Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Od holokaustu po reštitúcie

.peter Scherhaufer .časopis .divadlo

Na javisku bratislavského divadla Aréna ožilo fašistické slovenské malomesto. Dozvuky udalostí, ktoré sa v ňom odohrali, sú prítomné dodnes...

„Bolo to tak dávno. Prečo znova vyhrabávať staré bolesti? Ak bol niekto vinný, už nežije. Urobte za tým hrubú čiaru, ľudia... Čo ja s tým mám? A dnešní Slováci? ... Cez vojnu sa tak zachovali všetci... Veď každému je to už jedno. Kto dnes rieši nejaké morálne dilemy, keď má sám toľko svojich problémov... Kam až dozadu sa chcete pozerať? Do praveku?!,“ hovorí Anna Králiková, postava z hry Viliama Klimáčka Holokaust, ktorá sa po Nežnej revolúcii vracia na Slovensko, aby reštituovala majetok svojich nebohých rodičov. Vrátenie komunistami znárodnenej kaviarne však narazí na závažný problém. Majetok mal pred druhou svetovou vojnou židovského majiteľa. Rodičia Anny Králikovej ho arizovali.
Inscenácia Holokaust, inšpirovaná knihou Hildy Hraboveckej, ktorá prežila transport do Osvienčimu, sa odvíja ako panoramatický film. Prelínajú sa v nej rôzne dejové línie a obrazy, ktoré režisér Rastislav Ballek v prvom dejstve roztiahol do šírky, hĺbky aj výšky javiska. Nadväzujú a dopĺňajú sa v rytme každodenného života, uhranutého blížiacim sa pogromom. Ballek vytvára plastický a dynamický obraz malých dejín na pozadí veľkej histórie. Slúži mu na to výborný, s dobovými detailmi, ale aj umeleckou licenciou sa pohrávajúci Klimáčkov text. V hre totiž použil nielen autentické piesne, citáty z vtedajšej tlače, úryvky z hry Voskovca a Wericha či žiadosti o arizáciu, ale aj časť filmu Svätopluk. Atmosféru doby dokresľuje rozhlasové vysielanie, ktorému priamo na scéne prepožičal svoje „telo a dušu“ herec Martin Hronský.
Prelínanie minulosti s prítomnosťou vyriešila scénografka a kostymérka Katarína Holková integráciou dobových a moderných artefaktov v jednotlivých mikropriestoroch javiska. V byte židovskej rodiny Rozenfeldovcov tak okrem starého rádioprijímača či písacieho stroja nájdeme aj aranžérske figuríny, poukazujúce na osud arizovanej kaviarne, z ktorej sa po novembri ´89 stal zrejme butik. Je to svojbytná kozmológia, v ktorej duše mŕtvych nepoznajú časopriestor a nezmiznú, kým páchatelia neprijmú zodpovednosť.
Pomyselným hlavným „hrdinom“ je štátny úradník, básnik a arizátor Ambróz Králik, ktorému dal Viliam Klimáček originálnu, plastickú a rozporuplnú pečať. Paradoxnosť postavy uchopil herec Milan Ondrík bravúrne, s citom pre mieru v poetických rovinách, balansujúc na nejednoznačnej hrane naivity a kalkulovania, ktoré vyvolávali sympatie i odsúdenie. Vzostup aj pád postavy gardistu uveriteľne vykreslil Gregor Hološka. Zaujali aj Zuzana Porubjaková a Rebeka Poláková. Ich krátka scéna detského vyrovnávania sa s krutosťami antisemitskej ideológie formou telesného „vypnutia sa“ patrila k najpôsobivejším. Silne rezonovalo aj celé – symbolicky aranžované – druhé dejstvo, ktoré herci a herečky odohrali v prázdnom hľadisku, zatiaľ čo diváci sedeli na javisku.
Existujú umelecké zážitky, ktoré bez citového vydierania napĺňajú dušu ľudskosťou. Holokaust bratislavského divadla Aréna patrí k jedným z nich. Po jeho skončení by mali ľudia odchádzať von v tichosti, bez potlesku či búrlivých ovácií, aby v sebe pocit katarzie ešte dlho uchovali. Vo svojich životoch by však v tichosti ostávať nemali. Toto je totiž príbeh, na ktorý by Slovensko zabudnúť nemalo...

Autor je divadelný publicista a dramatik.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite