobom vtedy hľadalo cestu z už prekonaných historizujúcich slohov viacero architektov. Pre Jurkoviča to bola veľmi autentická cesta, pretože obrodenie českého i slovenského národa bolo aj jeho osobnou vecou. Jurkovič mal  brnianskom krúžku umelcov a intelektuálov povesť architekta národného štýlu. Mohol hádam nové slovanské kúpele projektovať niekto iný?
Už v novembri 1901 cestuje tridsaťtriročný Jurkovič do Luhačovíc. Nejde do neznámeho, ako chlapec sem kedysi chodieval na liečebné pobyty so svojím otcom, skalickým notárom. Tri týždne tu meria, skicuje, kreslí. Sezóna sa začína o  päť mesiacov, nie je veľa času a ani prostriedkov. Lenže Jurkovič je mladý, plný energie, nápadov i síl. Používa miestne prírodných zdroje, zručných remeselníkov, búra, prestavuje i nadstavuje staré budovy. Luhačovice musia byť iné, jedinečné, výrazné. Aj svojou architektúrou musia vyjadriť rastúce sebavedomie českého i slovenského živlu. Áno, aj slovenského. Okrem Slováka - architekta je tu Slovák Cyril Holuby vo funkcii správcu kúpeľov a od roku 1903 sa kúpeľným lekárom stáva slovenský politik, podnikateľ, národný buditeľ a veľmi blízky Jurkovičov priateľ dr. Pavel Blaho. A Slováci budú tvoriť aj nezanedbateľnú časť klientely kúpeľov.

.dve sezóny
V máji, keď sa otvárala prvá sezóna pod vedením Dr. Františka Veselého, už návštevníkov víta prestavaný Janov dům (neskôr premenovaný na Jurkovičov), Vodoliečebný ústav, Chalúpka a ďalšie nové či upravené stavby, ktoré naznačovali, ako raz budú nové Luhačovice vybudované Jurkovičom vyzerať.
No už na prvom zasadnutí správnej rady zazneli výhrady, prečo má kúpele budovať jeden architekt, ktorý je navyše v niektorých kruhoch, a to nielen laických, vnímaný  kriticky. Ale energický Jurkovič akcionárov v zime 1902 ešte dokázal presvedčiť. Nakoniec, bolo málo času, a tak zamestnať jedného zodpovedného architekta sa javilo ako dobré východisko z núdze. Prvá sezóna dopadla dobre. Jurkovič zostal v službách kúpeľov ďalší rok.
Do budúcej sezóny realizoval ďalších sedem stavieb, z nich najvýznamnejší je penzión Jestřabí či Slovenská búda na spôsob slovenskej vínnej pivnice. Po dvoch rokoch sa Jurkovičova éra skončila.
Okrem nadšenia začali jeho stavby budiť aj kritiku. Ozývali sa hlasy, že Jurkovič je nepraktický, že stavia „detské hračky“, „perníkové chalúpky“, že jeho lyrický romantizmus je už smiešny, že jeho stavby sú iba znôškou okopírovaných detailov stavieb slováckych, že sú to bezcenné harlekyniády, importované cez Viedeň. Najmä architekti na brnianskej technike boli neľútostní a našli svojich spojencov v konzervatívnejšej časti správnej rady, ktorá nechcela žiadne experimenty a obávala sa gejzíru Jurkovičovej energie a invencie. Stálo ich to budovanie aj dosť peňazí, ktoré by inak mohli skončiť ako dividendy u akcionárov. Napokon väčšina správnej rady vyslyšala volanie „Dosť bolo Jurkoviča!“
V pozadí celého sporu o architekta Luhačovíc bol aj iný dôvod. „Brnianski architekti sa cítili oklamaní, videli, že niekde je kapitál, že sa ide niečo budovať a oni všetci chceli mať v Luhačoviciach svoje kšefty, aj preto pohŕdali Jurkovičovým štýlom, o ktorom tvrdili, že je antieurópsky,“ tvrdí vedúca miestneho múzea. „Bola to pritom úžasná šanca,“ dodáva s ľútosťou v hlase Blanka Petráková, ktorá sa v tomto spore radí do tábora „jurkovičovcov“.

.koniec snívania
Dr. Veselý dúfal, že akcionári budú národne uvedomelí ľudia, netúžiaci po rýchlom zisku. Boli to však normálni ľudia, ktorí investovali a chceli rýchlo zarábať. Najmä zástupcovia finančných ustanovizní nemali veľké pochopenie pre Veselého veľkolepú víziu. Predstava, že niekoľko rokov sa bude celý zisk akciovky investovať naspäť do kúpeľov, bola pre nich neprijateľná. Veselému vyčítali, že spolu s Jurkovičom menia kúpeľnú spoločnosť na stavebnú firmu. Najviac porozumenia nachádzal Dr. Veselý u predsedu správnej rady grófa Serényiho, ktorý nebol odkázaný na príjem kúpeľov. Ten Veselému vyčítal najmä to, že v deň narodenín cisára nedovolil v kostole slúžiť slávnostnú omšu, ako bolo zvykom. Serényi si však Veselého vážil, hoci ho považoval za „idealistu“.  So svojou šľachtickou veľkorysosťou a predsedníckou autoritou sa Serényi snažil krotiť útoky správnej rady, ale tie boli čoraz tvrdšie, a nesmerovali už len na Jurkoviča, ale aj na Veselého. Akcionári ho prinútili, aby Jurkoviča po dvoch rokoch prepustil. Správna rada obmedzila stavebný rozmach a na úpravu centra kúpeľov vypísala v roku 1903 konkurz.
Súťaž však nemala víťaza. Podobne dopadla aj súťaž na spoločenský dom. Alois Mrštík, veľký obdivovateľ Jurkoviča, informoval v časopise Moravská Orlice, ako to celé dopadlo. Architekt Josef Fanta, ktorý mal byť predsedom komisie, vraj odpovedal,  že nechápe, prečo vypisujú konkurz, keď majú svojho Jurkoviča a lepšieho sotva  nájdu. Mrštík okrem iného napísal: „Nie Jurkovič potrebuje Luhačovice – to dnes už vieme – ale Luhačovice potrebujú Jurkoviča.“
Na obranu Jurkoviča sa postavil aj rešpektovaný architekt a hlava českej architektonickej moderny Jan Kotěra, ktorý jedno číslo svojho časopisu Voľné smery venoval Luhačoviciam, a okrem iného napísal: „Lázeňské budovy v celku i v jednotlivostech působí nesmírně sympaticky: neboť tvorba Jurkovičova jest skrz naskrz umělecká a originální... Umění zde povstalo ne pouze v krajině, ale z ní, tvoří s ní jediný celek a v tom je veliká působivost a síla architektury Jurkovičovy... Správě lázní blahopřejeme k volbě umělce, kterému poskytla možnost vytvořit celek takový, a přejeme jí i sobě, aby měla sílu odmítnout všechny neschopné ruce i sem se vtírající a poskytla Jurkovičovy možnost dokončit dílo zdárně počaté.“ Ani pozitívne ohlasy rešpektovaných osobností uverejnené v tlači však na akcionárov nemali vplyv.
Jurkovič v Luhačoviciach skončil. Ani Dr. Veselý už nemal silu obhajovať Jurkovičovo dielo, pretože už musel bojovať aj o svoju vlastnú pozíciu.

.ešte pár návrhov
Jurkovič sa síce zapovedal, že pre Luhačovice sa už nebude „vôbec namáhať“, ale nedalo mu to. V ateliéri kreslí ďalšie stavby – súkromné vily, kaviarne, spoločenský dom, pripraví urbanistický návrh pre centrum kúpeľov, ale o jeho nápady – s výnimkou niekoľkých súkromných víl – už nie je v Luhačoviciach záujem.
V roku 1906 sa objaví ešte jeden zaujímavý návrh – vybudovať Slovenský dom pre slovenských návštevníkov Luhačovíc, ktorých stále pribúdalo. Prichádzalo čoraz viac spisovateľov a politikov, ktorí spolu s českými politikmi uvažovali o budúcom spojení Čechov a Slovákov. Bol tu Hviezdoslav i Vajanský a od roku 1908 sa tu už oficiálne konali zasadnutia Československej jednoty. Luhačovice sa označovali za „najslovenskejšie kúpele“. A najobľúbenejším miestnym podnikom bola Slovenská búda, ktorú postavil Jurkovič na stráni nad kúpeľmi, kde sa pri víne politizovalo, spievalo a česko-slovenské zväzky sa utužovali dlho do noci.
Jurkovič naplánoval kúsok od Slovenskej búdy veľký moderný hotel so 65 izbami, s hostincom a kaviarňou. Jeho rozpočet predstavoval 350 000 korún. Jurkovič navrhol impozantnú budovu, ktorá mala byť iná ako všetky jeho doterajšie stavby v Luhačoviciach. Hotel mala postaviť spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá by vznikla na tento účel. V prípravnom výbore bol Dr. Pavel Blaho, Cyril Holuby, V. Makovický i Dr. Veselý, no spoločnosti sa nepodarilo získať dostatok peňazí a celý projekt stroskotal. Dušan Jurkovič píše: „Bolo asi mojím osudom, že som sa toľkokrát v živote stretol s ľuďmi, ktorí mali pre moje práce oveľa viac nadšenia než peňazí na ne potrebných... Keby Dr. Veselý bol mal prostriedky a správu kúpeľnej spoločnosti za sebou, bol by uskutočnil Luhačovice, o akých sme snili. Za všetko krásne, čo urobil a chcel ešte vytvoriť, dožil sa mnohého nevďaku.“
Áno, to je ďalšia pointa tohto príbehu. Z kúpeľov nebol vyštvaný len Jurkovič, ale aj človek, ktorý z upadajúcich Luhačovíc urobil rozvíjajúce sa a prosperujúce miesto. Správna rada v septembri 1909 výrazne obmedzila právomoci Dr. Veselého. Bolo to ponižujúce, a tak sa Veselý rozhodol odísť. Gróf Serényi sa ho snažil udržal, ale rozpory so správnou radou už boli neprekonateľné. Bolo to ešte bolestnejšie lúčenie, ako to Jurkovičovo.  S Dr. Veselým sa prišiel rozlúčiť iba správca Cyril Holuby. František Kožík vo svojom románe Kouzelník z vily pod lipami takto opísal túto smutnú chvíľu: „A umínil si, že se s Luhačovicemi rozloučí tak, jak se člověk musí loučit s příliš velkou láskou. Že si je vytrhne ze srdce. Že o nich nechce už slyšet. A že se k nim už ani v myšlence nevrátí.“

.opäť v súčasnosti
Martina Vrágová je ešte mladé žieňa a pracuje ako recepčná v hoteli Alexandria. Jurkovič je jej veľké hoby. Ukazuje mi hotel Jestřabí, ktorý sa ešte rekonštruuje, pristavíme sa pri bývalých Vodoliečebných kúpeľoch, ktoré fungovali do roku 2012, a vojdeme aj do bývalých Riečnych a slnečných kúpeľov, ktoré sú už od roku 1995 pár rokov zatvorené, ale  zakonzervované. Tieto stavby dnes čakajú na lepšie časy a občas poslúžia filmárom ako malebné rekvizity zo začiatku minulého storočia.
Martina nakoniec zastane pred Jurkovičovým domom, ktorý ožiari zimné slnko a smutne si povzdychne: „Viete si predstaviť, aké by to tu bolo, keby Jurkovičovi dovolili postaviť všetko, čo naplánoval? Kolonádu, divadlo, Slovenský dom?“
Stačí zájsť o trošku ďalej do luhačovického múzea, kde je práve výstava  „Vize velkých Luhačovíc“. Možno si tam pozrieť digitálnu vizualizáciu nerealizovaných urbanistických a architektonických plánov Dušana Jurkoviča. Pozeráme sa na to spolu so šéfkou múzeu Blankou Petrákovou. Boli by Luhačovice krajšie ako dnes? Bol by Jurkovičov spoločenský dom krajší, ako ten tvrdo funkcionalistický, ktorý stojí v centre Luhačovíc dnes? Bola by Jurkovičova kolonáda pôvabnejšia ako tá mierne ošumelá stavba, ktorú nám zanechal?
Blanka Petráková tvrdí, že vysokú úroveň, ktorú nasadil Jurkovič, sa už  neskôr nepodarilo nikomu v Luhačoviciach prekonať. Keď si s pani Petrákovou dopozeráme digitalizáciu Jurkovičovej vízie, s úsmevom povie: „Ja som taký rojko a stále dúfam, že sa podarí obnoviť aspoň Jurkovičove Vodoliečebné lázně.“ Náš rozhovor počúva pracovník obchodného oddelenia Lázně Luhačovice. Keď sa lúčime, zamyslene prehodí: „Asi sa musíme ešte viac zamerať na to, čo nám tu Jurkovič zanechal.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite