.výsledný dojem zo spustenia projektu Európske hlavné mesto kultúry 2013 (EHMK) v Košiciach je zatiaľ rozpačitý. Provinčnosť, občas veľmi milá a pozoruhodná, no občas trápna, amatérskosť, ale aj nevkus či detinské nadšenie z ohňostroja či laserovej šou.
Mladému tímu dramaturgov a projektových manažérov nechýba entuziazmus, ale evidentne im chýba skúsenosť s veľkými projektmi, ktoré by presiahli rámec miestnej regionálnej kultúry. Príjemné boli skôr komorné, menej nápadné akcie než veľké programy, kde neskúsenosť, bezradnosť, ale aj umelecká nevycibrenosť boli neprehliadnuteľné.
Košice sú však na začiatku, nemožno teda celú akciu odpísať dopredu, ale už v prvé dni sa odhalili všetky riziká, o ktorých sa dopredu vedelo.
Košice sú na periférii, je to príjemné mesto s úchvatným gotickým chrámom, aký nemá žiadne iné slovenské mesto, a s pôsobivým námestím. Majú v rukáve silné eso v podobe Sándora Máraia, ktorého tu ešte začiatkom deväťdesiatych rokov nikto poriadne nepoznal. Košičania si ho musia ešte objaviť sami pre seba, pochopiť jeho identitu a musia s máraiovskou tradíciou narábať veľmi opatrne, pretože na privlastňovanie si Máraia sú veľmi citliví v Maďarsku.
Pretvoriť Košice za pár mesiacov na kultúrne centrum, ktoré je schopné celý rok ponúkať skvelý program atraktívny pre miestnych i prišelcov, a zároveň budovať v meste nové kultúrne ustanovizne, rozbiehať kreatívny priemysel, je ťažké, ak nie nemožné. Ilúzia o životaschopnej kreatívnej ekonomike je v košických pomeroch zrejme celkom falošná. Vznikala v čase predkrízovom, keď sa ľahko kreslili vzdušné zámky v podobe inkubátorov pre malé a stredné firmy, pôsobiace v odvetviach kreatívneho priemyslu.
Ani vlajkové lode celého projektu Kasárne/Kulturpark a Kunsthalle nie sú dokončené a už dnes sa pochybuje o ich udržateľnosti a perspektívnosti. Najmä v prípade Kunsthalle už aj zverejnené vizualizácie naznačujú celkom iný smer – klasické komerčné využitie. Aj kasárne, prebudované na rozsiahly Kulturpark, v ktorom mali prekvitať kreatívne odvetvia, budú zrejme musieť po vyschnutí európskych grantov hľadať reálnejšiu víziu. Košiciam chýba finálny priemysel, pre ktorý by tieto kreatívne dielne pracovali. Oceliarne veľa kreativity nepotrebujú. A predstava, že si tu budú chodiť kupovať dizajnérske kúsky cudzinci z celej Európy, je už celkom mimo, mohli by o tom rozprávať živoriace dizajnérske obchodíky v Bratislave.
Zmysluplnejšie sú možno peniaze, ktoré sa investovali do obnovy Chrámu svätej Alžbety, budovy Východoslovenskej galérie, Pamätnej izby Sándora Maraia či kaštieľa v Krásnej.
.vyprázdnené mesto
V projekte, s ktorým Košice zvíťazili, sa ako výhoda mesta uvádzajú aj „personálne a odborné kapacity na zvládnutie projektu“. Lenže práve to sa ukazuje ako problém. Košičania nemajú radi, keď im niekto zvonka príde ukazovať, ako sa robí kultúra. Aj preto musela skončiť Bratislavčanka Zora Jaurová. Podobný model zažili Košice začiatkom šesťdesiatych rokov, keď sem s veľkým entuziazmom prišla skupina mladých intelektuálov a umelcov, aby kultúrne pozdvihli Košice (Kadlečíkovci či Albín Bagin). Košice ich neprijali.
Košičania radi veria vo vlastné sily, sú pyšní na svoju sebavedomú urbánnu tradíciu, takú odlišnú od klasickej rurálnej tradície slovenských hornouhorských miest či od Bratislavy, fungujúcej stáročia skôr ako predmestie Viedne. O vysokej hodnote meštianskej humanistickej kultúry navyše celému svetu podrobne porozprával vo svojich knihách Sándor Márai. Košický dóm považoval za jeden z majákov európskeho ducha.
Lenže od čias Sándora Marai sa v Košiciach celkom zmenilo zloženie mesta.
Ešte v roku 1920 sa 75 percent obyvateľov prihlásilo k maďarskej národnosti, Slovákov bolo len 15 percent. Kultúru mesta tvorili najmä maďarské meštianske vrstvy a židovská vzdelaná komunita. Po roku 1918 navyše prišla do Košíc rozhľadená česká inteligencia, ktorá mala schopnosti organizovať kultúrny život. Košice boli v tomto čase, ako píše Tomáš Štrauss v knižke Moje Košice, gruntovne mestské. A avantgardné umenie, ktoré tu vznikalo, malo v sebe samozrejmú urbanitu, ktorú nemali iné kultúrne centrá Slovenska ležiace prevažne na vidieku, obklopené expresívnou prírodou a ešte živým originálnym folklórom.
Zlatú éru košickej meštianskej kultúry z prvej polovice 20. storočia tragicky zasiahli historické zlomy. Česká kultúrna obec musela mesto opustiť po tom, čo sa stalo opäť súčasťou Maďarska, židovskú komunitu vyvraždili a nemecká i maďarská časť mesta sa po vojne buď vysťahovala, alebo vstúpila do rodinnej ilegality. Naopak, mestu pribúdalo vidiecke slovenské obyvateľstvo, ktoré zabývalo košické sídliská, česká technická inteligencia, ktorá prišla pracovať do železiarní, a čoraz silnejšia rómska komunita.
.košičania
Dnes sa vyše 90 percent obyvateľov Košíc hlási k slovenskej národnosti a cenný mix viacerých národností, ktorý vytváral jedinečnú mestskú kultúru Košíc, je minulosťou. Hoci stopy po tolerantnom a vzájomne sa obohacujúcom spolunažívaní možno ešte v Košiciach nájsť. Napríklad v silnom ekumenickom hnutí, ktorý má v Košiciach príjemne autentickú podobu. Príznačné však je, že práve religiózny rozmer Košíc so svojou silnou ekumenickou hodnotou nebol pre európsky projekt vôbec zaujímavý, pretože náboženstvo nie je pre európske projekty dôležitá hodnota.
Podobne je na okraj vytesňovaná otázka spolunažívania s Rómami, ktorá zaujíma najmä zahraničných novinárov. Pritom skutočná multikulturalita a kreativita Košíc, ktorá sa tak často vyzdvihuje v európskom kultúrnom projekte, bude napokon najdôležitejšia najmä v tejto oblasti.
Znalci dobre vedia aj o silnom košickom undergrounde či alternatívnej kultúre, ale paradoxne, túto časť mestskej kultúry môžu európske granty skôr poškodiť ako rozvinúť. Videli sme to už na verejne prezentovanom konflikte s umeleckou partiou Kassaboys. Na rebelantské umelecké počiny sa eurogranty nehodia.
V Košiciach sa narodilo, vyrástlo alebo sa formovalo veľa výrazných kultúrnych osobností. Tí, čo zostali, často fungujú ako solitéri či outsidri. Ako solitér pôsobil v Košiciach básnik Erich Groch, podobným solitérom je prisťahovaný Trnavčan – spisovateľ Stanislav Rakús, výtvarník Juraj Bartusz či špičkový komentátor Peter Schutz.
Nie každý môže takto solitérne fungovať, a tak mnohé osobnosti Košice opustili, podobne ako Sándor Márai. Ale podobne ako on hovoria Košičania o svojom meste ako o meste milovanom.
Niet pochýb o tom, že silnú zložku bratislavskej či pražskej kultúrnej society tvorili či tvoria práve Košičania. S piatimi z nich sme sa o Košiciach rozprávali.
.tomáš štrauss
Výtvarný kritik, teoretik Tomáš Štrauss sa síce narodil v roku 1931 v Budapešti, útle detstvo prežil vo Zvolene, ale dospieval a prvý street art si vyskúšal v povojnových Košiciach. Zažil ešte pozostatky máraiovských meštianskych Košíc, ale najmä doznievajúcu éru Košickej moderny, ktorú tvorili výtvarníci ako Anton Jasusch, Eugen Krón, Konštantín Kővari-Kačmarik, Juraj Collinásy či o niečo mladší Július Jakoby. Tomáš Štrauss pripomína, že to bola „modernosť svojím spôsobom jedinečná, svojbytná a preto aj autentická“. Umelci Košickej moderny boli skôr osihotenými solitérmi ako nejakou programovo vyhranenou umeleckou školou, no prekračovali všetky lokálne obmedzenia a ambiciózne sa merali s Európou a so svetom.
Štrauss oceňuje, že vo viacjazyčných Košiciach až do roku 1938 nemal domovské právo žiadny agresívny nacionalizmus. V dvadsiatych rokoch minulého storočia poskytli práve Košice avantgardným umelcom dobré zázemie. Ich diela si kupovali najmä majetnejší košickí židia, ktorí aktívne podporovali modernistické avantgardné tendencie, ale aj rozhľadení ľudia od remesla. A systematickejšiu podporu získavala Košická moderna skôr v Prahe, pretože Masarykova administratíva si jasne uvedomovala potenciálny kultúrno-politický význam mesta. Paradoxne, Budapešť košickú avantgardu v tom čase vôbec neprijala. Silné napojenie na Prahu ostalo v Košiciach dodnes.
Štrauss pripomína, že kultúrny úpadok Košíc priamo súvisí s tým, že mesto sa po rozpade Rakúska-Uhorska a potom po odčlenení Podkarpatskej Rusi ocitlo na periférii. No Tomáš Štrauss, ktorý normalizáciu prežil v emigrácii a zažil tam aj kultúrny rozkvet nemeckých priemyselných miest, verí, že projekt európskeho hlavného mesta Košiciam pomôže. On sám sa teší najmä na to, že Východoslovenská galéria pripomenie význam Košickej moderny. Na to, či aj súčasné Košice majú v sebe podobný silný umelecký potenciál, ako to bolo v 20. rokoch minulého storočia, si však netrúfa odpovedať. „Som už starý,“ pripomína a dodá, že súčasné umelecké dianie v Košiciach už vlastne nepozná.
.peter Kerekes
Skvelý slovenský filmár Peter Kerekes je rodený Košičan a svojmu rodnému mestu vzdal poctu v dokumentárnom filme 66 sezón. Košické staré dámy a páni v ňom nostalgicky priblížili éru meštianskych Košíc, ku ktorým patrili dobré spôsoby, veľkomestská elegancia aj výsostne urbánny životný štýl. Kerekes priznáva, že by „strašne rád žil v Košiciach“. Keby bol bohatý. „A keby som nebol odkázaný na to, že musím robiť aj veci, ktoré ma živia, a tie sa robia v Bratislave, nie v Košiciach. To je pointa: kreatívne veci vznikajú tam, kde sa robia aj tie ‚nekreatívne‘ veci.“
Dianie okolo projektu EHMK sleduje len veľmi okrajovo, neverí veľmi podobným projektom. Kultúrne centrá nevznikali na základe toho, že sa niekto rozhodol, že to tak bude. „Tie centrá vždy vznikali vtedy, keď sa niekde vytvorila vhodná klíma. Medzivojnový Paríž sa nestal centrom umenia tým, že by bol vyhlásený za hlavné mesto kultúry. Peniaze samy osebe nestačia. Musí to byť prirodzená spádová oblasť. Napríklad Berlín je umelecky zaujímavý, lebo ľudia tak či tak chodia do Berlína. Musí to byť miesto, kde chodia ľudia normálne pracovať. Ak sa neuživí trebárs ako herečka, tak bude robiť čašníčku v bare. Ale v Košiciach neviem, či by sa uživila.“
Podobne ako Štrauss aj Kerekes pripomína 20. roky minulého storočia. „Vtedy sa stala úžasná vec, keď maďarská ľavicová inteligencia našla azyl v Košiciach, kde mohli fantasticky tvoriť.“ Košice však boli zaujímavé aj vďaka svojmu maďarsko-slovenskému či vidiecko-mestskému prepojeniu, a toto im už dnes chýba.
Myšlienku, že by sa v Košiciach rozvinul kreatívny priemysel, Kerekes nezavrhuje, ak by išlo o zmysluplnú podporu, napríklad v podobe vytvorených ateliérov, klubov a štúdií v prebudovaných kasárňach, mohla by sa podľa neho táto investícia aj vrátiť. Ale skepticky dodáva: „To, že mám zadarmo strižňu vo Svidníku, neznamená, že budem svoje filmy strihať vo Svidníku. Cena nie je jediné kritérium. Môže to fungovať, ale nie je to zaručené. Ak aj máš kde vyrábať svoje veci, ale nemáš ich komu ukázať, tak to tiež nie je víťazstvo.“
.marek Vadas
Spisovateľ Marek Vadas je tiež Košičan, ale žije v Bratislave. Na to, aby mohol cestovať a písať, si musí zarábať v časopisoch alebo ako copywriter v reklamkách. Takže význam kreatívneho priemyslu pre kultúrnu obec chápe presne.
Bol sa pozrieť na slávnostné otvorenie EHMK. „Videl som Annu Gaju, pokus o nejaký košický hip-hop a deti oblečené v zvieracích kostýmoch. Prišlo mi to smiešne a zároveň som nevedel, čo sa deje. Všade boli veľké nápisy Pentapolitana, Kultúra a podobné,“ hovorí so zjavnými rozpakmi v hlase. Podobný pocit vraj mali aj mnohí Košičania, ktorí prišli na námestie. Nemyslí si však, že by to v inom slovenskom meste dopadlo lepšie. „Všade tam, kde sú peniaze, na kultúru nakoniec nezvýši. Peniaze si musia rozdeliť všetci tí, čo na nich sedia.“
Marek Vadas, podobne ako Tomáš Štrauss, vníma Košice aj cez Sándora Máraia, na ktorom Košice do značnej miery postavili svoj projekt. „Bol som v Pamätnej izbe Sándora Máraia asi pred polrokom a vyzeralo to ako izba revolučných tradícií, o ktorú sa dlho nikto nestaral. Pritom tam išlo pomerne veľa peňazí na opravu. Bolo tam červené súkno na stojanoch, na ktorých boli nejaké fotografie a za tým súknom popadané kachličky, zatečené steny. A ešte tam bol nejaký písací stroj a kredenc,“ dodáva ironicky, ale zároveň so smútkom. Pamätá si z detstva, že mnohí jeho spolužiaci doma hovorili s rodičmi po maďarsky. „Vtedy som cítil, že to nie je slovenské mesto, ale že to je mesto, v ktorom žije veľa národností.“
K nápadu vybudovať v Košiciach kreatívny priemysel, je skeptický a tipuje, že z plánovanej Kunsthalle bude o nejaký päť rokov podnikateľký priestor. Vadas pritom pozná kultúrny underground Košíc a tvrdí, že to, čo on vytvára, naozaj stojí za to. No nemyslí si, že právo toto autentické kultúrne podhubie nejako zasiahne európsky projekt. „Myslím si, že ich sa to nijako nedotkne a zostanú tam, kde sú teraz.“
Vadas pripomína dôležitú vec – mnohí Košičania sú chudobní a nemajú na to, aby si kupovali dizajnérske kúsky, obrazy a vidí, že aj knihy v košickom Artfore si často kupujú za posledné peniaze. „Mne sa páči, že je tam veľa mladých nadšencov, ktorí dokážu robiť veľké veci aj bez veľkých prostriedkov. V krčmách sa nerozprávajú len o futbale, ale aj o knihách. Cítim tam silnejší záujem o literatúru a o umenie. Je tam isté nadšenie, cítim sa tam undergroundovejšie než v nejakom bratislavskom undergroundovom klube.“ No chápe, že mnohí Košičania zo svojho mesta odchádzajú, tak ako aj on, pretože tam nenachádzajú uplatnenie a cítia sa príliš ako na periférii.
.pino Ungvölgyi
Skupina Punding pani Elvisovej má svoj domicil v Košiciach a spevák Pino Ungvölgyi na každom koncerte aspoň raz do mikrofónu zakričí slovo „Košice!” A vyzýva, že ak je tam niekto z Košíc, nech zdvihne ruku. Nejaké ruky idú vždy hore. Na rodné mesto má stále silné väzby, čo prezrádzajú aj stopy košického prízvuku v jeho reči. Ale všetci členovia skupiny už žijú v Bratislave. „Presťahovali sme sa preto, lebo sme chceli pôsobiť v celoslovenskom meradle,“ tvrdí Pino Ungvölgyi. „Išlo najmä o to, že sa nám ako kapele v Bratislave všetko riešilo jednoduchšie – dokázali sme sa rýchlejšie zapojiť do slovenskej hudobnej scény a napojiť na ľudí, s ktorými sme chceli byť v kontakte. Pred desiatimi rokmi boli Košice dosť odstrihnuté.“
Na Košiciach je preňho stále fascinujúce to, čo Illah van Oijen vo svojej knihe o Košiciach nazvala „dzivosť v srdci”. „Je to taká prepnutosť, jemná vyšinutosť alebo to, čomu sa hovorí šalení východniari. Oni pre mňa tvoria košickú identitu. Možno, že to je tým, že v Košiciach je premiešaných veľa rôznych vplyvov: maďarský, balkánsky, ukrajinský a slovenský vplyv sa v košickej kotline uvarili ako v kotle.“
Skupina sa dokonca podieľala na prvých akciách, ktoré mali podporiť kandidatúru Košíc na EHMK. „Keď to všetko vznikalo, mali sme z toho veľmi dobrý pocit,“ tvrdí Pino. „Zdalo sa nám, že v Košiciach niečo ožíva a niečo sa tam začína diať. Išlo to dobrým smerom, ale potom akoby sa z tej správnej cesty odbočilo. No určite sa veľa dobrých vecí podarilo.“
Zdôrazňuje, že v Košiciach fungujú popové skupiny No name aj Nocadeň, a preto nevylučuje, že by sa aj oni raz vrátili do Košíc. „Hoci tomu čoraz menej veríme. Lebo tu už máme svoje vzťahy, svoje zázemie, sme trochu starší. Je nám tu dobre, zapúšťame korene.“ A okrem toho našli v Bratislave prácu práve v tzv. kreatívnom priemysle, ktorý im umožňuje slobodne tvoriť, vystupovať a netrpieť hladom.
Lenže kreatívny priemysel nevznikol v Bratislave z európskych grantov, vznikal postupne, reagoval na prirodzený dopyt a dodnes je veľmi háklivý na akúkoľvek krízu, pretože tá sa v ňom prejaví veľmi rýchlo a dramaticky. Opúšťať vydobyté pozície kvôli finančným zdrojom, ktoré na krátky čas majú teraz Košice, by zrejme bolo príliš veľké riziko.
.zuzana Uličianska
Dramatička, divadelná recenzentka, kultúrna manažérka, a teraz najmä reportérka SME – to je rodená Košičanka Zuzana Uličianska. Od svojich tridsiatich rokov už pôsobí v Bratislave, ale na mesto, v ktorom vyrástla, spomína ako na takmer ideálne, slobodné, otvorené a veľmi mestské mesto, v ktorom nemal miesto snobizmus. Nový režim Košiciam nepomohol, naopak, rozdiely medzi východom a západom sa prehĺbili. „Košice sú možno relatívne ešte chudobnejšie ako boli, je to stále mesto ťažko pracujúcich ľudí,“ tvrdí Uličianska. No je to vraj výborné miesto pre introvertných básnikov či maliarov, ale aj vedcov či IT-čkárov, ktorí potrebujú pracovať sústredene.
S úsmevom spomína na časy, keď pôsobila na magistráte mesta a mala budovať mestskú kultúru. Pripravený americký či francúzsky deň ani open air predstavenie Nabucca vraj davy Košičanov neprilákal. „Košické ulice odklial až primátor Rudolf Schuster,“ pripomína Uličianska. Bola preto zvedavá na otvárací program EHMK. „Z punkového, do seba zahľadeného otváracieho ceremoniálu EHKM na námestí boli podľa mňa mnohí Košičania dosť sklamaní. Košice sú pomerne mainstreamové, konzervatívne, a stále dosť religiózne, ale dokázali by oceniť skutočnú kvalitu. “
Uličianska je kritická aj k sloganu, ktorým sa Košice teraz prezentujú: Sorry, we are open. „Táto hraná skromnosť prezrádza o duchu Košíc viac, ako treba. Preráža z nej totiž istý komplex, sklon k nezmyslenému porovnávaniu, ktorý bol – popri obmedzenej kultúrnej ponuke – jeden z dôvodov môjho odchodu. Podobne nezmyselná sa mi zdala marketingová idea Košíc ako samostatnej planéty. Potrebujú sa Košičania ešte viac separovať?“
Ak Košičania dúfajú, že európsky projekt pritiahne tisícky cudzincov, Zuzana Uličianska má oveľa triezvejší pohľad: „Ak by celý projekt nemal iný význam, len ten, že by sa pár Bratislavčanov kvôli nemu odvážilo navštíviť po prvý raz druhé najväčšie slovenské mesto, už to by bol mega úspech.“
Mladému tímu dramaturgov a projektových manažérov nechýba entuziazmus, ale evidentne im chýba skúsenosť s veľkými projektmi, ktoré by presiahli rámec miestnej regionálnej kultúry. Príjemné boli skôr komorné, menej nápadné akcie než veľké programy, kde neskúsenosť, bezradnosť, ale aj umelecká nevycibrenosť boli neprehliadnuteľné.
Košice sú však na začiatku, nemožno teda celú akciu odpísať dopredu, ale už v prvé dni sa odhalili všetky riziká, o ktorých sa dopredu vedelo.
Košice sú na periférii, je to príjemné mesto s úchvatným gotickým chrámom, aký nemá žiadne iné slovenské mesto, a s pôsobivým námestím. Majú v rukáve silné eso v podobe Sándora Máraia, ktorého tu ešte začiatkom deväťdesiatych rokov nikto poriadne nepoznal. Košičania si ho musia ešte objaviť sami pre seba, pochopiť jeho identitu a musia s máraiovskou tradíciou narábať veľmi opatrne, pretože na privlastňovanie si Máraia sú veľmi citliví v Maďarsku.
Pretvoriť Košice za pár mesiacov na kultúrne centrum, ktoré je schopné celý rok ponúkať skvelý program atraktívny pre miestnych i prišelcov, a zároveň budovať v meste nové kultúrne ustanovizne, rozbiehať kreatívny priemysel, je ťažké, ak nie nemožné. Ilúzia o životaschopnej kreatívnej ekonomike je v košických pomeroch zrejme celkom falošná. Vznikala v čase predkrízovom, keď sa ľahko kreslili vzdušné zámky v podobe inkubátorov pre malé a stredné firmy, pôsobiace v odvetviach kreatívneho priemyslu.
Ani vlajkové lode celého projektu Kasárne/Kulturpark a Kunsthalle nie sú dokončené a už dnes sa pochybuje o ich udržateľnosti a perspektívnosti. Najmä v prípade Kunsthalle už aj zverejnené vizualizácie naznačujú celkom iný smer – klasické komerčné využitie. Aj kasárne, prebudované na rozsiahly Kulturpark, v ktorom mali prekvitať kreatívne odvetvia, budú zrejme musieť po vyschnutí európskych grantov hľadať reálnejšiu víziu. Košiciam chýba finálny priemysel, pre ktorý by tieto kreatívne dielne pracovali. Oceliarne veľa kreativity nepotrebujú. A predstava, že si tu budú chodiť kupovať dizajnérske kúsky cudzinci z celej Európy, je už celkom mimo, mohli by o tom rozprávať živoriace dizajnérske obchodíky v Bratislave.
Zmysluplnejšie sú možno peniaze, ktoré sa investovali do obnovy Chrámu svätej Alžbety, budovy Východoslovenskej galérie, Pamätnej izby Sándora Maraia či kaštieľa v Krásnej.
.vyprázdnené mesto
V projekte, s ktorým Košice zvíťazili, sa ako výhoda mesta uvádzajú aj „personálne a odborné kapacity na zvládnutie projektu“. Lenže práve to sa ukazuje ako problém. Košičania nemajú radi, keď im niekto zvonka príde ukazovať, ako sa robí kultúra. Aj preto musela skončiť Bratislavčanka Zora Jaurová. Podobný model zažili Košice začiatkom šesťdesiatych rokov, keď sem s veľkým entuziazmom prišla skupina mladých intelektuálov a umelcov, aby kultúrne pozdvihli Košice (Kadlečíkovci či Albín Bagin). Košice ich neprijali.
Košičania radi veria vo vlastné sily, sú pyšní na svoju sebavedomú urbánnu tradíciu, takú odlišnú od klasickej rurálnej tradície slovenských hornouhorských miest či od Bratislavy, fungujúcej stáročia skôr ako predmestie Viedne. O vysokej hodnote meštianskej humanistickej kultúry navyše celému svetu podrobne porozprával vo svojich knihách Sándor Márai. Košický dóm považoval za jeden z majákov európskeho ducha.
Lenže od čias Sándora Marai sa v Košiciach celkom zmenilo zloženie mesta.
Ešte v roku 1920 sa 75 percent obyvateľov prihlásilo k maďarskej národnosti, Slovákov bolo len 15 percent. Kultúru mesta tvorili najmä maďarské meštianske vrstvy a židovská vzdelaná komunita. Po roku 1918 navyše prišla do Košíc rozhľadená česká inteligencia, ktorá mala schopnosti organizovať kultúrny život. Košice boli v tomto čase, ako píše Tomáš Štrauss v knižke Moje Košice, gruntovne mestské. A avantgardné umenie, ktoré tu vznikalo, malo v sebe samozrejmú urbanitu, ktorú nemali iné kultúrne centrá Slovenska ležiace prevažne na vidieku, obklopené expresívnou prírodou a ešte živým originálnym folklórom.
Zlatú éru košickej meštianskej kultúry z prvej polovice 20. storočia tragicky zasiahli historické zlomy. Česká kultúrna obec musela mesto opustiť po tom, čo sa stalo opäť súčasťou Maďarska, židovskú komunitu vyvraždili a nemecká i maďarská časť mesta sa po vojne buď vysťahovala, alebo vstúpila do rodinnej ilegality. Naopak, mestu pribúdalo vidiecke slovenské obyvateľstvo, ktoré zabývalo košické sídliská, česká technická inteligencia, ktorá prišla pracovať do železiarní, a čoraz silnejšia rómska komunita.
.košičania
Dnes sa vyše 90 percent obyvateľov Košíc hlási k slovenskej národnosti a cenný mix viacerých národností, ktorý vytváral jedinečnú mestskú kultúru Košíc, je minulosťou. Hoci stopy po tolerantnom a vzájomne sa obohacujúcom spolunažívaní možno ešte v Košiciach nájsť. Napríklad v silnom ekumenickom hnutí, ktorý má v Košiciach príjemne autentickú podobu. Príznačné však je, že práve religiózny rozmer Košíc so svojou silnou ekumenickou hodnotou nebol pre európsky projekt vôbec zaujímavý, pretože náboženstvo nie je pre európske projekty dôležitá hodnota.
Podobne je na okraj vytesňovaná otázka spolunažívania s Rómami, ktorá zaujíma najmä zahraničných novinárov. Pritom skutočná multikulturalita a kreativita Košíc, ktorá sa tak často vyzdvihuje v európskom kultúrnom projekte, bude napokon najdôležitejšia najmä v tejto oblasti.
Znalci dobre vedia aj o silnom košickom undergrounde či alternatívnej kultúre, ale paradoxne, túto časť mestskej kultúry môžu európske granty skôr poškodiť ako rozvinúť. Videli sme to už na verejne prezentovanom konflikte s umeleckou partiou Kassaboys. Na rebelantské umelecké počiny sa eurogranty nehodia.
V Košiciach sa narodilo, vyrástlo alebo sa formovalo veľa výrazných kultúrnych osobností. Tí, čo zostali, často fungujú ako solitéri či outsidri. Ako solitér pôsobil v Košiciach básnik Erich Groch, podobným solitérom je prisťahovaný Trnavčan – spisovateľ Stanislav Rakús, výtvarník Juraj Bartusz či špičkový komentátor Peter Schutz.
Nie každý môže takto solitérne fungovať, a tak mnohé osobnosti Košice opustili, podobne ako Sándor Márai. Ale podobne ako on hovoria Košičania o svojom meste ako o meste milovanom.
Niet pochýb o tom, že silnú zložku bratislavskej či pražskej kultúrnej society tvorili či tvoria práve Košičania. S piatimi z nich sme sa o Košiciach rozprávali.
.tomáš štrauss
Výtvarný kritik, teoretik Tomáš Štrauss sa síce narodil v roku 1931 v Budapešti, útle detstvo prežil vo Zvolene, ale dospieval a prvý street art si vyskúšal v povojnových Košiciach. Zažil ešte pozostatky máraiovských meštianskych Košíc, ale najmä doznievajúcu éru Košickej moderny, ktorú tvorili výtvarníci ako Anton Jasusch, Eugen Krón, Konštantín Kővari-Kačmarik, Juraj Collinásy či o niečo mladší Július Jakoby. Tomáš Štrauss pripomína, že to bola „modernosť svojím spôsobom jedinečná, svojbytná a preto aj autentická“. Umelci Košickej moderny boli skôr osihotenými solitérmi ako nejakou programovo vyhranenou umeleckou školou, no prekračovali všetky lokálne obmedzenia a ambiciózne sa merali s Európou a so svetom.
Štrauss oceňuje, že vo viacjazyčných Košiciach až do roku 1938 nemal domovské právo žiadny agresívny nacionalizmus. V dvadsiatych rokoch minulého storočia poskytli práve Košice avantgardným umelcom dobré zázemie. Ich diela si kupovali najmä majetnejší košickí židia, ktorí aktívne podporovali modernistické avantgardné tendencie, ale aj rozhľadení ľudia od remesla. A systematickejšiu podporu získavala Košická moderna skôr v Prahe, pretože Masarykova administratíva si jasne uvedomovala potenciálny kultúrno-politický význam mesta. Paradoxne, Budapešť košickú avantgardu v tom čase vôbec neprijala. Silné napojenie na Prahu ostalo v Košiciach dodnes.
Štrauss pripomína, že kultúrny úpadok Košíc priamo súvisí s tým, že mesto sa po rozpade Rakúska-Uhorska a potom po odčlenení Podkarpatskej Rusi ocitlo na periférii. No Tomáš Štrauss, ktorý normalizáciu prežil v emigrácii a zažil tam aj kultúrny rozkvet nemeckých priemyselných miest, verí, že projekt európskeho hlavného mesta Košiciam pomôže. On sám sa teší najmä na to, že Východoslovenská galéria pripomenie význam Košickej moderny. Na to, či aj súčasné Košice majú v sebe podobný silný umelecký potenciál, ako to bolo v 20. rokoch minulého storočia, si však netrúfa odpovedať. „Som už starý,“ pripomína a dodá, že súčasné umelecké dianie v Košiciach už vlastne nepozná.
.peter Kerekes
Skvelý slovenský filmár Peter Kerekes je rodený Košičan a svojmu rodnému mestu vzdal poctu v dokumentárnom filme 66 sezón. Košické staré dámy a páni v ňom nostalgicky priblížili éru meštianskych Košíc, ku ktorým patrili dobré spôsoby, veľkomestská elegancia aj výsostne urbánny životný štýl. Kerekes priznáva, že by „strašne rád žil v Košiciach“. Keby bol bohatý. „A keby som nebol odkázaný na to, že musím robiť aj veci, ktoré ma živia, a tie sa robia v Bratislave, nie v Košiciach. To je pointa: kreatívne veci vznikajú tam, kde sa robia aj tie ‚nekreatívne‘ veci.“
Dianie okolo projektu EHMK sleduje len veľmi okrajovo, neverí veľmi podobným projektom. Kultúrne centrá nevznikali na základe toho, že sa niekto rozhodol, že to tak bude. „Tie centrá vždy vznikali vtedy, keď sa niekde vytvorila vhodná klíma. Medzivojnový Paríž sa nestal centrom umenia tým, že by bol vyhlásený za hlavné mesto kultúry. Peniaze samy osebe nestačia. Musí to byť prirodzená spádová oblasť. Napríklad Berlín je umelecky zaujímavý, lebo ľudia tak či tak chodia do Berlína. Musí to byť miesto, kde chodia ľudia normálne pracovať. Ak sa neuživí trebárs ako herečka, tak bude robiť čašníčku v bare. Ale v Košiciach neviem, či by sa uživila.“
Podobne ako Štrauss aj Kerekes pripomína 20. roky minulého storočia. „Vtedy sa stala úžasná vec, keď maďarská ľavicová inteligencia našla azyl v Košiciach, kde mohli fantasticky tvoriť.“ Košice však boli zaujímavé aj vďaka svojmu maďarsko-slovenskému či vidiecko-mestskému prepojeniu, a toto im už dnes chýba.
Myšlienku, že by sa v Košiciach rozvinul kreatívny priemysel, Kerekes nezavrhuje, ak by išlo o zmysluplnú podporu, napríklad v podobe vytvorených ateliérov, klubov a štúdií v prebudovaných kasárňach, mohla by sa podľa neho táto investícia aj vrátiť. Ale skepticky dodáva: „To, že mám zadarmo strižňu vo Svidníku, neznamená, že budem svoje filmy strihať vo Svidníku. Cena nie je jediné kritérium. Môže to fungovať, ale nie je to zaručené. Ak aj máš kde vyrábať svoje veci, ale nemáš ich komu ukázať, tak to tiež nie je víťazstvo.“
.marek Vadas
Spisovateľ Marek Vadas je tiež Košičan, ale žije v Bratislave. Na to, aby mohol cestovať a písať, si musí zarábať v časopisoch alebo ako copywriter v reklamkách. Takže význam kreatívneho priemyslu pre kultúrnu obec chápe presne.
Bol sa pozrieť na slávnostné otvorenie EHMK. „Videl som Annu Gaju, pokus o nejaký košický hip-hop a deti oblečené v zvieracích kostýmoch. Prišlo mi to smiešne a zároveň som nevedel, čo sa deje. Všade boli veľké nápisy Pentapolitana, Kultúra a podobné,“ hovorí so zjavnými rozpakmi v hlase. Podobný pocit vraj mali aj mnohí Košičania, ktorí prišli na námestie. Nemyslí si však, že by to v inom slovenskom meste dopadlo lepšie. „Všade tam, kde sú peniaze, na kultúru nakoniec nezvýši. Peniaze si musia rozdeliť všetci tí, čo na nich sedia.“
Marek Vadas, podobne ako Tomáš Štrauss, vníma Košice aj cez Sándora Máraia, na ktorom Košice do značnej miery postavili svoj projekt. „Bol som v Pamätnej izbe Sándora Máraia asi pred polrokom a vyzeralo to ako izba revolučných tradícií, o ktorú sa dlho nikto nestaral. Pritom tam išlo pomerne veľa peňazí na opravu. Bolo tam červené súkno na stojanoch, na ktorých boli nejaké fotografie a za tým súknom popadané kachličky, zatečené steny. A ešte tam bol nejaký písací stroj a kredenc,“ dodáva ironicky, ale zároveň so smútkom. Pamätá si z detstva, že mnohí jeho spolužiaci doma hovorili s rodičmi po maďarsky. „Vtedy som cítil, že to nie je slovenské mesto, ale že to je mesto, v ktorom žije veľa národností.“
K nápadu vybudovať v Košiciach kreatívny priemysel, je skeptický a tipuje, že z plánovanej Kunsthalle bude o nejaký päť rokov podnikateľký priestor. Vadas pritom pozná kultúrny underground Košíc a tvrdí, že to, čo on vytvára, naozaj stojí za to. No nemyslí si, že právo toto autentické kultúrne podhubie nejako zasiahne európsky projekt. „Myslím si, že ich sa to nijako nedotkne a zostanú tam, kde sú teraz.“
Vadas pripomína dôležitú vec – mnohí Košičania sú chudobní a nemajú na to, aby si kupovali dizajnérske kúsky, obrazy a vidí, že aj knihy v košickom Artfore si často kupujú za posledné peniaze. „Mne sa páči, že je tam veľa mladých nadšencov, ktorí dokážu robiť veľké veci aj bez veľkých prostriedkov. V krčmách sa nerozprávajú len o futbale, ale aj o knihách. Cítim tam silnejší záujem o literatúru a o umenie. Je tam isté nadšenie, cítim sa tam undergroundovejšie než v nejakom bratislavskom undergroundovom klube.“ No chápe, že mnohí Košičania zo svojho mesta odchádzajú, tak ako aj on, pretože tam nenachádzajú uplatnenie a cítia sa príliš ako na periférii.
.pino Ungvölgyi
Skupina Punding pani Elvisovej má svoj domicil v Košiciach a spevák Pino Ungvölgyi na každom koncerte aspoň raz do mikrofónu zakričí slovo „Košice!” A vyzýva, že ak je tam niekto z Košíc, nech zdvihne ruku. Nejaké ruky idú vždy hore. Na rodné mesto má stále silné väzby, čo prezrádzajú aj stopy košického prízvuku v jeho reči. Ale všetci členovia skupiny už žijú v Bratislave. „Presťahovali sme sa preto, lebo sme chceli pôsobiť v celoslovenskom meradle,“ tvrdí Pino Ungvölgyi. „Išlo najmä o to, že sa nám ako kapele v Bratislave všetko riešilo jednoduchšie – dokázali sme sa rýchlejšie zapojiť do slovenskej hudobnej scény a napojiť na ľudí, s ktorými sme chceli byť v kontakte. Pred desiatimi rokmi boli Košice dosť odstrihnuté.“
Na Košiciach je preňho stále fascinujúce to, čo Illah van Oijen vo svojej knihe o Košiciach nazvala „dzivosť v srdci”. „Je to taká prepnutosť, jemná vyšinutosť alebo to, čomu sa hovorí šalení východniari. Oni pre mňa tvoria košickú identitu. Možno, že to je tým, že v Košiciach je premiešaných veľa rôznych vplyvov: maďarský, balkánsky, ukrajinský a slovenský vplyv sa v košickej kotline uvarili ako v kotle.“
Skupina sa dokonca podieľala na prvých akciách, ktoré mali podporiť kandidatúru Košíc na EHMK. „Keď to všetko vznikalo, mali sme z toho veľmi dobrý pocit,“ tvrdí Pino. „Zdalo sa nám, že v Košiciach niečo ožíva a niečo sa tam začína diať. Išlo to dobrým smerom, ale potom akoby sa z tej správnej cesty odbočilo. No určite sa veľa dobrých vecí podarilo.“
Zdôrazňuje, že v Košiciach fungujú popové skupiny No name aj Nocadeň, a preto nevylučuje, že by sa aj oni raz vrátili do Košíc. „Hoci tomu čoraz menej veríme. Lebo tu už máme svoje vzťahy, svoje zázemie, sme trochu starší. Je nám tu dobre, zapúšťame korene.“ A okrem toho našli v Bratislave prácu práve v tzv. kreatívnom priemysle, ktorý im umožňuje slobodne tvoriť, vystupovať a netrpieť hladom.
Lenže kreatívny priemysel nevznikol v Bratislave z európskych grantov, vznikal postupne, reagoval na prirodzený dopyt a dodnes je veľmi háklivý na akúkoľvek krízu, pretože tá sa v ňom prejaví veľmi rýchlo a dramaticky. Opúšťať vydobyté pozície kvôli finančným zdrojom, ktoré na krátky čas majú teraz Košice, by zrejme bolo príliš veľké riziko.
.zuzana Uličianska
Dramatička, divadelná recenzentka, kultúrna manažérka, a teraz najmä reportérka SME – to je rodená Košičanka Zuzana Uličianska. Od svojich tridsiatich rokov už pôsobí v Bratislave, ale na mesto, v ktorom vyrástla, spomína ako na takmer ideálne, slobodné, otvorené a veľmi mestské mesto, v ktorom nemal miesto snobizmus. Nový režim Košiciam nepomohol, naopak, rozdiely medzi východom a západom sa prehĺbili. „Košice sú možno relatívne ešte chudobnejšie ako boli, je to stále mesto ťažko pracujúcich ľudí,“ tvrdí Uličianska. No je to vraj výborné miesto pre introvertných básnikov či maliarov, ale aj vedcov či IT-čkárov, ktorí potrebujú pracovať sústredene.
S úsmevom spomína na časy, keď pôsobila na magistráte mesta a mala budovať mestskú kultúru. Pripravený americký či francúzsky deň ani open air predstavenie Nabucca vraj davy Košičanov neprilákal. „Košické ulice odklial až primátor Rudolf Schuster,“ pripomína Uličianska. Bola preto zvedavá na otvárací program EHMK. „Z punkového, do seba zahľadeného otváracieho ceremoniálu EHKM na námestí boli podľa mňa mnohí Košičania dosť sklamaní. Košice sú pomerne mainstreamové, konzervatívne, a stále dosť religiózne, ale dokázali by oceniť skutočnú kvalitu. “
Uličianska je kritická aj k sloganu, ktorým sa Košice teraz prezentujú: Sorry, we are open. „Táto hraná skromnosť prezrádza o duchu Košíc viac, ako treba. Preráža z nej totiž istý komplex, sklon k nezmyslenému porovnávaniu, ktorý bol – popri obmedzenej kultúrnej ponuke – jeden z dôvodov môjho odchodu. Podobne nezmyselná sa mi zdala marketingová idea Košíc ako samostatnej planéty. Potrebujú sa Košičania ešte viac separovať?“
Ak Košičania dúfajú, že európsky projekt pritiahne tisícky cudzincov, Zuzana Uličianska má oveľa triezvejší pohľad: „Ak by celý projekt nemal iný význam, len ten, že by sa pár Bratislavčanov kvôli nemu odvážilo navštíviť po prvý raz druhé najväčšie slovenské mesto, už to by bol mega úspech.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.