Slovo štátnosť nepoužívam rád, pretože bolo od roku 1992 toľkokrát znásilnené, že už vo verejnej diskusii nenesie pôvodný obsah. Aj teraz sa to deje: kritiku Gašparovičovho svojvoľného rozhodnutia nevymenovať zvoleného kandidáta na GP označil predseda vlády za útok na štátnosť, na čo dostal z opozície odpoveď, že skutočným ohrozením štátnosti je aktuálny prezident. Takmer všetci teda pojem štátnosť bezstarostne používajú, už od Mečiara sme sa jej naučili pohansky klaňať, pretekáme sa len v tom, kto hlbšie, ale málokto rozumie, čo to vlastne vyslovuje. Lebo ak by sme rozumeli, umreli by sme hanbou.
Ak je totiž základným obsahom štátu to, čo mi povedal Ivan Trimaj, teda nie HDP, priemerné platy či eurobudúcnosť, ale spravodlivosť, potom tu od okamihu vzniku samostatného Slovenska štátnosť najmä ničíme. Mečiar to mal verejne vytesané v erbe, Dzurinda to nešikovne ukrýval v Palackovi a menšom zle, Fico to najprv nechtiac priznal výberom zvlčilých koaličných partnerov, a dnes už chtiac hanebnou hrou o generálneho prokurátora. Všetci títo premiéri sa zatvárili vážne, keď vyslovili slovo štátnosť, ale nikto z nich ju ešte naozaj nebudoval. Budujú seba, svoj pomník, svoju stranu a moc, ale štátnosť nemajú za pána, ale iba za verbálnu slúžku.
Rovnako prezidenti. Hovorí sa, že symbolom štátu je jeho hlava. Ale aj tu vidno iba hanobenie štátnosti. Keď Mečiar vybral Romana a neskôr Michala Kováča, nevybral ich pre spravodlivosť, ale pre poslušnosť. Trochu sa zmýlil, ale nie veľmi. Ako mohol budovať spravodlivý štát exkomunista, neskôr bankový kariérista a ešte neskôr zakladateľ HZDS? Keď mu uniesli syna, neustúpil, a za to mu patrí úcta, ale na budovanie štátnosti je obrana seba a vlastnej rodiny trochu málo.
A čo sa dá povedať o jeho nástupcovi, sebastrednom Rudolfovi Schusterovi, vo vzťahu ku štátnosti? Toto:
A Gašparovič? Čo ten má so štátnosťou? Ako mohol Smer, ak by mu šlo o štátnosť, tohto pána akokoľvek podporovať v kandidatúre na hlavu štátu? Veď bolo po jeho oddanej službe mečiarizmu a vylúčení Gauliedera z parlamentu preci úplne zrejmé, o koho ide, nie? Je to paradoxné, no nie kritici hlavy štátu, ale jeho podporovatelia poškodzujú štátnosť. A robia to už roky.
Ivan Trimaj ma znepokojil, ale tiež mi pomohol. Mám alergiu na štátnosť v zmysle sily, prežívania, územia, kasania sa voči susedným štátom, a mafiánskych spôsobov, zahalených do štátnej vlajky. Ale štátnosť ako praktikovaná snaha o spravodlivosť je čosi, čomu intuitívne pritakávam.
Aj z kauzy GP mi preto vychádza jediné: najskôr Dzurinda návrhom Trnku a rozložením koalície, a potom postupne Ústavný súd, prezident aj premiér svojím konaním ohrozujú Slovenskú republiku.
Ak je totiž základným obsahom štátu to, čo mi povedal Ivan Trimaj, teda nie HDP, priemerné platy či eurobudúcnosť, ale spravodlivosť, potom tu od okamihu vzniku samostatného Slovenska štátnosť najmä ničíme. Mečiar to mal verejne vytesané v erbe, Dzurinda to nešikovne ukrýval v Palackovi a menšom zle, Fico to najprv nechtiac priznal výberom zvlčilých koaličných partnerov, a dnes už chtiac hanebnou hrou o generálneho prokurátora. Všetci títo premiéri sa zatvárili vážne, keď vyslovili slovo štátnosť, ale nikto z nich ju ešte naozaj nebudoval. Budujú seba, svoj pomník, svoju stranu a moc, ale štátnosť nemajú za pána, ale iba za verbálnu slúžku.
Rovnako prezidenti. Hovorí sa, že symbolom štátu je jeho hlava. Ale aj tu vidno iba hanobenie štátnosti. Keď Mečiar vybral Romana a neskôr Michala Kováča, nevybral ich pre spravodlivosť, ale pre poslušnosť. Trochu sa zmýlil, ale nie veľmi. Ako mohol budovať spravodlivý štát exkomunista, neskôr bankový kariérista a ešte neskôr zakladateľ HZDS? Keď mu uniesli syna, neustúpil, a za to mu patrí úcta, ale na budovanie štátnosti je obrana seba a vlastnej rodiny trochu málo.
A čo sa dá povedať o jeho nástupcovi, sebastrednom Rudolfovi Schusterovi, vo vzťahu ku štátnosti? Toto:
A Gašparovič? Čo ten má so štátnosťou? Ako mohol Smer, ak by mu šlo o štátnosť, tohto pána akokoľvek podporovať v kandidatúre na hlavu štátu? Veď bolo po jeho oddanej službe mečiarizmu a vylúčení Gauliedera z parlamentu preci úplne zrejmé, o koho ide, nie? Je to paradoxné, no nie kritici hlavy štátu, ale jeho podporovatelia poškodzujú štátnosť. A robia to už roky.
Ivan Trimaj ma znepokojil, ale tiež mi pomohol. Mám alergiu na štátnosť v zmysle sily, prežívania, územia, kasania sa voči susedným štátom, a mafiánskych spôsobov, zahalených do štátnej vlajky. Ale štátnosť ako praktikovaná snaha o spravodlivosť je čosi, čomu intuitívne pritakávam.
Aj z kauzy GP mi preto vychádza jediné: najskôr Dzurinda návrhom Trnku a rozložením koalície, a potom postupne Ústavný súd, prezident aj premiér svojím konaním ohrozujú Slovenskú republiku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.