Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pestúni a ich deti

.časopis .téma

To slovo je zvláštne. Také archaické. No napriek tomu znamenajú pestúni na Slovensku novú, a nie príliš využívanú nádej pre deti z detských domovov, ktoré ich vlastní – biologickí rodičia z rôznych dôvodov opustili. Pestúnmi môžu byť starí rodičia, tety, strýkovia, ale aj celkom cudzí dobrí ľudia.

To slovo je zvláštne. Také archaické. No napriek tomu znamenajú pestúni na Slovensku novú, a nie príliš využívanú nádej pre deti z detských domovov, ktoré ich vlastní – biologickí rodičia z rôznych dôvodov opustili. Pestúnmi môžu byť starí rodičia, tety, strýkovia, ale aj celkom cudzí dobrí ľudia.


Často o nej kampaňovito hovoria politici, málokedy však pre ňu čosi naozaj prínosné urobia. Kedysi sa pateticky tvrdilo, že rodina je „základnou bunkou socialistickej spoločnosti“. Platí to aj v tej dnešnej, kapitalistickej, a máme veľa dobrých dôvodov nazdávať sa, že to bude platiť naveky, dokedy bude ľudstvo ľudstvom. Rodina je nenahraditeľná. Dieťa bez nej trpí citovou depriváciou. Aj keď mu „tety“ v domove poskytnú hojnosť jedla, šatstva a sponzori ho zahrnú hračkami, nestačí to.
Rozoznávame dva základné druhy rodín. Ak zlyhajú vlastné, druhým najlepším možným riešením sú náhradné; teda adoptívne, pestúnske alebo profesionálne. Odborníci sa jednoznačne zhodujú na tom, že každá z nich, ak je funkčná, je pre dieťa zásadne lepším riešením ako ústavná starostlivosť. Na Slovensku žije v súčasnosti v pestúnskej starostlivosti okolo 2 800 detí v približne 2 000 rodinách. Jedna väčšia obec, poviete si možno v duchu. Potrebovali by sme však nové pestúnske rodiny pre viac ako 6 000 detí v inštitucionálnej starostlivosti. Ako ich hľadať a kde ich nájsť?

.dieťa potrebuje rodinu
„Ideálne by bolo, keby pestúnska starostlivosť trvala len na určitý čas a dieťa by sa mohlo vrátiť do biologickej rodiny. V súčasnosti však nemáme dostatočné nástroje na sanáciu biologickej rodiny, preto sú pestúnske rodiny pre dieťa dlhodobým a často aj trvalým riešením,“ tvrdí Milada Bohovicová z neziskovej organizácie Návrat, najaktívnejšej svojho druhu, ktorá v týchto dňoch realizuje mediálny a komunikačný projekt Dieťa potrebuje rodinu. Jej kolega Marek Roháček zdôrazňuje vysoké nároky na pestúna, ktorý musí „ustáť“ minulosť dieťaťa, jeho doterajšie väzby a vzťahy. Musí aj akceptovať fakt, že zverené dieťa – ktoré mu na rozdiel od adopcií nepatrí a má preto meno po svojich biologických rodičoch, s ktorým sa v mnohých prípadoch aj stretáva – mu môžu úrady kedykoľvek vziať a vrátiť ho do pôvodnej rodiny. Právne normy diferencovať môžu a musia, v prípade citov a vzťahov to však možné nie je. Aj pestúnstvom sa formuje obojstranné puto. Nie je predsa možné mať „menej“ rád deti pestúnske a „viac“ tie adoptívne či vlastné; najmä ak ich majú rodičia spoločne.  
„To všetko, prirodzene, vyžaduje od pestúnov osobnostnú zrelosť, otvorenosť, zdravú sociálnu a rodinnú sieť, overené rodičovské zručnosti,“ vraví Roháček.
Vo vyspelých krajinách Európy sú rôzne obdoby pestúnstva najbežnejšou formou starostlivosti o opustené deti. U nás sú jeho statočnými priekopníkmi často manželské páry na vidieku, jednoduchí a praktickí ľudia, ktorí už odchovali vlastné deti, tie sú dospelé, dom je odrazu prázdny a do dôchodku pomerne ďaleko. Stoja teda pred dilemou. „Prečo sme si vzali deti z domovov? Jedného dňa sme sedeli s manželom sami na priedomí a vravíme si: Jééžiši, my tu budeme sami dvaja, dedko a babka?“ smeje sa Blažena Mikulcová zo Semerova. Dnes vychovávajú šesť detí, ktoré k nim prišli z piatich ústavov.

.o „našich“ a „cudzích“
Do pestúnskej starostlivosti môže byť na Slovensku zverené každé dieťa, ktoré nežije vo svojej biologickej rodine. Rodič sa k zvereniu dieťaťa do pestúnstva vyjadruje, ale nevyžaduje sa jeho súhlas, súd dieťa do pestúnskej starostlivosti zverí, pokiaľ sám nie je schopný plniť svoju rodičovskú rolu. Pestún preberá v plnom rozsahu osobnú starostlivosť o dieťa, nie je však jeho zákonným zástupcom ani nemá vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu. Zákonným zástupcom dieťaťa zostáva rodič dieťaťa, pestún dieťa zastupuje len v bežných veciach, v zásadných otázkach sa vyžaduje súhlas rodiča. Pri pestúnskej starostlivosti sa predpokladá kontakt biologického rodiča a dieťaťa.

Toľko stroho vecný jazyk právnych noriem. Prax je však taká, že naša spoločnosť zápasí s bariérou predsudkov. Presne pred rokom uskutočnila Agentúra MVK v rámci spolupráce Návratu a denníka SME reprezentatívny prieskum názorov verejnosti na prijatie opusteného dieťaťa do náhradnej rodiny. Základné zistenie? Takmer každý piaty respondent si dokáže predstaviť situáciu, že by si vzal také dieťa. V prípade rómskych detí – ktoré tvoria v domovoch väčšinu – túto možnosť pripúšťa každý dvanásty respondent. Či je to veľa, alebo málo, závisí od toho, či sa v duchu legendárnej múdrosti pozeráme na pohár plný do polovice ako na poloprázdny alebo poloplný. Paradoxne, o prijatí dieťaťa by uvažovalo o niečo viac ľudí bez vierovyznania než veriacich, čo podľa sociologičky Ivety Radičovej vyvracia predpoklad, že náboženstvo a viera sú zásadným motívom na konanie dobrých skutkov.
Odborníci pritom poukazujú na zničujúcu bariéru predsudkov, ktorú musí náhradný rodič prekonať. O to väčšie uznanie si preto zaslúži. Otázky a jedovaté poznámky neprajného okolia dokážu poriadne znechutiť. „Keď sme deti priviezli domov, reakciou okolia boli poznámky: natrápiš sa s nimi, aj tak sa potom na teba vykašlú. Som na to pripravená, vravela som, sklamať môžu aj vlastné deti a to bolí ešte viac,“ spomína pani Mikulcová s tým, že na dedinách vládne podľa nej malomeštiacke myslenie, podľa ktorého „čistokrvní“ sú iba  domáci. Dodáva: „Jedno z mojich detí, ktoré predtým nevyviedlo nič zlé, raz dotrhalo fóliu našej susedke. Hneď sme zaplatili opravu, no nepomohlo to. Tú hlboko veriacu staršiu osobu som nespoznávala. Vraj prečo som si zobrala takúto zberbu. Použila aj vulgárnejšie slová. Som si istá, že keby jej to urobilo semerské decko, zahreší slovami fagan jeden a ide sa ďalej.“

.ocino, poďme už domov
Pred siedmou ráno je v domácnosti Blšákovcov v Krivej na Orave rušno. Dvaja chlapci, ktorých majú v profesionálnej starostlivosti, sa chystajú do školy. Chleby so salámou, ťažká taška, bozky maminke. Starší Milanko (13) chodí do školy v Nižnej, mladší Branko (11) do Dlhej. Názvy troch obcí sú ako z rozprávky.
Chlapcov sem priviezli júli 2001 z detského domova. Do rodičovského domu v Krivej sa po 25 rokoch presťahovali z Martina. Vedeli, že na dedine im bude lepšie. Nahovárali ich na to aj ich dve vlastné dospievajúce dcéry, Soňa a Silvia. „Nasadli sme jednoducho na auto a prišli sme sem žiť. Nebolo času príliš uvažovať, rozhodli sme sa zo dňa na deň,“ spomína Stanislav Blšák, bývalý policajt. Všade, kde sa objavil, si získal tento činorodý muž rešpekt, ale aj mnohých neprajníkov. Nie, nebudí hrôzu, skôr je to typ spravodlivého chlapa z klasického westernu. Z toho rešpektu neubudlo ani potom, ako v roku 1993 zobliekol uniformu policajného náčelníka. Vtedy si s manželkou, ktorá pracovala ako vychovávateľka v detskom domove v Necpaloch, vzali do pestúnskej starostlivosti rómskeho chlapca Miška. Ten bol v ich rodine prvý. Jeho vlastná matka ho opustila, v banánovej škatuli ho ako novorodenca doniesla do dojčenského ústavu, a zmizla kamsi do Nemecka. Spočiatku sa o neho ako-tak zaujímala, posielala peniaze, neskôr už ani to nie.
„Bolo to také opustené dieťa, chudáčik, ktorý nemal kam ísť. Na súde, kde rozhodovali o pestúnstve, sa Miška pýtali, ako k tomu došlo, že ide k nám. My sme si s maminkou padli do oka, povedal, “ spomína s nezakrývaným dojatím Eva Blšáková.  „V piatej triede v detskom domove bol na prepadnutie, samé pätorky. U nás sa celkom zmenil. Napokon zmaturoval s vyznamenaním na odbornej škole za kuchára. Dcéry sa mu venovali, Sonička ho ‚drvila? diktáty.“
Miška si hneď celá dedina – kde, mimochodom, Rómovia nežijú – obľúbila. Krásny chlapec s čiernymi kučerami. Miništroval, tetky v kostole ním boli nadšené a neustále ho chceli niečím obdarúvať. Krásne hral na gitare a na klavíri. Žil však akosi izolovane, mimo dedinských „raubírov“, ktorí fajčili a popíjali poza školu. Raz ho chceli v Martine napadnúť holohlaví, on sa však vynašiel a povedal: „Môj oco je policajt Blšák.“ Dali mu pokoj. Vtedy už jeho oco pracoval v mestskej polícii a keď raz naháňal mafiánikov na autách, tí sa naňho osopili, prečo ich pokutuje, keď iní muži zákona im dajú pokoj. „Jeden z tých krpcov mi odrazu vraví: My vieme, že máte synáčika Róma. Čože, ty sa mi vyhrážaš?! – zrúkol som na neho. Odvtedy bol pokoj,“ spomína Blšák. Napokon Miško išiel k rehoľníkom do Talianska a dnes pôsobí v cirkevnej komunite v Brezovej pod Bradlom. Už päť rokov je z domu preč. Domov však neosirel. Prišli Milanko a Braňo. Vzťah k novým rodičom si budovali postupne. Po troch rokoch navštívili spolu s nimi svojho biologického otca. Ten sa o nich pre problémy s alkoholom postarať nedokáže, daroval im však vtedy model železnice. Po chvíľke ich to u neho prestalo baviť. „Poď, ocino, pôjdeme domov,“ povedal jeden z nich Stanislavovi Blšákovi.

.vezmite si deti k sebe
Blšákovci boli prví náhradní rodičia v Krivej na Orave. Vravia, že pochybnosťami ani budúcnosťou sa nikdy príliš nezaoberali, chceli jednoducho pomôcť deťom. Dnes – inšpirovaní ich príkladom – majú v dedine deti z domovov ďalšie tri rodiny. Celkom je tu desať takých detí. Dojímavý bod zlomu nastal, keď raz pred Vianocami pán Blšák ako starosta neočakávane vyhlásil v obecnom rozhlase: „Vážení spoluobčania, zajtra k nám príde na týždeň na návštevu dvadsať detí z družobného detského domova. Ak môžete, vezmite si ich k sebe domov.“ Bol to odvážny pokus. Pôvodne mali deti z domova bývať v krivianskej škole. Napokon si ich v priebehu pol hodiny spoluobčania všetky „rozobrali“. Založila sa pekná tradícia.
No prišli aj ťažšie chvíle. V katolíckej dedine má silnú podporu KDH, napriek tomu však Stanislav Blšák v roku 1993 vyhral komunálne voľby ako kandidát HZDS. Mnohí mu zazlievali, ako sa tu ako „policajt a komunista“ opovážil kandidovať. Čudoval sa. Vždy si myslel, že ide o ľudské vlastnosti, nie o stranícke tričko. Čo je horšie, zlosť tlela a prepukla aj smerom k deťom. Vraví s bolesťou, že on, bývalý komunista, k opusteným deťom inklinuje, mnohí hlboko veriaci susedia sa však od nich odvracajú.
„Krivá sa za 25 rokov, čo sme tu nebývali, veľmi zmenila. Drevenice vystriedali pekné murované domy. No zároveň sa zmenili aj ľudia. Zmizla srdečnosť, narušili sa vzťahy, každý si stráži to svoje a nepustia k sebe do prepychu nikoho. Ani deti. Raz mal Milanko nejaký spor s chlapcom od susedov, ktorého mama mu tak vynadala, že musel potom ich dom obchádzať oblúkom. Bolo mi povedané, že sa iba s chudákmi stretávame...“ povzdychne si pani Blšáková.
Prišli voľby v roku 2006 a jej manžel nevyhral, chýbalo mu sedem hlasov. Neľutuje, po rokoch driny sa musí dať aj tak zdravotne do poriadku. Srdce sa pripomenulo. Dnes spomína, ako deťom zaobstaral poníka Zuzku (medzičasom už umrela), alebo ako usporiadal ples, ktorého výťažok rozložil medzi príspevok na opravu organu (za čo sa farár ani nepoďakoval), pomoc škole a nákup oblečenia pre mažoretky. Až sa zdravotne zotaví, bude sa opäť naplno venovať deťom. Všetkým.

.semerčatá
Neďaleko Nových Zámkov, na etnickom pomedzí, leží slovenská obec Semerovo. Susedné Dvory nad Žitavou sú už považované za maďarské. Záleží však na tom?
Semerovo je veľké, žije tu asi 1 600 ľudí. Na jednej z bočných ulíc objavíte skromný gazdovským dom s veľkým dvorom, kde sú koterce a v nich, čuduj sa svete, zo tridsať psov. Tmolí sa tu popod nohy všetko možné, od malých buldogov po čuvača. Blažena a Miroslav Mikulcoví psíkov chovajú kvôli tomu, aby si aj takto zarobili na prestavbu domu. Majú totiž šesť detí z domova a dve vlastné. V dedine boli pred siedmimi rokmi prví. Dnes tu žije v štyroch rodinách 21 detí z detských domovov. Náhradní rodičia sa spojili, zomkli, a založili na obrnu svojich záujmov občianske združenie Semerčatá.
Blažena Mikulcová spomína: „Keď sme začínali, jedna pracovníčka obecného úradu poznamenala, že je to pre nás asi dobrá zárobková činnosť. Ľudia sa nepýtali, aké sú to deti a čo si vyžadujú, ale čo za to dostaneme. Pochopili to až po čase. Inak, tá pani potom z úradu odišla a dnes sama vychováva deti z detských domovov.“
Údel a náročné poslanie náhradných rodičov obvykle zblíži, zároveň ich však tak trochu izoluje od okolia, ktoré nie je vždy prajné. Starosta Semerova im trebárs vyčíta, že všetky svoje deti zapísali do školy v susednej Jasovej, vinou čoho dostáva miestna škola menej peňazí. Oni však argumentujú: „Je to pre deti lepšie, tu každý rád ‚listuje? v ich minulosti a to nie je dobré..“ Vtipné je, že keď hrá Semerovo futbal s Jasenovou, ako minulý víkend, deti držia svojim – Jasenovej.
Činorodí náhradní rodičia Mikulcovci majú štyri deti v pestúnskej a dve v profesionálnej starostlivosti, čo umožňuje mame byť platenou zamestnankyňou detského domova. Zložitý systém dávok a platieb znamená, že na dieťa v pestúnskej platí štát oveľa menej ako na dieťa v profesionálnej starostlivosti. Rodičia pritom, samozrejme, chápu peniaze ako spoločné – pre celú rodinu. Starať sa o šesť detí, z ktorých každé trpí nejakou psychickou traumou, to si vyžaduje prácu takpovediac na plný úväzok.
Náhradným rodičom v Semerove nejde ani tak o zvýšenie príspevkov od štátu, skôr im prekáža, že odrobené roky sa pri pestúnstve nezapočítavajú do dôchodku. Na inú, podľa nich nezmyselnú dieru v legislatíve, upozorňuje jeden z nich, Viliam Zemanovič, ktorý sa do Semerova prisťahoval z Bratislavy, pričom si vzali s manželkou z domova dve rómske súrodenecké skupiny. Jednu štvorčlennú a druhú trojčlennú. Spolu s dvoma vlastnými teda vychovávajú celkovo deväť detí. Obdivuhodné. Na otázku, či to chápe ako svoje poslanie, stroho odvetí: „Také vzletné slová nepoužívam.“ Aktuálne ho trápi to, že keď Janka, jedna z ich pestúnskych dcér, ktorá predtým dvakrát prepadla, dosiahla vek 16 rokov až v ôsmej triede základnej školy, tak osem mesiacov – kým nezačala chodiť na strednú školu – nedostali na ňu od štátu ani korunu. Dôvod? Naša absurdná legislatíva považuje také dieťa za zaopatrené. S prípadom, že by vo veku 16 rokov nemalo ukončenú základnú dochádzku, sa prosto nepočíta.

.deti tety maminky
 Príkladov, že štát stále ešte zotrvačne a voči deťom nezodpovedne uprednostňuje ústavnú starostlivosť pred rodinnou by sme mohli použiť veľa. Jedným z nich je aj do neba volajúci rozdiel výdavkov: ročné náklady na jedno dieťa v detskom domove predstavujú 240-tisíc korún, no pestúnski rodičia za ten istý čas na neho dostanú iba približne 50-tisíc.
Nie je to však (iba) o peniazoch, samozrejme. Treba opakovane zdôrazniť, že prvoradý je pocit domova, cit, láska. Dokáže ich zabezpečiť iba rodina. Krásny príklad postupne budovaného vzťahu spomenula Daniela Litavská z tretej zo semerovských náhradných rodín, ktorá má celkovo šesť detí. Dve staršie – Jožka a Mariku – dostali s manželom do pestúnskej starostlivosti. Hovoria jej teta Danka. Trojročnú Vanesku a štvorročnú Aničku vlani získali z domova do profesionálnej starostlivosti. Spočiatku mali dievčatká v hlavičkách z oslovení chaos, pretože ich noví súrodenci, už odrastené dve vlastné deti, vravia rodičom mamina a ocino. Anička preto pani Litavskej v jednej chvíli začala hovoriť „teta maminka“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite